Naši študenti sa podieľajú na obnove bratislavskej štvrte
Environmentálna záťaž, ale zároveň aj obrovský priestorový a rozvojový potenciál; takto by sa dal definovať brownfield v areáli bývalej chemickej továrne Dynamit Nobel, ktorá spadá pod Mestskú časť Nové Mesto. Tá sa spojila so študentmi Fakulty architektúry a dizajnu STU, ktorí vypracovali urbanistické návrhy. Cieľom bol a je regulovaný rozvoj danej oblasti.
Pracovalo ich na nich vyše 120 a bližšie o nich hovorí Katarína Smatanová, ktorá je garantkou na Ústave urbanizmu a územného plánovania. „Spoluprácu sme nadviazali s cieľom hľadania riešení transformácie celej východnej časti Nového Mesta. Ide o zaujímavú mestskú časť Bratislavy, pretože je veľmi rozmanitá: zahŕňa luxusné vilové štvrte, ako Koliba, Kramáre, s obrovskými zdravotníckymi areálmi, ale aj časti so stále pretrvávajúcou historickým charakterom, akým je napríklad územie v okolí Trnavského mýta,“ vysvetľuje. „A potom je tu východná časť; od Tomášikovej po Vajnorskú, vlastne po vstup do Bratislavy. Na tomto území sa nenachádza len územie bývalej chemickej továrne Dynamit Nobel, ale aj ďalšie iné brownfieldy a stále funkčné priemyselné areály. A práve táto časť bola naším zadaním.“
V tomto prípade hovoríme o rozsiahlom území; nachádza sa v okrajovej časti Bratislavy, kde sa historicky nachádzali menšie poľnohospodárske usadlosti, vinohrady. „Avšak od prelomu 20.storočia tu vznikajú továrne a továrenské areály a k nim prisluchajúce bývanie a vybavenosť. Najznámejšou je Nobelova továreň, šlo pôvodne aj o najvýznamnejšiu chemickú továreň v Uhorsku, ktorá odvtedy niekoľkokrát zmenila majiteľov. Dnes je toto územie zamknuté a nedostupné.“
Otázkou nie je päť rokov, ale päťdesiat
V rámci zadania teda študenti a študentky vypracovali urbanistické návrhy; podľa Kataríny Smatanovej bolo cieľom ich prác hľadať odpovede na otázky, ako by mala táto časť mesta vyzerať v dlhšom časovom rozmedzí. Teda nie o päť rokov, ale o tridsať či päťdesiat. „Hľadali sme dlhodobé stratégie a vízie, ako by sa toto podvyužívané územie, ktoré má množstvo potenciálov, mohlo transformovať na aktívne, živé miesto, v ktorom by Bratislavčania mohli žiť, bývať a pracovať, a nielen ním prechádzať autom a skladovať v ňom rôzne tovary.“
Pracovať museli aj s environmentálnou záťažou
Ide o najrozsiahlejší brownfield v Bratislave; zároveň je tu témou nielen priestorové riešenie a potenciál, ale aj záťaž z pohľadu životného prostredia. Študenti museli pracovať aj s týmto aspektom, nakoľko keď hovoríme o environmentálnej záťaži ako takej, týka sa celej riešenej časti. V závislosti od dostupných financií existuje podľa Kataríny Smatanovej viacero možností na riešenie. „Preto sme sa pozerali na viaceré scenáre - skúmali sme, ako bude územie fungovať, ak v bude v najviac ohrozených územiach prebiehať dlhodobá dekontaminácia, a tým pádom tieto budú buď uzavreté, alebo budú slúžiť ako veľké parky,“ vysvetľuje s tým, že ako jedno z parciálnych riešení sa ponúka i fytoremediácia, čiže využitie rastlín na čistenie prostredia. „Pri takomto riešení sa spája príjemné s užitočným - zeleni a vegetácii sa dostáva v meste priestor s viacnásobnou funkciou.“
Kľúčom je flexibilný návrh budov
Pri takomto veľkom areáli musí architekt prihliadať na množstvo aspektov; intenzívne pracuje aj s budúcou občianskou vybavenosťou. „Prvým a najdôležitejším krokom je udať územiu novú štruktúru - stanoviť, kde budú hlavné verejné priestory, námestia a ulice, a ako sa tieto napoja na okolité prostredie. Tak sa definuje základ, kostra, ktorá sa potom v meste málokedy mení,“ hovorí Katarína Smatanová. Budovy a ich funkcie sa však podľa nej menia často, preto sa študentov snažia viesť k tomu, aby zastavané prostredie navrhovali čo najflexibilnejšie. „Podobne, ako sú stavby napríklad zo stredoveku. Tie vo svojej histórii už zmenili funkciu možno aj desaťkrát, ale vždy sú svojou formou, členitosťou a krásou využívané a adaptovateľné pre súdobú spoločnosť.“
Spolupráca fungovala aj na externej úrovni
Koordinovať taký veľký tím študentov a spolupracovať s externými stranami si vyžaduje zladenie, avšak šlo to dobre. „Obrovskú zásluhu na koordinácii má celý náš tím Ústavu urbanizmu a územného plánovania, vieme sa operatívne zariadiť, a keď treba, tak aj spoločne improvizovať.“ Pri riešení spolupracovali najmä so zástupcami Mestskej časti Nové Mesto, A. Gáborom a jeho tímom, ktorí im dávali z pohľadu Odboru územného plánovania cenné komentáre a rady z oblasti informácií o území. „Takisto aj sprostredkovávali študentom skúsenosti zo samotnej urbanistickej tvorby v praxi. Na kritikách sa zúčastňoval aj pán vicestarosta M. Vlačiky so svojím tímom, takže študenti mali možnosť konfrontovať sa aj priamo s investorom, a súčasne aj s názormi obyvateľov, ktoré pán vicestarosta reprezentoval.“
Zmeniť zvyky ide ťažko, aj keď nie sú vždy dobré
Zaujímalo ma, či sa plánuje ťažšie v prípade bývalého priemyselného areálu, než by sa plánovalo takpovediac na zelenej lúke. „Najťažšie je vždy skĺbiť predstavy existujúcich obyvateľov s požiadavkami z externého prostredia. Ľudia, ktorí v území už fungujú, si na veľa - aj nedobrých - vecí zvykli, a tak sa im aj zmena k lepšiemu javí ako náročná, zbytočná či riskantná,“ vysvetľuje Katarína Smatanová s tým, že najťažšie je odvnímať potreby existujúcich obyvateľov a zapracovať ich do širších súvislostí. Tiež potom komunikovať návrh tak, aby bol zrozumiteľný a inkluzívny pre všetkých. „Starých, nových či budúcich užívateľov priestoru.“
Preferencia materiálov sa časom mení
Čo sa týka materiálov a ich výberu, na mierke urbanizmu ho riešia najmä z pohľadu verejných, respektíve exteriérových priestorov. „V dnešnej dobe charakteristickej extrémnymi dopadmi klimatickej zmeny sa snažíme do maximálnej možnej miery umiestňovať vodu-priepustné povrchy tak, aby sme čo najviac vody v území zadržali. Takže tam, kde by sa v minulosti možno navrhol asfaltový chodník či cesta, dnes preferujeme dlažbu so špárami alebo štrkodrvu, mlat. Súčasne dávame veľký pozor, aby sme nevytvárali takzvané tepelné ostrovy,“ hovorí. „Umiestňujeme stavby a stromy tak, aby sme spevnené plochy prirodzene zatieňovali, a aby tak nedochádzalo v letných horúčavách k ich prehrievaniu.“
Následne ma zaujíma, kde hľadá architekt pri takomto plánovaní inšpiráciu, z čoho pri tvorbe vychádza. „Zdroj inšpirácie je asi u každého architekta veľmi osobná a individuálna záležitosť. Z pedagogického hľadiska sa však snažíme študentom vštepovať, že nezanedbateľným zdrojom inšpirácie musí byť vždy kontext daného miesta, jeho dôsledné poznanie a porozumenie. Takýmto načúvaním prostredia prichádza architektovi potom aj veľa odpovedí, ktoré pri návrhu hľadá.“
Na výstave sa našli aj radikálne kúsky
V tejto súvislosti vznikla výstava študentských prác; trvala mesiac, nachádzala sa v objekte Tržnice na Trnavskom mýte od 10. januára do 10. februára, vystavovalo sa ich asi tridsať. „Ilustrujú prierez tém, ktorým sme sa počas zimného semestra venovali. Ide o práce študentov od tretieho ročníka až po diplomantov. Jedným z dôležitých cieľov výstavy je otvoriť medzi Novomešťanmi diskusiu o tomto území, preto sme na výstavu vybrali aj práce, ktoré sú možno aj radikálne, vizionárske, či dokonca utopické. Práve nové, nečakané uhly pohľadu môžu naviesť domácich na nové myšlienky a úvahy o budúcnosti tejto perspektívnej časti mesta. V jarných mesiacoch však plánujeme s mestskou časťou Nové Mesto aj iné formáty prezentácie výsledkov, s priamejšou participáciou obyvateľov a predstavením všetkých návrhov.“
Ikonické pohľady podporujú orientáciu
Celé riešené územie má zhruba 700 hektárov; pri návrhoch sa študenti držali priemerne vo výške piatich podlaží. „To je výška, ktorá vytvára príjemné prostredie a ľudskú mieru. Samozrejme, v kľúčových územiach, križovaniach sme kvôli orientácii v priestore umiestňovali aj vyššie. Predsa len, ide o vstup do Bratislavy a ikonické pohľady podporujú orientáciu a čitateľnosť v meste. Naším odhadom vie toto územie v budúcnosti poňať od ďalších štyridsaťpäťtisíc obyvateľov v tom najskromnejšom scenári. Skôr však predstavuje potenciál omnoho vyšší, pokojne aj sto či stopäťdesiattisíc obyvateľov.“
Ešte sa na záver pýtam na priebeh vzájomnej spolupráce pri tvorbe; tu vraj pozorujú, že generácia takzvaných post-covidových študentov stále dobieha sociálne interakcie, ktoré im boli počas lockdownov odopreté. „Preto sa aj my snažíme podporovať tímové zadania. Študenti práce spracovávali vo dvojiciach, alebo aj vo väčších tímoch, napríklad aj ako celý vertikálny ateliér. To, samozrejme, so sebou prináša medzi študentmi veľakrát aj napätie, ale riešenie konfliktov či častokrát protichodných názorov na daný priestor je integrálnou súčasťou našej profesie architektov a je skvelé, ak si študenti môžu aj takéto mäkké zručnosti trénovať už počas štúdia. A práve aj na technickej univerzite.“
Text: Katarína Macková
Foto: Mestská časť Bratislava – Nové Mesto