Pohľad na záhady v mikrosvete som si zamilovala
Prečo sa niečo zlomí? Prečo sa niečo dá stlačiť, a iné je krehké a rozbije sa? Usporiadanie atómov rozhoduje o vlastnostiach všetkých materiálov. Ak má nejaký v sebe určité chyby usporiadania, môžeme ho deformovať a mojou úlohou je hľadať tieto spojitosti, hovorí docentka z Ústavu materiálov na Materiálovotechnickej fakulte so sídlom v Trnave Ivona Černičková. Je čerstvou držiteľkou Ceny rektora za mimoriadne výsledky vo vzdelávacej činnosti.
Pani docentka, poďme hneď na úvod k vášmu aktuálnemu oceneniu. Za čo ste ho dostali a čo pre vás znamená?
Dostala som ho za pedagogickú činnosť a propagáciu fakulty. Veľmi ma potešilo a povzbudilo... človeka vždy poteší, keď sa o niečo snaží, a potom si uvedomí, že niekto sa z diaľky pozerá, vidí tú snahu a ocení ju.
Kto vás navrhol a za čo konkrétne?
Náš riaditeľ Ústavu materiálov, prof. Ing. Ľubomír Čaplovič, PhD., a následne vedenie našej fakulty a univerzity. Ak spomeniem propagáciu fakulty, okolnosti, medzi ktoré patrí spôsob financovania škôl, nás nútia získavať si vyšší počet študentov propagáciou fakulty a jednotlivých študijných programov. Byť materiálovou inžinierkou je pre mňa nie iba povolanie, ale aj poslanie. Preto moja snaha ukázať mladým ľuďom, že tento smer je výnimočný a užitočný, vychádza z môjho vnútorného presvedčenia a zo srdca. Ocenenie si zaslúžim nielen ja, ale celý kolektív mojich kolegov, ktorí sa propagácii venujú.
Poďme k vášmu odboru. Ako ste sa k nemu dostali? Bavila vás táto oblasť vždy?
Odmalička ma bavili technické predmety, matematika, fyzika a chémia. Každý príklad bol pre mňa ako tajnička, ktorú treba vylúštiť, a ja som sa na to lúštenie tešila. Vedela som, že pôjdem v živote technickým smerom. Prihlášku som si dala na dve školy, Strojnícku fakultu a tú našu, prijali ma na obe.
Čo rozhodlo pri výbere?
Zdravotný stav môjho otca. Dochádzanie do Bratislavy by bolo finančne náročnejšie, a tak som zvolila Materiálovotechnologickú fakultu. Tam som sa stretla s výnimočnými učiteľmi na odbore Materiálové inžinierstvo a s náhľadom do mikrosveta. Od toho okamihu som si tento pohľad na záhady v mikrosvete zamilovala.
Priblížte nám teraz život na vašom ústave. Ako fungujete, aký máte kolektív?
Skvelý. Mám rada ľudí všeobecne, a to mi uľahčuje v každom vidieť skôr pozitívne stránky. Je tu veľa naozaj výnimočných ľudí, ktorí sú ochotní kedykoľvek pomôcť. Takí mi prinášajú radosť aj vo chvíľach, keď sa mi práve nedarí. Máme tu vytvorenú dobrú spoluprácu; prirodzene si každý v kolektíve nájde svoje miesto a stáva sa dobrým v nejakej oblasti, v ovládaní konkrétneho zariadenia, v príprave, a tak môže pomôcť druhému, ktorý je dobrý zasa v niečom inom. Do práce chodím rada nielen kvôli práci samotnej, ale aj kvôli ľuďom.
Opíšte teraz našim čitateľom svoje zameranie a náplň vašej práce.
Ak sa pozriem na svoje zameranie z nadhľadu, ide o spomínaný náhľad do tajomného mikrosveta a odhaľovanie týchto záhad. Prečo sa niečo zlomí? Prečo sa niečo dá stlačiť, a iné je krehké a rozbije sa? Usporiadanie atómov, či už je pravidelné alebo nepravidelné, či už má veľa chýb a nedostatkov, rozhoduje o vlastnostiach všetkých materiálov. Môžete mať k dispozícii jeden prvok a získať dva materiály. Ak má inak usporiadané atómy, môže vzniknúť úplne iný typ materiálu s iným vzhľadom a vlastnosťami, ako napríklad grafit v ceruzke a diamant. Ak má nejaký materiál v sebe chyby usporiadania, nazývané pohyblivé dislokácie, môžeme ho deformovať. Mojou úlohou je hľadať tieto spojitosti.
Pozrime sa ešte na vaše štúdium. Ako si naň spomínate?
Moje štúdium zahŕňa nielen samotnú školu; veľký vplyv na moje vedomosti mali aj rodičia. Učili ma predovšetkým mama a otec, škola pre mňa bola len doplnková. Najmä v mladšom veku som sa učila doma príkladom a rozprávaním rodičov. Čo sa týka matematiky, techniky, veľa som sa naučila od otca, ktorý bol technicky a prakticky založený. Fe-Fe3C diagram, ktorý teraz vyžadujem od študentov, som kreslila na základnej škole, lebo mi ho otec spontánne vysvetľoval. Veľa vecí som naozaj brala ako tajničku, tak mi to aj rodičia podávali. Prísť na to, ako niečo vypočítať, ako opraviť, prečo je toto na svete takto... nevidím rozdiel medzi lúštením tajničky v časopise a počítaním matematického príkladu, cítim rovnaký pocit radosti z vylúštenia záhady. Naučila som sa veľa aj praktickými príkladmi, keď otec niečo opravoval, vždy mi dal niečo vybrúsiť, zospájkovať a podobne. Postupne som sa však osamostatňovala, na vysokej škole som sa už spoliehala sama na seba. Bolo to veľmi milé životné obdobie.
Keď sme teda pri študentských časoch. Čo si myslíte o dnešných študentoch? Ak by ste mali porovnať?
Hovoriť o nich je trochu osobné, lebo medzi nich patria aj moji dvaja synovia, ktorí majú 19 a 21 rokov. Nie je to teda tak, že vidím študentov po dvadsiatich rokoch v laviciach a myslím si, aké to bolo všetko náročnejšie za našich čias a my sme boli snaživejší... vidím v nich veľký potenciál, ale vidím aj úpadok školstva, za ktorý študenti nemôžu.
Upresnite, prosím.
Zle vytvorené učebnice už na základnej škole dávajú zlý základ. Ako môže študent odvodzovať na vysokej škole zložité rovnice, keď sa v pravý čas postupne nenaučí na základnej škole vytvoriť jednoduchú? Samotné deti sú podľa mňa práve šikovnejšie a inteligentnejšie, ako ich rodičia. Dnešné deti to majú ťažšie v niektorých smeroch a ľahšie v iných. Žijú v inom svete, ako sme žili my. Vo svete plnom počítačov, mobilov a techniky. Ľahšie nájdu odpoveď na internete na veľa vecí, ktoré sme sa museli my naučiť naspamäť. Avšak vedieť veľa vecí znamená aj vytvoriť si nadhľad, lebo ich môžete poprepájať v mysli. Svet s ľahkou dostupnosťou informácií vyžaduje iný prístup. Vidím okolo seba šikovných mladých ľudí, ktorí sa musia nájsť v dnešnom svete a využiť jeho klady vo svoj prospech.
Pozrime sa ešte na projekty. Akým najzaujímavejším ste sa doposiaľ venovali?
Dlhodobo som sa venovala kvázikryštálom, ktoré majú veľmi zložitú atómovú štruktúru s päť-násobnou osou symetrie; dlho sa výskyt takejto symetrie v štruktúre kryštálov považoval za nemožný. Je to, akoby ste sa snažili vydláždiť podlahu s pravidelnými päťuholníkovými dlaždicami. Za objav kvázikryštálov dostal cenu prof. Shechtman, s ktorým som mala tú česť sa stretnúť osobne na vedeckej konferencii v Nepále.
Čomu sa aktuálne venujete?
Bezolovnatým spájkam s prídavkom nových prvkov a nanočastíc a ich vplyvu na vlastnosti a štruktúru spájok a spájkovaných spojov. V rámci projektu o spájkach, ktorého som vedúcou, je aj výpočtová časť s použitím „phase-field method“. Nemusíte pripravovať každú pozorovanú zliatinu a spájkovaný spoj a sledovať ich experimentálne. Môžete si vypočítať, akú vytvorí štruktúru. Je to nový prístup k objavovaniu nových typov materiálov.
Vydali ste nejaké publikácie?
Doteraz som spoluautorkou alebo prvou autorkou 31 publikácií evidovaných v databázach WOS a Scopus.
Nepochybujem, že ste zaneprázdnená. Ako sa vám darí skĺbiť pracovný a rodinný život?
Ako deti vyrastali, tak sa mi menili aj povinnosti voči nim. Dá sa zjednodušene povedať, že v ich detstve išla práca bokom a oni boli mojou hlavnou prioritou, zatiaľ čo teraz, keď sú dospelí, venujem väčšinu svojho času práci. Bola som s nimi na materskej osem rokov. Keď mal mladší syn päť, nastúpila som na doktorandské štúdium. Verím totiž tomu, že pre dobrý psychický a inteligenčný rozvoj dieťaťa sú najdôležitejšie prvé roky strávené s matkou. Dnes, keď vidím svoje deti, ako samostatne fungujú a aká inteligencia a pokoj z nich vyžaruje, neľutujem tie roky, ktoré som im plne venovala.
Beriete to teda tak, že ste nič nezmeškali.
Nič. Potom nasledoval život rozdelený na rodinný a pracovný, v ktorom mi najmä zo začiatku veľmi pomáhal môj manžel a mama. Vždy som sa snažila nájsť si čas na rodinné povinnosti, na prácu, ale aj na záľuby. Snažila som sa z toho množstva koníčkov, ktoré mám, uprednostňovať tie, ktoré boli vhodné pre deti a rodinu, od hrania sa s legom až po cestovanie. V pracovnom raste som nič nezmeškala, doktorandské štúdium som zvládla za dva a pol roka a teraz som docentkou.
Ešte sa na záver pristavme pri tých koníčkoch. Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Tak rada by som sa venovala všetkým veciam, ktoré ma bavia, ale nemám toľko času (smiech). Baví ma totiž oveľa viac vecí, ako mám voľného času. Najradšej mám turistiku po slovenských horách. Ideálne Tatry, ale som hrdá na celé naše Slovensko.
Na aký najvyšší kopec ste vyšli?
Na Gerlachovský štít; výstup naň som dostala od kolegov k štyridsiatke. Pobyt v horách a lesoch je pre mňa relaxom, aj preto je mojím obľúbeným miestom naša chalupa na kopaniciach v Bielych Karpatoch. Mám rada bicyklovanie, lyžovanie, kúpanie v sladkých aj slaných vodách, splavovanie, stanovanie. Baví ma jazdiť na motorke.
Máte aj vlastnú?
Mám. Okrem toho ma ešte baví lego, hranie spoločenských a počítačových hier. Mám rada streľbu, či už na terč z klasickej zbrane, hry s laserovými zbraňami alebo airsoft. Venujem sa aj brušným tancom, rada si skladám piesne a texty k nim, občas skladám amatérsky básne. Mám zbierku gramofónových platní, ktoré rada počúvam. Ešte ma zaujíma modelárstvo, tvorím si krajinku s vláčikmi. Snažím sa spoznávať a sušiť liečivé bylinky a vedieť ich použiť v správnej chvíli. Zbožňujem históriu Slovenska a spoznávanie hradov a zámkov. Veľmi rada čítam historické romány, v ktorých je základom nejaký hrad alebo skutočný kus histórie. Vo voľnom čase si rada pozriem filmy Star Wars, Hobbit, Pán prsteňov alebo Harry Potter. Rada si niečo pekné ušijem a najnovšie sa učím štrikovanie. Je jedno, čo človek robí, ak ho to baví a napĺňa.
Text: Katarína Macková
Foto: archív respondentky