Šetrenie energiou nie je veda, stačí zmeniť myslenie
Nejde o zložité veci, stačí logicky uvažovať, napríklad aj pri spotrebe vody. Taký Angličan by ju nikdy nenechal tiecť počas toho, ako si umýva zuby. Jednoducho neplytvať, hovorí predseda Akademického senátu STU a profesor z Ústavu elektroenergetiky a aplikovanej elektrotechniky FEI STU František Janíček.
Pán profesor, začnime vašou novou funkciou predsedu Akademického senátu STU. S akými ambíciami preberáte jeho vedenie?
Keď som vstúpil do volieb, nebol som ešte rozhodnutý; kandidoval som preto, lebo ma kolegovia z akademickej obce požiadali, aby som to skúsil. V duchu, že máš skúsenosti, bol si vo funkcii tajomníka, dekana, prorektora, si členom viacerých komisií... možno by si pomohol. Výhru som nepredpokladal, nakoľko som si nerobil kortešačku (úsmev). Ale k vašej otázke: keď som sa už ním stal, mojou ambíciou je, aby sa STU stala organizáciou - aj na úrovni akademického senátu - ktorá by zodpovedne riešila problémy zamestnancov, študentov, celej akademickej obce ako takej, ale takisto aj ľudí u nás, ktorí nie sú jej členmi. Rád by som vytvoril priateľské prostredie na riešenie problémov, kde sa dokážeme nerozhádať a fungovať v dobrých vzťahoch. Chcem, aby naša univerzita bola vlajkovou loďou Slovenska v oblasti technických vied.
Ak sa pozrieme na vašu pozíciu z hľadiska súčasných požiadaviek, čo si tu vyžaduje - ak to takto poviem - moderná doba? V porovnaní s minulosťou?
Určite má nové požiadavky, najmä v zmysle skĺbenia vecí. Máme starších ľudí s ich názormi, ale aj mladších s úplne iným pohľadom. Keď som pred niekoľkými desiatkami rokov nastúpil ako dekan, tiež som mal iné názory, ako mnohí moji kolegovia. Okrem toho, veľa sa zmenilo aj z pohľadu technológií, čo výrazne ovplyvňuje myslenie ľudí. V tejto súvislosti - trocha odbočím - sa vynára otázka, či pomáhajú rozvoju, lebo v protiklade s obrovským množstvom informácií zisťujem, že ľudia nečítajú základné veci. Situáciu zhoršilo aj obdobie covidu; prestali sme sa stretávať a zdieľať si názory. Sociálna sieť to nenahradí.
Doposiaľ ste pôsobili vo viacerých funkciách; boli ste tajomník, dekan, prorektor... Skúsite ich porovnať?
Tu by som spomenul jedného môjho známeho profesora, ktorý sa veľmi pekne vyjadril v odpovedi na otázku, ktorá jeho práca je najcennejšia: viete, páni, jediná, ktorú som poctivo sám urobil, bola diplomovka. Na ďalších sa už potom vždy podieľali aj iní ľudia, s ktorými som spolupracoval. Chcem tým povedať, že nezáleží natoľko na funkciách, ako na ľuďoch, ktorí sú vždy základom. Tu ešte dodám, že pribudlo obrovské množstvo legislatívy, čo v takýchto pozíciách mimoriadne sťažuje situáciu, s minulosťou sa to takmer nedá porovnať. A každá z funkcií, o ktorých hovoríme, je svojím spôsobom službou, ktorá vám obmedzí čas, ktorý ste predtým mali na pedagogiku, výskum, písanie článkov - je to jednoducho obeta.
A keď skúsime nie odborný, ale ľudský uhol – ktorú z nich ste si najviac užili?
Dekana. Bola vtedy skvelá situácia z hľadiska počtu študentov, zamestnancov, výskumných úloh... nechcem prechvaľovať, ale fakulta bola nositeľom nových myšlienok vo výskumnej aj podnikateľskej činnosti, zaviedli sme novinky typu odmien za najlepšie publikácie, čo je dnes už bežné, ale vtedy sme doslova predstihli čas. Samozrejme, nešlo len o moju zásluhu, ale aj o zásluhu mojich predchodcov, dekanov Smieška a Molnára, ktorí takpovediac nasadili kurz.
Vy sa ako vedec zaoberáte, ak mám správne informácie, problémami elektroenergetiky z pohľadu rozvoja elektrizačnej sústavy Slovenska...
...toto by som upresnil. Zaoberám sa dvoma zásadnými problémami: prvým sú elektrické stanice a prístroje. Stanice majú v sebe sústredené obrovské množstvo elektrickej energie, ktorou sa zásobuje obyvateľstvo a podniky so zreteľom na to, aby kvalita tej energie spĺňala parametre kvality, čiže správnu hodnotu napätia a frekvencie. Druhým problémom, ktorým sa zaoberám, sú elektrické ochrany na úrovni najvyššej prenosovej sústavy, ochrany vedení a zabezpečenie ochrany jednotlivých oblastí, kam potrebujete napätie dostať, aby neboli výpadky a aby sme mali kvalitnú elektrickú energiu.
V jednom z vašich starších rozhovorov ste sa o energetike vyjadrili ako o chrbtici hospodárstva...
...áno, ale podotýkam, že som hovoril o minulosti. Iste, aj teraz má významné postavenie, ale hospodárstvo už nie je rozdelené takým spôsobom, ako keď sa budoval centralizovaný systém. Vtedy sa vytvárali vedenia, potrebovali ste dostať do každej dediny elektrickú energiu a tak ďalej. Dnes je elektrická energia komoditou, ktorá zabezpečuje ďalšie odvetvia.
Svojho času ste sa tiež vyjadrili, že rýchlemu rozvoju obnoviteľných zdrojov v Európe sa pripisuje súčasne nárast aj pokles cien energie. Nie je to protichodné?
Vysvetlím prakticky na príklade fotovoltiky. Postupne sa vyvíjajú technológie na fotovoltickú výrobu elektriny, a následne sa jej cena znižuje. Je tu rozdiel aj z hľadiska investičných nákladov, keď investičné náklady na fotovoltiku klesli za 10 rokov o 82 % (zdroj: agentúra IRENA) a spolu s veternými elektrárňami sú to najlacnejšie zdroje na výrobu elektriny. Ale uvedomte si aj fakt, že slnko dostatočne svieti tisíc hodín v roku; potrebujete akumulátory, ktoré sú síce v súčasnosti drahé, ale možno príde nový druh. Vznikajú nové náklady na reguláciu sústavy, keďže nové zdroje majú premenlivú výrobu.
Tiež ste sa zaoberali posudzovaním elektroenergetických projektov v rámci krajín V4.
Áno, podieľal som sa na tom, bolo to na úrovni komisie ministerstva hospodárstva. Celkovo je situácia z pohľadu V4 zaujímavá; s Českou republikou sme spojení pupočnou šnúrou, rozdelili sme sa takpovediac ceruzkou a pravítkom, ale sústavami sme prepojení. Každá z týchto štyroch krajín je svojím spôsobom nevyrovnaná, predovšetkým v oblasti určovania, akým spôsobom budú nasadzovať jednotlivé výrobné zdroje, ako sa bude efektívne prenášať energia a podobne. Rozdielov je tu veľa, každá zo spomínaných krajín má svoje problémy.
Popísali by ste, ktorá z tých krajín ide akým smerom?
Poľsko má veľa uhoľných elektrární, tým pádom sa logicky dostáva do problémov s Európskou úniou z hľadiska emisií. Česko si ubránilo relatívne veľa teplární, využilo aj oblasť fosílnych palív na výrobu. Náš najväčší problém je, že investičné aktivity trvajú veľmi dlho - vezmite si prebiehajúcu dostavbu Mochoviec. V tejto oblasti zaostávame. A čo sa týka Maďarska, oni dosť investujú do obnoviteľných zdrojov, využívajú veternú energiu, majú fotovoltické elektrárne aj geotermálne zdroje. My sme z hľadiska vodných zdrojov vyčerpali náš hydroenergetický potenciál okrem chránených území, množstvo vody v našich riekach je minimálne, máme aj iné problémy ekologického charakteru.
Ostaňme teda pri záväzkoch vyplývajúcich z členstva v Európskej únii. Do roku 2030 by sme mali dosiahnuť isté zníženie emisií skleníkových plynov, takisto podiel obnoviteľných zdrojov energie by mal v únii dosiahnuť 45 percent. Vidíte niečo také reálne?
Pre nás je nosným smerom jadrová energetika, ešte pred Mochovcami sme mali 51 percent elektrickej energie vyrobenej z jadra. S uhlím skoncujeme tento rok. Máme vodné aj fotovoltické elektrárne, využívame obnoviteľné zdroje... napríklad biomasa funguje podobne ako tepelná elektráreň, ale berieme ju ako obnoviteľný zdroj. Takisto sa predpokladá, že budeme napredovať s veternými farmami. Tieto veci sa vedia dobre dopĺňať, lebo spravidla to máte tak, že keď nesvieti slnko, fúka vietor. My technici vieme dosiahnuť ľubovoľne vysoké ciele, ale s protiotázkou, koľko to nakoniec bude stáť.
Je podľa vás reálne uvedené ciele naplniť?
Môj názor je, že ak nezmeníme systém prístupu k investičným aktivitám a zeleným energiám, bude to veľmi ťažký boj. Bude problém dostať sa čo len do semifinále.
Ako treba zmeniť systém prístupu?
Z pohľadu zefektívnenia energetickej koncepcie. Chce to stretnutie odborníkov v duchu, že toto je náš akčný plán na 15-20 rokov. Najbližšie k tomu má aktuálne Národný energetický a klimatický plán (NECP), ktorý pripravuje ministerstvo hospodárstva. Tiež je potrebný základ výskumu v zmysle štátnych programov orientovaných na rôzne aktivity: efektívnosť prenosovej sústavy a distribučných sústav, malých a obnoviteľných zdrojov, riešenia odpadov a podobne. Štátne výskumné programy sme v roku 2018 pripravili na kľúč pre ministerstvo školstva, ale vláda ich neprijala a odvtedy neboli vyhlásené. Veľkým problémom je napríklad vodík a nabíjacie stanice.
V akom zmysle?
Zoberte si, že popri diaľnici vodíkových staníc chýba množstvo a dali by sa kombinovať s nabíjacími bodmi, ak chceme ísť cestou elektromobility. Ďalšou vecou je, že jadrové elektrárne máte poväčšine v okolí Trnavy. Na iných miestach krajiny chýbajú a na tie musíte energiu dopraviť; vyrobíte, prenesiete a napokon spotrebujete niekde inde. V tejto súvislosti si spomínam, že v minulosti sa pripravoval obrovský projekt Desertec na prepravu energie vyrobenej fotovoltikou cez more do Európy. Akurát že výsledok bol taký, že na Sahare prišla púštna búrka a zdroj sa stal neefektívnym. Vidíme teda, že nie všetko, čo sa vymyslí, aj reálne prinesie úžitok.
Na okamih ešte zostaňme pri spomínanej koncepcii. Aký druh odborníkov ste tu mali na mysli?
Výskumné ústavy, školy, všetky významné podniky, nielen energetické, ale aj tie, ktoré sa zaoberajú spotrebou. Mali by spoločne riešiť, akým spôsobom ísť ďalej a ako efektívne rozvíjať tie oblasti, v ktorých máme najlepšiu expertízu a príležitosť sa presadiť na medzinárodnom poli. Vznešene sa to nazýva inteligentná špecializácia a máme na to Stratégiu inteligentnej špecializácie, kde je energetika jednou z prioritných tém. Dnes sa pomerne veľa debatuje o zelenej stope; tá by sa však dala vyriešiť modulárnymi reaktormi, ak by sa využili pre veľké odberné miesta.
Keď sme pri jadre. Ako sa pozeráte na už isté obdobie trvajúci trend, že tieto elektrárne treba vypínať a nahrádzať? Je to podľa vás zdravý pohľad?
Pozrite sa: tu zvykne ísť o politiku. Odhliadnuc od toho, že keď máte jadrovú elektráreň povedzme päť rokov zavretú, nie je úplne jednoduché uviesť ju znova do prevádzky. Primárnej energie je málo, treba hľadať také cesty, ktoré budú nielen riešiť jej dostatok, ale aj vzťah k životnému prostrediu a uhlíkovej stope. Použijem metaforu: keď máte vlak, ktorý ide rýchlosťou 140 km/h, vy ho neotočíte tak, že v okamihu zastavíte a zvrtnete. Jednak musí dobehnúť, a jednak sa musí niekde otočiť. A vezmite si, že aj krajiny ako Saudská Arábia alebo emiráty si začali šetriť ropu a prechádzajú na jadrovú energetiku, pretože ropa má úplne iný charakter a bude strategickou surovinou.
V akom zmysle?
Vyrobíte z nej aj maslo. Má mnohostranné využitie, čo si krajiny aj spoločnosti uvedomujú. A každá súkromná spoločnosť má svoje vlastné záujmy, proti ktorým logicky nepôjde. Otázkou je iba to, kedy nastane preklopenie. Slovensko rozvíja jadrovú energetiku, a to s vysokou podporou verejnosti.
Nedá mi neopýtať sa konkrétne na Nemecko a ich rozhodnutie povypínať jadrové elektrárne, ktoré boli vrcholom precíznosti a bezpečnosti. Ako sa na to pozeráte?
Ako na nezmysel, rozhodne je to škoda. Od jadra sa odklonili aj iné krajiny, tým enormne stúpla spotreba plynu kvôli výrobe elektriny. A nejde tu len o peniaze, ale aj o emisie; miliardy ton CO2 sa mohli ušetriť. Spotreba plynu je dlhodobý problém, dnešná situácia ho iba znásobila. Ale bol tu aj predtým.
Skúsme sa pozrieť na predikciu ceny.
To je ďalšia výhoda jadrových elektrární; cena za MWh je z pohľadu budúcnosti stabilná a dá sa dlhodobo veľmi dobre predpovedať. Eskalácia ceny za jadrové palivo dlhodobo vykazuje hodnoty 1-2 percent medziročne. Navyše jadrové palivo tvorí len malú časť nákladov na vyrobenú elektrinu.
A čo uhlie a plyn?
Tu ceny stúpajú o 5 až 6 percent medziročne; podotýkam, v dobe mieru. Nie v situácii, akú teraz máme, počas vojny to môže byť aj do 20 percent. Ak sa na vec pozeráme z hľadiska výpočtov, najlepšie vychádza jadro.
Pozrime sa teraz na autonómne zdroje. Je všeobecný pohľad na ne reálny, alebo sa im pripisuje väčšia dôležitosť, ako by sa mala? Respektíve, nie sú očakávania v tomto duchu prehnané?
Osobne ich považujem za fantastickú vec a rátam s tým, že v tejto súvislosti postupne prejdeme na úplne iný spôsob myslenia. Veľmi rád tu ako príklad používam fotovoltiku; keď som bol pred dvadsiatimi rokmi v Houstone, päťdesiatwattový panel stál okolo päťtisíc dolárov. Dnes je jeden watt zhruba na úrovni eura. Prišiel výskum, prišli nové materiály, nové spôsoby, začalo sa to viac používať a kupovať... a odrazu ide o užitočnú, dobrú a bezpečnú vec, ktorá dáva istotu. Aj keď si fotovoltiku nemôže dovoliť každá domácnosť, môže si ju ako autonómny zdroj vytvoriť napríklad skupina ľudí, päť domácností, dvadsať rodinných domov... prikladám tomu veľký význam a vidím tu cestu, ako znížiť uhlíkovú stopu.
A môže nastať v budúcnosti aj situácia, že autonómne zdroje úplne nahradia to, čo v súčasnosti poznáme ako klasiku?
Treba tu zohľadniť zmenšovanie populácie; je to tak všade na svete a bude to pokračovať. Vezmite si napríklad Čínu, kde sa už upustilo od politiky jedného dieťaťa, ale tak si na to zvykli, že jednoducho nechcú mať druhé. Naučili sa. Ak sa na to pozrieme z hľadiska energie, tej je na svete dostatok. Druhou vecou je otázka, či ju vieme efektívne využiť. Samotné slnko by dokázalo vyriešiť celý problém s nedostatkom, aj vodné elektrárne by ho vyriešili. Energetická bilancia Zeme je dobrá, vždy ide o to, čo je pre vás efektívne a na akom ste vývojovom stupni. Ja ozaj verím, že isté futuristické filmy sa časom stanú realitou.
Tiež ich môžem (smiech). Čo konkrétne z nich?
Napríklad zariadenia, ktoré budú z oblohy posielať energiu z obežnej dráhy dolu, kde bude zachytávaná mikrovlnnými anténami. Tento stav určite nastane, a nebude to prvýkrát, čo sa takto vykreslené veci časom stanú realitou. Typickým príkladom predvídania budúcnosti v tomto duchu je napríklad Jules Verne; nebol významný technik, zato bol vizionár. Predpovedal mnohé veci sto rokov vopred. Pokrok ako taký je enormný; napríklad pred časom slovenskí architekti navrhli hotel so systémom absolútne nezávislým od elektrickej energie. Jasné, že majú generátory, ale vytvorili prietokovú elektráreň, obrovský bazén na streche, ktorý sa napĺňal, zohrieval a v noci cez turbíny sa vyrábala elektrická energia. Technické výdobytky v energetike sú neuveriteľné, prichádzajú úplne nové technológie. Ale mnohokrát sa obraciame aj k minulosti.
V akom duchu?
Že oprašujeme riešenia, ktoré boli vo svojom období efektívne, potom na svojej efektivite stratili, a teraz sa znova vracajú. Napríklad si zoberte využitie malých vodných elektrární, zdvihnutia hladín v prípade potreby a podobne. Treba sa niekedy poučiť aj z minulosti, čo však oceňujem na súčasnosti, sú nové materiály, ktoré sú naozaj famózne.
Tu je ale nevýhodou, že si človek sám prakticky už nič neopraví...
... áno, následkom toho zdražejú aj služby. Okrem toho sa hromadí obrovské množstvo odpadu. Spomeňte si, určite aj vaši rodičia držali či držia doma staré spotrebiče, na ktoré nedali dopustiť.
Keby len oni. Ja ten mixér nedám za nič (smiech).
Verím. Tie nové sú síce skvelé, ale dajme tomu po roku zistíte, že ste otupili nože a podobne.
Zostaňme teda ešte pri spotrebičoch; konkrétne ma zaujíma energetická efektívnosť, ktorá v súčasnosti zo zrejmých dôvodov stúpla na aktuálnosti. Čo si tu môže laik predstaviť?
Dali ste mi ľahkú, ale zároveň aj ťažkú otázku; na problém energetiky sa musíte pozerať ako na proces, ktorý sa realizoval a realizuje v čase. Zdroje, prenosy, výrobne, podniky sme tu mali za bývalého Československa, bolo potrebné zabezpečiť dostatok elektrickej energie, aby bolo hospodárstvo v chode. Vznikli veľmi zaujímavé stavby, jadrové a vodné elektrárne, v oblasti prenosov vzniklo množstvo vysoko efektívnych riešení... celý ten proces sa končí na spotrebe. Elektrická energia bola lacná, bol jej dostatok. Po vstupe do Európskej únie začali pre nás platiť smernice, ktoré určovali, aby sme sa nastavili a orientovali na energetickú efektívnosť. Extenzívne plytvanie nahradil dôraz na efektívne zužitkovanie energie, či už v budovách, alebo aj v spotrebičoch.
Ako konkrétne si ju predstaviť?
Zjednodušil by som to tak, aby si každý v maximálnej miere znížil spotrebu na racionálne minimum, aby sme neohrozovali životné prostredie a naučili sa šetriť.
Čo to znamená pre bežného človeka? Stiahnuť radiátor o stupeň a obliecť si bundu je prvé, čo mi napadá, ale predpokladám, že vyrábame straty, ktoré si ani neuvedomujeme...
...pravdaže. Vymeníte osvetlenie, a už získate päť percent. Začnete si vypínať na noc predlžovačku, v ktorej máte počítač. Vezmite si chladničku, ktorú máte napchatú mäsom, stále do nej dokladáte a ešte ju dáte na teplé miesto. A potom má vysoký odber. Ako sa hovorí: babka k babce, budú kapce. Pričom babka bola svojho času nepatrnej hodnoty, ako máme možno teraz cent. Ale keď ich ušetríte veľa, výsledok vás prekvapí. Ak tak šetria milióny spotrebiteľov, úspory sú obrovské.
Ak sa pozrieme na spotrebiče, kde strácame najviac?
Treba postupovať smerom od najväčšieho k najmenšiemu; najvyššia spotreba v rodine, samozrejme, vyplýva z vykurovania. Ako ste povedali, cestou je znížiť teplotu; už 1°C vám tu usporí 5 až 6 percent na spotrebe danej energie. Ani spať nemusíme v príliš vykúrenej miestnosti, je to aj zdravšie. Potrebujete termostatické ventily, tie vám umožnia nastaviť si rôzne teploty v izbách. Pozor aj na využívanie rýchlovarnej kanvice, dajte do nej prevariť len toľko vody, koľko potrebujete. Nie pol litra, ak chcete hrnček kávy.
Rozumiem. Mnoho z týchto vecí však máme ako spoločnosť tak dlhodobo zautomatizované, že bežnému človeku je ťažké uvedomiť si, koľko na čom vyplytval.
Tu je jednoduchá pomoc: kúpiť si prístroj na meranie spotreby elektriny. Stojí pár eur. Konkrétny spotrebič takto stačí merať niekoľko dní, a veľmi rýchlo sa zorientujete. Nejde o zložité veci, stačí logicky uvažovať, napríklad aj pri spotrebe vody. Taký Angličan by ju nikdy nenechal tiecť počas toho, ako si umýva zuby. Jednoducho neplytvať.
Čiže sa treba na to hlavne nastaviť.
Tak. Musíte zmeniť systém v hlave v zmysle, že chcem šetriť. Keď máte dve izby a v každej z nich televízor, nech nebežia oba naraz. Tomu sa treba učiť rovnako, ako sa musíme vzdelávať dajme tomu vo finančnej gramotnosti.
Poďme ešte z iného súdka. Vediete znalecký ústav, ktorý poskytuje odborné posudky. Čo si môže laik predstaviť pod prácou znalca?
Je potrebné, aby bol odborníkom v danom odvetví, musí byť schválený na úrovni ministerstva spravodlivosti. Tiež musí byť nezávislý, objektívny, mal by v danom okamihu vystihovať problém, na ktorý posudok dáva. Ako znalec neriešite otázku koncepcie, ale konkrétne otázky, ktoré dostanete. Nemáte právo znalecký posudok odmietnuť, pokiaľ nenamietate zaujatosť. Prípadne musíte dokázať takú mieru zaneprázdnenosti, ktorá bude dostatočným argumentom, že posudok nemáte kapacitu vykonať.
Ale ako vyzerá samotný úkon? Priemerujete niečo?
Nie. Dostanete danú situáciu. Pýtajú sa vás - dajme tomu - na poruchu transformátorov. Ako vznikla, prečo vznikla, čo bolo príčinou, či to bolo tak, ako sa vyhodnotilo, a tak ďalej. A tiež potrebujete vyriešiť, že keď ten transformátor zlyhal, aké boli ekonomické následnosti. Na tieto veci odpoviete a pod tie sa podpisujete.
Ešte dajme na záver rekonštrukciu vašej fakulty z ACCORDu, ktorú ste manažovali. Ste pri spätnom pohľade spokojný s priebehom a výsledkom?
Ja som sa staral o technické práce a riadenie stavby; dostal som do rúk projekty, firmy a dôsledne som sa snažil dodržať všetky podmienky a termíny. Vytvorili sme si istý model, každý týždeň sme mali kontrolné dni. Robili sme zápisy, kontrola úloh bola rozdelená na viacero oblastí a keď neboli splnené, niekedy dochádzalo aj ku konfliktom a k zvýšeným hlasným prejavom; pri stavbe sa to niekedy inak nedá (smiech). Rekonštrukciu sme zvládli veľmi dobrým tempom, dokonca za plnej prevádzky. V istých veciach sme urobili aj vstup do projektov v zmysle, že to a to sa zrealizovať nedá a hľadali sme iné riešenia. Niektoré stavebné práce sme zefektívnili, s firmami sme boli celkovo spokojní, avšak spokojnosť bola obojstranná; napríklad nám zatepľovali strechu jednej posluchárne, záručná doba piatich rokov uplynula, ale oni ju opravili aj po siedmich. S odôvodnením, že sme mali dobré vzťahy, že sa tu dobre cítili a každý im maximálne pomáhal.
A ako ste zlaďovali práce s výučbou?
Toto fungovalo nad očakávania. Zdôraznil by som však, že rozhodujúcim elementom som nebol ja, ale ľudia na jednotlivých pracoviskách našej fakulty, ktorí vytvárali podmienky, aby sa vysťahovalo, upratalo a podobne. Šlo o špeciálny tím, asi 35 ľudí, ktorí boli na ústavoch a pracoviskách, ale z rôznych oblastí: technici, inžinieri, docenti a tak ďalej. Zhostili sa toho tak, že pomohli ozaj maximálne. Robili všetko preto, aby sa príliš nefrflalo, ale viac pracovalo. Za čo im touto cestou ďakujem.
Text: Katarína Macková
Foto: Tibor Rózsár