Fakulta architektúry

Katarína Macková – 15.05.2020 – 7 minút čítania

Najlepšie by bolo, keby sa žiaden pamätník robiť nemusel

Bolo mi cťou prispieť k zachovaniu spomienok na prácu Daphne a Jána. Najdôležitejšia bola pre mňa reakcia rodín zavraždených, cítil som od nich vďaku a uznanie, hovorí Marin Mjartan, doktorand odboru Dizajn na Fakulte architektúry STU, autor pamätníka  IMMORTAL TRUTH, ktorý vytvoril na pamiatku Jána Kuciaka, Martiny Kušnírovej a maltskej novinárky Daphne Caruanovej Galiziovej. Dielo je natrvalo umiestnené v priestoroch Európskeho parlamentu v Bruseli.

Pán Mjartan, ako ste prišli k úlohe vytvoriť tento pamätník?

Bol som oslovený doktorandkou z nášho odboru, aby som poslal návrhy, ako by som zadanie pamätníka riešil. Následne som bol vybraný z užšieho výberu autorov.

Nepriestrelný obal, stopy po nastrelených guľkách, nápisy... čo ste tými konkrétnymi prvkami chceli povedať?

Objekt je kompozícia slov IMMORTAL TRUTH. Prvé slovo, IMMORTAL, je nepriestrelný obal chrániaci svoj obsah. Nepriestrelnosť je vyjadrená hrúbkou materiálu a tiež stopami po guľkách, ktoré však nepreniknú dnu. Slovíčko je na prvý pohľad dobre čitateľné. Chránený obsah za "štítom" je slovíčko TRUTH, ktoré je oveľa subtílnejšie a ťažšie čitateľné, pretože pravda ako taká býva často skrytá a treba ju nájsť. Rovnako musí pozorovateľ objekt obchádzať, skúmať a nájsť to slovíčko, ktoré tam je a čaká na odhalenie. Celý objekt je metaforou pilieru, základného pilieru zdravej a dobrej spoločnosti.

Aký materiál ste vybrali a na základe akých kritérií?

Oceľ je materiál, ktorý je trvácny a na vyjadrenie istých asociácií, napríklad nepriestrelnosti, sa veľmi dobre hodí. Rovnako aj na vyjadrenie nesmrteľnosti; samozrejme, že nevydrží večne, no v interiéri by mal pamätník vydržať niekoľko generácií a niesť svoje posolstvo o skutkoch Daphne, Jána a ďalších novinárov odhaľujúcich pravdu. Nápis TRUTH je z nerezovej ocele, takže aj keď zvyšok sochy začne korodovať, pravda ostáva stále nedotknutá.

Popíšete priebeh koncepcie myšlienky a potom samotnú tvorbu?

Inšpirácia prišla okamžite. Keď som si výzvu prečítal, hneď som si čosi načarbal a postupne sa to formovalo. Keď príde idea, musíte hneď skicovať, železo treba kuť zahorúca. To, že to bude pilier, sa vyprofilovalo až počas samotného procesu. Samozrejme, keď som sa pustil do práce s materiálom, isté veci sa zmenili, lebo nie všetko si dokážete predstaviť na papieri.

Nepriestrelnosť je vyjadrená hrúbkou materiálu a stopami po guľkách.

Ako dlho to celé trvalo?

Celý proces trval zhruba tri týždne, deadline bol blízko už hneď na začiatku, ale to je klasika, ktorú máme predsa všetci radi :) s konceptmi sa netreba zbytočne zdržovať. Maximálne týždeň. Treba sa chopiť materiálu, ten vám prezradí koncept aj všetko ostatné a väčšinou vždy lepšie, ako si to pôvodne vymyslíte. Najviac ma zdržalo čakanie na rezanie laserom istých častí a zháňanie nerezového plechu so zrkadlovým povrchom. Je to v podstate také objavovanie diela aj pre autora. Človek bez druhých len málo zmôže.

Pomáhal vám niekto?

Áno, veľmi mi pomohol Majo Králik, ktorý u nás na dizajne učí. V podstate bez neho by som tento projekt nikdy nezrealizoval, lebo napríklad ručnú plazmovú rezačku nemá len tak hocikto a ešte menej ľudí sa s ňou dokáže podeliť. Taktiež u neho v ateliéri som sa naučil pracovať s kovmi a doťahovať projekty do finále aj s inštaláciou. Rád by som sa mu aj touto cestou poďakoval.

Registrujete reakcie na toto svoje dielo? Aké sú?

Registrujem a teší ma, že pamätník nesie odkaz a vzbudzuje pozornosť. Bolo mi cťou prispieť k zachovaniu spomienok na prácu Daphne a Jána. Najdôležitejšia bola pre mňa reakcia rodín zavraždených, cítil som od nich vďaku a uznanie. No úprimne, najlepšie by bolo, keby sa žiaden pamätník robiť nemusel... navzájom sme si popriali veľa síl a vytrvalosť v tomto boji, ktorý sa týka nás všetkých. Na rozlúčku sme si povedali, že dobro nakoniec aj tak zvíťazí.

Táto udalosť, bezprecedentná v našich dejinách, otriasla spoločnosťou. Pamätáte sa na tie dni? Ako ste ich prežívali?

Pamätám... najsilnejší bol asi súcit, ktorý sa striedal so znechutením a hnevom. Bol som na každom zhromaždení a začal som sa viac zaujímať o súvislosti a o politiku vôbec. 

Proces tvorby pamätníka trval zhruba tri týždne.

Poďme teraz k vášmu odboru, teda k dizajnu. Podľa čoho ste si ho vybrali?

K výtvarnej tvorbe som inklinoval od základnej školy a talentovky, kde sa kreslilo a modelovalo, boli požadované pri uchádzaní sa o štúdium dizajnu a architektúry. A k rozhodnutiu vybrať si konkrétne dizajn som dospel po návšteve jedného starého pána architekta v období, počas ktorého som sa rozhodoval. Úprimne, keď mi vravel, že musel architektúre všetko obetovať, dokonca aj jeho milovaný basketbal - a zároveň som videl, že toho asi veľa nenaspí – povedal som si, že radšej pôjdem  na ten dizajn.

A stotožňujete sa s tým rozhodnutím aj s odstupom času?

Áno. Stále sa teším, že som si takto zvolil, lebo dizajn sa ukázal byť veľmi široký a nie je len o priemyselnej masovej výrobe. Ale aby sme sa ešte vrátili k tomu, čo všetko zahŕňa toto štúdium: treba si uvedomiť, že sa chcete podieľať na tvorbe hmotnej kultúry spoločnosti. A tak je tu obrovské množstvo znalostí a zručností, ktoré potrebujete nadobúdať. V tom širokom spektre dizajnu, interiérového dizajnu, ux dizajnu, transport dizajnu, art dizajnu, grafického dizajnu a tak ďalej, je dobré vybrať si smer, ku ktorému vás to ťahá. Tento odbor, respektíve povolanie, je o vás samotných, o vašom vyjadrovaní sa skrze tvorbu či objekty. Takže je super, keď máte čo povedať a človeku chvíľu trvá, kým zistí, čo by rád zdieľal.

A k čomu ste postupom času začali osobne inklinovať?

K práci s materiálom a v tejto súvislosti k nadobúdaniu manuálnych zručností; sem zaraďujem aj kresbu a modelovanie, keďže sú pre mňa základom. Potom je jedno, či modelujete rukou, špachtľou, dlátom alebo karbobrúskou... keď si osvojíte cit pre detail a snahu o dokonalosť tvaru, osvojenie si rôznych nástrojov je ďalšia nadstavba ponúkajúca nové možnosti vyjadrovania sa. Ďalej to zahŕňa pozorovanie, a to nielen zrakom; máme ďalšie zmysly, ktorými môžeme spoznávať okolie a objekty v ňom. Treba cestovať a spoznať aj tvorbu iných dizajnérov, či už sú to výstavy, alebo stretnutie s objektami v praxi.

Ako konkrétne takáto inšpirácia vyzerá?

Napríklad objavíte stoličku, extrémne svietidlo či vyjazdené poháre v bare v Londýne a verte, že keď je to pecka, tak to s vami pohne, ostane to vo vás už navždy a ovplyvní to, ako premýšľate o veciach. Alebo vojdete do obchodu v Belgicku, kde predávajú keramiku či pletené misy z Afriky, ucítite vôňu suchého tŕstia rozprestierajúcu sa v priestore útulnej predajne a viete, že chcete, aby takto voňala vaša budúca kuchyňa. Potom to vo vás začne „šrotovať“, začnete sa pýtať: Ako vytvárať takéto pocity svojou tvorbou? 

Prezraďte nám ešte niečo zo svojich plánov do budúcnosti.

Pokračovať v tvorbe, keďže produkcia je dôležitá. Dokončiť dizertačku, v ktorej sa venujem kreatívnemu priemyslu a tvorbe kreatívneho centra STU, ktoré spoločne s fajn partiou študentského parlamentu postupne dávame dokopy. Rád by som v rámci výskumu navštívil jedno z najlepších kreatívnych centier sveta na Aalto University v Helsinkách a zistil, ako to funguje u nich. Tiež si prajem pokračovať v organizovaní podujatí platformy Pechtle Mechtle a ďalších eventov našej fakulty. Tiež som si začal konečne dávať dokopy portfólio na web, tak snáď sa to čoskoro podarí. A uvidí sa, aké výzvy ďalej prídu.

  

Text: Katarína Macková
Foto: archív