Technické vzdelanie je potrebné bez ohľadu na to, čomu sa venujete
Ľudí musíte viesť k tomu, aby sa nebáli týchto vedomostí, aby dbali na logické myslenie. A našou zodpovednosťou je, aby sme v tejto súvislosti zlepšili základné a stredné školstvo, hovorí dekan Fakulty informatiky a informačných technológií STU Ivan Kotuliak.
Pán dekan, začnime dvadsiatym výročím, ktoré vaša fakulta nedávno oslávila. Ako by ste zhodnotili jej doterajšie fungovanie?
Začal by som dôvodom jej vzniku; ten bol reakciou na požiadavky jednak trhu, a jednak študentov. Bolo potrebné, aby na pôde našej univerzity vznikla fakulta zameraná čisto na informatiku a informačné technológie. Vznikli sme v roku 2003, začiatky boli ťažké, avšak ak sa pozrieme spätne na celý proces a na to, kde sme dnes, hodnotím to veľmi pozitívne. Hovoríme o maximálnych počtoch prihlásených uchádzačov, naši absolventi patria k najžiadanejším na trhu. Zhrnul by som to teda tak, že rozhodne šlo o krok správnym smerom.
Aké sú dohľadné ciele?
Teraz je témou otvoriť anglické štúdium na všetkých troch stupňoch, čo povedie k internacionalizácii; toto bolo mojím snom už v čase, keď som po prvýkrát kandidoval, vtedy bohužiaľ prišla pandémia, ktorá mnohé spomalila a akákoľvek internacionalizácia nebola vôbec možná. Postupne sa k tomu vraciame a buď od tohto septembra, alebo od ďalšieho to anglické štúdium zavedieme, bude to súvisieť aj s procesmi akreditácie, ktoré na Slovensku netrvajú práve krátko. Nedávno sme získali IET akreditáciu, to bol proces, ktorý bol podstatne rýchlejší a z pohľadu komplexného významu je porovnateľná s akreditáciou, akú má napríklad Oxford. Aj to svedčí o kvalite nášho vzdelávania.
Čo si akreditácia ako taká vyžaduje?
Ide o veľmi zaujímavý proces; nejde tu len o vzdelávanie samotné, ale aj o soft skills, ktoré dávate študentom. Používa sa tu výraz kvalitatívny framework, ten má parametre podľa toho, o akom stupni štúdia sa bavíme. A vy musíte preukázať, ako daný parameter na jednotlivých stupňoch plníte. Povinnými aj voliteľnými predmetmi, prípadne ďalšími spôsobmi. Tým pádom zabezpečujete manažment kvality, u nás je na veľmi vysokej úrovni. Tu dodám, že Slovenská agentúra pre vysoké školstvo ide po vedeckých výstupoch, ale nie po vzdelávacích.
Budú ma zaujímať najmä vaše zahraničné skúsenosti, ale poďme ešte predtým k študentom. Ak sa vrátite k svojim vlastným študentským časom a porovnáte ich s dneškom, ako by ste popísali rozdiel?
Za našich čias sme nemali taký prístup k technológiám a museli sme oveľa viac špekulovať, ako z nich vyťažiť čím viac. Dnes majú študenti úplne iné možnosti, nemusia byť v tomto zmysle natoľko draví. Napriek tomu stále vidíme mnohých extrémne šikovných ľudí, ktorí majú záujem napredovať a sú nesmierne inšpiratívni. A to sú presne tí, s ktorými najradšej robíme.
Tiež si spomínam na ručné vypisovanie v kartotéke v knižnici...
...áno, dnes máme elektronickú knižnicu, kde majú študenti knihy k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. Prednášajúci vyselektuje časť knihy, ktorá sa prezdieľa. Toto je ďalšia vec, v ktorej sme už niekde úplne inde.
A čo vlastnosti dnešných študentov?
Tu by som okrem dobrých spomenul aj vyššiu mieru pasivity, ako bola za našich čias. Je to však vyvážené tým, čo som hovoril, že máte aj špičkových, ktorí sa naozaj snažia využiť všetko, čo im ponúka fakulta a univerzita.
Čo by ste vo všeobecnosti študentom odporučili? Respektíve čo by im nemalo chýbať, na čo by sa mali zamerať?
Ak hovoríme o fakulte, tu robíme prijímačky a na jedno miesto máme 3 – 3,8 uchádzača, čo je celkom dosť. Takže rozhodne odporúčam pripraviť sa z matematiky a informatiky. Takisto by som odporúčal neodťahovať sa od žiadnej technickej vedy, naopak, snažiť sa pochopiť už na strednej škole, čo je skryté za tým, čo nám vysvetľujú učitelia, možno nemajú vždy čas všetko vysvetliť dopodrobna. A ešte je veľmi dôležitá zvedavosť. Je kľúčovou vecou, potrebnou, aby ju študenti mali.
Pristavme sa teda pri tých prijímačkách; s čím treba rátať? S príkladmi?
Uchádzači dostanú otázky z matematiky a informatiky a majú hodinu na to, aby ich vypracovali. Vrátili sme sa k osvedčenému, klasickému spôsobu, pretože sme zistili, že iné prístupy nám nevyhovujú.
Myslíte Scio?
Áno. Keď sme prijímali na tomto základe, selekcia sa nám nezdala úplne ideálna. Robíme si to teda sami, a zároveň je to aj osobnejšie, pozveme takto uchádzačov do našich priestorov, vidia to tu.
Poďme teraz k vám. Ako ste sa dostali k vášmu odboru?
V čase, keď som študoval, bola informatika veľmi dynamicky sa rozvíjajúcim odborom, veľa vecí ste si vtedy museli individuálne naštudovať, vybojovať, nebol internet, neboli emaily... nahrávali sme si cez kolegov a kamarátov, prehrávali sme si kazety s rôznymi programami či hrami. Keďže neboli ani zodpovedajúce knihy, učili sme sa jeden od druhého. Bola to výzva, v tej dobe veľmi fancy (úsmev). Tak som na to nabehol, zistil som, že ma to baví, a už som pri informatike zostal.
Predpokladám, že ste neoľutovali...
...určite nie. Podľa mňa je každá technická veda dobrá veda, kto sa dá na techniku, nebude ľutovať. Ja som absolventom Fakulty elektrotechniky a informatiky, počas štúdia bolo viacero predmetov, ktoré sa zameriavali či už na automatizáciu, alebo priamo na elektrotechniku. Všetky boli fascinujúce; napokon počas doktorátu, ktorý som absolvoval vo Francúzsku, som sa dostal viac ku komunikačným sieťam.
Kde presne vo Francúzsku?
V Paríži, na Télécom SudParis. Bolo to skvelé rozhodnutie, určite odporúčam každému mladému človeku, či už v rámci klasického štúdia, alebo neskôr doktorandského, aby strávil v zahraničí aspoň pol roka. Zmení to jeho pohľad na štúdium, na Slovensko, a okrem iného si uvedomí aj fakt, že aj naša krajina je pre život krásna.
Prečo ste šli práve tam?
Ovládal som jazyk a bol k dispozícii výmenný pobyt ešte počas inžinierskeho štúdia, šiel som teda na pol roka. Dopadlo to tak dobre, že univerzita ma následne oslovila, či by som si k nim nešiel spraviť doktorát. Nebolo to v tej dobe obvyklé a bez znalosti francúzštiny by som to rozhodne nedosiahol.
Ako ste sa k nej dostali?
Párkrát som tam bol na stáži a ten jazyk ma fascinoval, začal som sa ho teda učiť. Myslel som si, že hovorím dobre, ale z tohto omylu ma vyviedli hneď na letisku (smiech). Navzájom sme si nerozumeli, ale, samozrejme, keď v tej krajine nejaký čas žijete, postupne sa z nevyhnutnosti pre prežitie naučíte. Francúzštinu ako takú pokladám za umenie.
Predpokladám, že po návrate vám nechýbala vízia niečo sem takpovediac priniesť...
...to, čo bol veľký rozdiel ešte v tej dobe, bola otvorenosť pedagógov voči študentom. Tá bola vtedy omnoho väčšia, ako u nás. Verím, že toto sa nám sem naozaj podarilo preniesť, obe strany navzájom komunikujú cez platformu, študijný prodekan odpovedá veľmi navyše mimo oficiálnych hodín, hocikedy s nimi diskutuje aj cez víkendy a do noci. Verím, že sa nám podarilo zariadiť veľmi férovú a otvorenú diskusiu.
V rovnocennej rovine?
Pravdaže. Študentov berieme ako našich kolegov, tých inžinierskych sa snažíme začleňovať do spoločných výskumných projektov, stávajú sa našimi partnermi. Na doktorandskom sú už plnohodnotnými kolegami.
Kde ste ešte boli okrem Francúzska?
Istú krátku dobu som ešte strávil v Rakúsku, precestoval som aj viacero iných krajín v rámci Európy aj mimo nej.
Ak by ste si mali vybrať jednu, ktorá by vám najviac imponovala, ktorá by to bola?
Každá má niečo svoje, špecifické. Pred rokom som bol na univerzite v Makau, čo, ako vieme, je aj nie je Čína; formálne síce áno, ale majú vlastnú menu, vlastný vízový režim. Mal som tam dohodnuté stretnutie, prišiel som v piatok popoludní a píšem im, že bohužiaľ sa mi príchod časovo posunul, poďme sa dohodnúť, kedy sa uvidíme. A oni, že príď v nedeľu. Tak vravím, určite kvôli mne nemusíte chodiť v nedeľu, prídem v pondelok. Ale oni učia sedem dní v týždni. Mali málo priestorov a potrebovali proces zefektívniť, tak zvolili tento spôsob. A študenti to akceptujú. Samozrejme, nehovorím, že je to ideálny stav, toto by sme u nás úplne zaviesť nechceli.
Čo by ste si predstavovali pod ideálnym stavom?
Zvedavých študentov. Takých, ktorí sa reálne zaujímajú o to, čo robia. Bol by som za zníženie počtu priamej výučby a za prenesenie zvyšku na diskusie. Celé to potom bude vyzerať inak.
Čiže – zjednodušene – menej prednášania a viac dialógu?
Presne tak. K tomu ešte spomeniem, že sme si vo všeobecnosti zvykli na masovky, a keď sa pozrieme, ako fungujú top univerzity na západe, je to veľký rozdiel. Majú veľa študentov, ale rozdelených do malých skupiniek, ktoré potom manažujú podľa potreby. Toto bude cesta, ktorou sa časom budeme aj my uberať, aj v zmysle, aby študenti z vyšších ročníkov poskytovali takúto službu pre študentov z nižších. Aby ich takýmto spôsobom viedli, a vtedy pôjde naozaj o personalizované vzdelávanie.
O vedúcu funkciu ste sa uchádzali hneď po návrate zo zahraničia?
Nie, najprv som pár rokov pôsobil ako odborný asistent, neskôr ako docent a za dekana som kandidoval z dôvodu, že som mal pocit, že neviem presadiť zmeny, ktoré táto fakulta potrebuje. Na to musíte mať mandát. Dnes môžem povedať, že veľa z myšlienok, s ktorými som prišiel, sme aplikovali. Ale stále máme pred sebou veľa výziev.
Keď celkovo porovnáte typ a úroveň vzdelávania, možnosti, aké študenti majú, ako z toho vyjdeme v porovnaní so zahraničím?
Naše univerzity sú s tými v zahraničí plne porovnateľné; inou vecou je, že nemáme príliš dobré PR, a úplne zbytočne. Naša univerzita je dobrou školou, fakulta ešte lepšou (úsmev). Ak však chcete z nejakých osobných dôvodov odísť do zahraničia, tak už choďte do reálneho.
Teda ďalej.
Áno. Ale ak sa chceme pozrieť bližšie, tu by som spomenul, že keď sú dajme tomu v Brne dni otvorených dverí, chodia tam autobusy z viacerých miest Slovenska; osobne som toho názoru, že príde čas, keď pôjde aj autobus z Brna do Bratislavy. Rozhodne si pred nimi nezatvárajme dvere; sú tam šikovní ľudia a možno tiež chcú z osobných dôvodov zmeniť miesto.
Spýtam sa teraz na aktuálnu novinku, prijali ste ponuku robiť poradcu premiérovi. Ako také niečo funguje, čo sa od vás očakáva? Čo vás motivovalo?
Dostal som mnoho otázok, prečo to robím, odpovedám tak, že nie som členom žiadnej politickej strany, ale to, čo sa pred časom dialo so zmenou vysokoškolského zákona, školy tragicky zasiahlo. Mnohokrát neodborne, výsledky pociťujeme do dnešného dňa. Potrebujeme, aby niekto zmenil nastavenie, aby sa – ak to už chceme takto povedať – tých škôl zastal. Aby sme mohli efektívne fungovať. Rád budem robiť poradcu akémukoľvek premiérovi v mene toho, aby sme zlepšovali situáciu v školstve.
Zatiaľ sa vám tam pôsobí dobre?
Pozrite, ak by niečo nefungovalo, vzdať sa môžete kedykoľvek. Zatiaľ by som to však zhodnotil tak, že návrhy a pripomienky, ktoré som doposiaľ dal, zrejme budú akceptované. V danom okamihu to vnímam pozitívne.
Funguje to celé na báze nejakých pravidelných stretnutí, porád? V akom duchu?
V takom, že ako poradcovia sme autonómni, môžeme podávať vlastné návrhy, prípadne pripomienkovať existujúce od iných kolegov. Pravidelné stretnutia nie sú potrebné, samozrejme sa to odvíja od konkrétnej témy či problematiky. Niekde sú, niekde nie sú.
Poďme teraz k otázke kybernetickej bezpečnosti; k akým posunom tam v poslednom období došlo?
Na jednej strane máte dobrých ľudí, z ktorých sú niektorí nezodpovední, a na druhej strane máte zlých, ktorí sa snažia využiť horšie vlastnosti tých dobrých. Potom sa môžu dostať k financiám, prístupovým kódom a podobne. Tu by som nehovoril o nejakom radikálnom prielome v posledných rokoch, ale vidíme narastajúci počet útokov. A ľudia sa stále nepoučia.
Je tu teda, predpokladám, potrebná edukácia...?
Rozhodne áno. Najmä seniorov, oni sú v tomto zraniteľní.
Čo praktické by ste odporúčali? Neukladať heslá?
Ukladanie hesiel je už technická záležitosť; skôr by som zdôraznil typické sociálne inžinierstvo, ľudia sú mnohokrát veľmi dôverčiví. Niekto zavolá, že váš synovec je v ohrození života, potrebuje toľko a toľko peňazí na operáciu, ak ich nepošlete do dvoch hodín, nevieme, či ho zachránime. A ten senior sa dostane pod tlak, a potom bez toho, aby si situáciu overil, vyberie alebo prevedie peniaze. Zľakne sa.
Vezmime si teraz bezpečnosť vo väčšom meradle; pred krátkym časom bol aktuálny útok mierený v tomto zmysle na jadrovú elektráreň. Je tam už stupeň ochrany sofistikovanejší v porovnaní s minulosťou?
Áno, menia sa však aj prístupy útočníkov, ktorí mimochodom pri útokoch využívajú práve umelú inteligenciu; tú však využívajú aj „tí dobrí“ pri obrane. Ak zostaneme pri našej krajine, jednotky, ktoré chránia Slovensko, sú na veľmi vysokej úrovni, ak sa na túto oblasť pozrieme v rámci Európy. Najmä čo sa týka tých najcitlivejších miest, ako vami spomenuté jadrové elektrárne. Tie sú podľa môjho názoru naozaj chránené dobre. Máme výborných odborníkov, ktorí robia špičkovú prácu.
Prejdime ešte k inej téme; priblížme si umelú inteligenciu, o ktorej sa v súčasnosti veľa hovorí. Kde by ste tu videli budúcnosť?
Ide o jednu z vecí, ktoré nás všetkých ovplyvnia, a to pomerne skoro; veľmi citlivo zvažujeme, v ktorých oblastiach a ako ju zaviesť. Našich študentov totiž treba naučiť nielen technológie, ale aj ich spojenie s využitím umelej inteligencie. V žiadnom prípade sa jej nebránime, ale treba ju zavádzať citlivo aj do procesu, aj do vedy a výskumu.
Je z vášho pohľadu bezpečná?
Takto: ja som technik, a teda musím vítať akýkoľvek pokrok s otvorenou náručou a bez strachu. Umelá inteligencia nám rozhodne pomôže v tom, aby sme fungovali efektívnejšie. Pri výraze ohroziť by som si skôr predstavil niektoré pracovné miesta, k tomu v rámci automatizácie rozhodne príde. Mnohé z nich budú kancelárskeho typu, tam už nebude potrebné také množstvo zamestnancov.
Vzniknú v tejto súvislosti podľa vás aj nové pozície?
Určite, také, ktoré ešte nepoznáme, možno budú mať niečo spoločné s lokálnou výrobou a podobne.
A otázka vedomia? Myslíte, že ho niekedy nadobudne?
Tu by som najprv zdôraznil, že sa trocha zneužíva názov, lebo v skutočnosti o inteligenciu ako takú nejde. Je to systém, ktorý sa učí a syntetizuje odpovede. Ak to zjednodušíme, dokáže absorbovať vedomosti a tvoriť z nich odpovede na rôznorodé otázky. Je kreatívna v zmysle vymýšľania nových postupov, predpokladám, že sa prepracujeme aj k tomu, že bude vedieť efektívne poskytovať inovácie. Dnes však ešte nie sme tak ďaleko.
Čiže jej vedomie ako také nie je téma dňa?
Osobne si nemyslím, že toto je niečo, čo budeme riešiť za našej generácie, aj keď pokrok sa zrýchľuje obrovským spôsobom. Nás bude skôr zaujímať prepojenie a aplikácie informatiky do iných odvetví, ako je napríklad personalizovaná medicína. Tam dôjde v najbližších piatich-siedmich rokoch k obrovskému posunu.
Čo tu bude podľa vás kľúčovou požiadavkou budúcnosti?
Keď sa začala priemyselná revolúcia, veľmi dlho trvalo, kým sme sa prepracovali k elektronike, tranzistoru, prvému počítaču... vývoj sa zrýchľuje, vo vede a výskume pracuje čoraz viac ľudí. To zrýchľovanie bude pokračovať, čo znamená, že bude veľmi ťažké predpokladať ďalšie kroky. Vezmite si prielom s ChatGPT; ten je natoľko veľký, že to zaskočilo aj nás, ktorí robíme v odbore. Celkovo sa o prielomoch veľmi ťažko hovorí vopred. Uvidíme, čo príde; každopádne je potrebné, aby sme učili spoluobčanov, že technické vzdelanie je potrebné bez ohľadu na to, čomu sa pracovne venujú. Je potrebná forma logického myslenia, ľudí musíte viesť k tomu, aby sa nebáli týchto vedomostí. A našou zodpovednosťou je, aby sme v tejto súvislosti zlepšili základné a stredné školstvo.
Prezraďte nám na záver vaše plány do budúcnosti.
Pre mňa zostáva najväčšou výzvou získanie kvalitných študentov z celého sveta; ďalšou vecou, o ktorú sa treba usilovať, je korektné financovanie vzdelávania na Slovensku. Rozpočet nám na to, aby sme vzdelávali, nestačí, musíme dotovať z iných kapitol. Toto treba zmeniť.
Text: Katarína Macková
Foto: archív fakulty