Na začiatku unikátnej technológie bolo množstvo experimentov a rozhovorov
Je to obrovský kolos, ktorý sa zrodil z malých operácií a procesov. Naozaj to človek pochopí až vtedy, keď sa postaví pred technologickú linku a obslužný personál čaká na pokyny, ako začať, hovorí docent z Ústavu procesného inžinierstva Strojníckej fakulty STU a Vedec roka STU 2020 v kategórii Mladý vedecký pracovník Peter Peciar.
Pán docent, poďme na úvod k vášmu oceneniu. Za čo konkrétne ste ho dostali?
Za aplikáciu vedeckých poznatkov do priemyselnej praxe. Projektov, na ktorých som participoval, či už ako zodpovedný riešiteľ, alebo spoluriešiteľ, mám cez tri desiatky, ale za jeden z najvýznamnejších považujem spoluprácu so spoločnosťou AGRO CS na technológii granulácie viackomponentných hnojív. Práve táto technológia mi k oceneniu najviac dopomohla.
Kto vás navrhol a ako samotná súťaž prebiehala?
Návrhy prichádzajú z fakúlt, takže predpokladám, že to inicioval náš pán dekan. Priebeh je takýto: pán rektor vyhlási výzvu ocenenia Vedec roka STU, jednotlivé fakulty spracujú podľa výzvy návrhy a na základe týchto návrhov odborná komisia pozostávajúca z vedenia STU a zástupcov všetkých fakúlt vyberie víťazov jednotlivých kategórií.
Koľko ich za minulý rok bolo?
Dve. Mladý vedecký pracovník a Významný vedecký prínos, pričom ja som bol nominovaný do tej prvej. Ocenenie zvyčajne býva odovzdávané slávnostne, tento rok to však bolo pre zlú pandemickú situáciu len formálne.
Poďme sa teraz bližšie pozrieť na samotnú technológiu AGRO CS. Ako ste sa dostali k spolupráci s nimi?
Vývoj technológie granulácie navrhnutej pre túto spoločnosť, ktorá sídli v Českej republike, siaha niekoľko rokov dozadu. Ešte v roku 2015 k nám na Ústav procesného inžinierstva zavítalo na návštevu ich vedenie s požiadavkou, že spracúvajú hnojivá pre rôzne oblasti použitia, prevažne pre agrosektor, a radi by prerazili v novom segmente, kde hnojivo vyžaduje presnú formuláciu a mechanicko-fyzikálne vlastnosti. Na to, aby dostali svoju prácu na vyššiu úroveň a efektivitu, však potrebovali vedecké skúsenosti z oblasti mechaniky partikulárnych látok.
Aké bolo konkrétne zadanie?
Oslovili nás na spoluprácu na vytvorení takzvaných „funkčných vzoriek granulátu“ s cieľom, či by sme vôbec vedeli vyrobiť granulované hnojivo s presne definovaným frakčným zložením a požadovanými vlastnosťami produktu. Keďže každý partikulárny materiál je úplne iný, pustili sme sa do výskumu, vyrobili sme spomínané funkčné vzorky a odovzdali v spoločnosti AGRO CS na testovanie. Stanovené požiadavky sme splnili na výbornú a dohodli sme sa na ďalšej spolupráci, ktorou bol už konkrétny návrh technologickej linky.
Bol to náročný proces?
Bol. Museli sme sa zaoberať viacerými operáciami, ako sú skladovanie a doprava surovín, mletie, kompaktovanie, hrubá a finálna granulácia, triedenie granulátu, skladovanie a balenie produktu. Bolo potrebné riešiť aj na to nadväzujúce, nemenej dôležité aspekty navrhovanej linky, ako sú stupeň automatizácie, dopady na životné prostredie, bezodpadovosť a podobne. A keďže oblastí skúmania bolo veľké množstvo, radi sme do výskumu týchto čiastkových procesov zapojili aj študentov, a to nielen doktorandov, ale aj diplomantov. Ako príklad uvediem svojho diplomanta Ing. Petra Ďurejeho, ktorý vo svojej diplomovej práci riešil návrh valcov kompaktora práve pre vybrané zmesi granulovaného hnojiva. Po obhájení diplomovej práce sa zamestnal v projekčnej spoločnosti Noving Nováky a bol mu pridelený práve projekt granulácie v spoločnosti AGRO CS. Takže odvtedy sme projekt riešili v trojici – STU, AGRO CS a NOVING.
Poďme k samotnej výrobe technologickej linky. Ako prebiehala a s akými problémami, respektíve komplikáciami ste sa stretávali?
Mnohé komponenty a zariadenia, ktoré boli overené a dostupné na trhu, sa dali priamo zakúpiť. V tomto prípade však priamo znamená tak, že ich bolo treba konštrukčne a procesne správne prepočítať, navrhnúť, proces experimentálne overiť u výrobcu zariadenia, objednať a počkať niekoľko mesiacov, kým sa stroje vyrobia, dodajú a nainštalujú. Ani neviem povedať, koľko času sme strávili v laboratóriách, či už v našich na Ústave procesného inžinierstva, alebo u externých dodávateľov zariadení po Európe.
A stávalo sa vám, že existujúce nevyhovovalo?
Áno, boli prípady, že sme si museli vybrať, či ísť cestou overených technológií, alebo sa pokúsiť vyvinúť niečo nové, unikátne. A práve tu sa treba poďakovať spoločnosti AGRO CS za to, že nám dôverovala a natoľko ju naše riešenie granulácie presvedčilo, že investovala nemalé množstvo finančných prostriedkov na vybudovanie unikátnej technologickej linky. Tá má integrovanú vyvinutú technológiu granulácie na patentovanom zariadení – granulátore partikulárneho materiálu s plochou matricou, ktorý je v súčasnej dobe patentovaný nielen na Slovensku, ale je uvedený aj v databáze WIPO a rieši sa jeho ďalšia komercializácia.
Je už teda projekt úspešne ukončený?
Aj keď sa to tak môže javiť, stále pracujeme na optimalizácii inštalovanej technológie a na prípadnej ďalšej aplikácii vo svete. Verím, že v budúcnosti sa budeme môcť pochváliť aj ďalšími funkčnými, nami vyvinutými zariadeniami a technologickými linkami z našich hláv aplikovanými v priemyselnej praxi.
Je táto technologická linka váš najväčší úspech? Respektíve vášho tímu?
Z pohľadu aplikovanej vedy by sa to dalo takto povedať. Musím však doplniť, že návrh tejto technológie nie je vôbec len moja zásluha, ide o tímovú prácu viacerých kolegov, a taktiež aj študentov u nás na ústave, s ktorými sme sa navzájom dopĺňali. Či už je to môj otec, profesor Marián Peciar, ktorý nad celým projektom drží opraty, alebo profesor Fekete a doktor Macho, ktorí strávili množstvo času v laboratóriách. Takisto však spomeniem aj diplomantov a doktorandov, ktorí s nami riešili čiastkové úlohy, za čo im všetkým veľmi pekne ďakujem.
Keď sa teraz obzriete, ako by ste zhodnotili tento projekt od začiatku do konca?
Najprv boli rozhovory o požiadavkách produktu a testovacie experimenty v laboratóriu. A na konci sú preinvestované milióny eur na funkčnej linke produkujúcej požadované množstvá produktu podľa špecifikácie. Je to obrovský kolos, ktorý sa zrodil z malých a jednoduchých operácií a procesov. Naozaj to človek pochopí až vtedy, keď sa postaví pred technologickú linku a obslužný personál čaká na pokyny, ako začať. Treba povedať, že aj keď sme si celú linku mnohokrát prešli vo virtuálnej realite u nás v laboratóriu, nemôže to nahradiť pocit, keď sa pred ňu postavíte, vidíte výsledky práce vás a vašich kolegov a čakáte na prvý vytvorený produkt.
Pozrime sa teraz na vaše pracovisko. Ako vyzerá bežný deň na vašom ústave?
Jednoducho aj zložito zároveň (smiech). Na prvý pohľad sa to nemusí takto javiť, ale každý deň je iný a jedinečný, niekedy menej náročný, inokedy zasa trvá neskutočne dlho. Raz je to výučba a pedagogické povinnosti, návrhy zariadení a experimentálne práce v laboratóriu, raz zasa písanie projektov a záverečných správ. Tiež vedecká práca, tvorba článkov, cesty na konferencie a semináre, prípadne na stretnutia s pracovníkmi v priemyselnej praxi. Bohužiaľ treba ešte poznamenať, že v súčasnosti sa do popredia dostáva administratívna práca. Tento fakt je dosť deprimujúci, ale treba veriť v lepšie zajtrajšky. :)
Poďme teraz k vám. Vždy ste chceli byť vedcom-strojárom, alebo ste zažili nejaký zlomový moment, ktorý vás presvedčil?
Popravde, taký si nepamätám. Spomínam si však, že už ako malé dieťa som sa tešil, keď som mohol ísť s otcom do práce a hrať sa tam s granulkami a práškami. A tak nejako mi to zostalo, hrám sa s nimi dodnes, aj keď to slovo už má pre mňa úplne iný význam. K strojom ma to ťahalo vždy, už v ranom detstve ma bavilo vymýšľať nové veci pri hraní sa so stavebnicou LEGO. Keď som sa potom časom rozhodoval, kam na vysokú školu, STU a Strojnícka fakulta boli jasnou voľbou, ako tomu bolo aj pri neskoršej pracovnej ponuke na našom ústave.
Koľko času vám zaberá veda a koľko pedagogická činnosť?
Ťažko povedať. Dal by som nad päťdesiat percent obom, čo je spôsobené tým, že spolu súvisia a navzájom sa prekrývajú. Často sa stáva, že keď človek robí vedu, nepriamo robí aj pedagogiku a naopak. A práve týmto prístupom sa snažím zaujať aj študentov, nielen doktorandov, ale aj diplomantov - pozrieť sa na bežné deje a procesy očami vedca, analyzovať ich a pokúsiť sa spoločne nájsť nové zákonitosti alebo vyvinúť nové unikátne zariadenia. Pravdaže, nie vždy to vyjde na prvýkrát, niekedy to trvá aj dlhšiu dobu. Som však presne ten typ človeka, ktorý sa nerád vzdáva a nemá rád vyhlásenia, že sa niečo nedá.
Ako by ste zhodnotili prácu s vašimi študentmi? Prípadne ich celkovú úroveň, ak sa pozrieme na ich záujem, snahu či úroveň vedomostí?
Tu by som uviedol, že z mnohých strán počuť, ako sú študenti každým rokom hlúpejší a menej sa snažia, ich úroveň vedomostí klesá a nič ich nezaujíma. S týmto by som sa však nerád stotožňoval. Možno je to môj subjektívny pohľad, ale vnímam to skôr ako prehlbovanie rozdielov medzi rôznymi typmi. Máte skupinu takých, ktorí nemajú naozaj záujem o nič, chcú len rýchlo doštudovať a neurobiť nič navyše. Avšak rastie skupina aktívnych študentov, ktorí sa zaujímajú a pýtajú, vedia, že sa učia pre seba a robia veľa aktivít, ktoré by nemuseli. A práve títo ma osobne posúvajú ďalej. Ako príklad uvediem situáciu počas korony: prezenčná výučba sa zmenila na dištančnú a keď človek nechcel zostať len pri monotónnych prednáškach a posielaní podkladov k samoštúdiu, musel začať rozmýšľať, ako zapojiť nové prvky, ktoré by študentov zaujali.
Aké ste teda zapojili?
Na jednom predmete som zvolil kombináciu klasických video-prednášok a zasielaných materiálov s prvkami, ako sú pozvané prednášky na konkrétnu tému s absolventmi nášho študijného programu Chemické a potravinárske stroje a zariadenia. Využil som natočené video exkurzie z prevádzok s odborným komentárom alebo zapojenie virtuálnej reality priamo počas prednášok. Vo virtuálnej realite som bol síce len sám, avšak obraz a zvuk som prenášal cez internet aj k študentom, ktorí mohli vidieť to, čo som videl ja, a na priamych ukážkach sme riešili dané detaily zariadení a procesov. Pravdaže, stálo to veľa času navyše na prípravu, ale určite to za to stálo na základe pozitívnych reakcií pri hodnotení predmetu. Tu sa treba poďakovať aj doktorandom, ktorí mi nesmierne pomáhali aj na cvičeniach, ktoré robili takým spôsobom, že zaujali takmer každého. Pravdaže verím, že sa už čoskoro opäť vrátime do starých koľají a pozeranie video-prednášok nahradí klasická výučba aj s exkurziami a prácou v laboratóriách.
Prezraďte, čo vás motivovalo zostať na STU a neodísť do súkromnej sféry?
Každý sektor ma svoje plusy a mínusy, a tak je to aj v školstve. Pracovná pozícia na univerzite pre mňa znamená, že môžem rozvíjať svoju vedeckú a pedagogickú činnosť v spolupráci so študentmi, ktorí majú veľké množstvo energie a častokrát skvelé nápady, len nevedia, ako ich premeniť na skutočnosť. A práve v tomto spojení vidím aj svoju budúcnosť, predsa len tá mladá krv vie dodať motiváciu a energiu na ďalšie napredovanie.
Máte svoj profesionálny, prípadne ľudský vzor?
Predpokladám, že veľa ľudí by teraz uviedlo svojich rodičov; ani ja tu z radu nevybočím. Vychovávali ma k poctivej práci, aby som sa nikdy nevzdal a išiel za svojimi cieľmi a snami. Takže prirodzeným profesionálnym vzorom bol a aj je môj otec, ktorý je profesorom u nás na Strojníckej fakulte. Aj keď sa vraví, že miešať súkromie a prácu nie je dobré, čo sa týka vedeckej oblasti, nám tento tandem vyhovuje a vieme sa dopĺňať v mnohých oblastiach. Napríklad pri riešení spomínaného projektu multikomponentných hnojív, ale aj pri riešení bežného chodu nášho ústavu.
Ešte nám prezraďte niečo z vášho súkromného života. Čomu sa venujete vo voľnom čase?
No, s voľným časom je to čím ďalej, tým horšie. V čase pandémie mi z neho veľa ukrojila práve spomínaná príprava na dištančnú výučbu a pripravovaná akreditácia, o ktorej by sme sa mohli dlho rozprávať. Čím viac však človek má povinností v práci, o to je vďačnejší za každú voľnú chvíľu v kruhu blízkych ľudí. Či už aktívnym spôsobom, ako je napríklad turistika alebo bicyklovanie, alebo pasívnym pri pozeraní dobrého filmu či mojej obľúbenej formuly. Aby nezostalo len pri všeobecných veciach, momentálne mi veľa času zaberá riešenie nového bývania, aj keď musím povedať, že našťastie na to nie som sám, za čo som veľmi vďačný.
A čo vaše plány do budúcnosti? Spájajú sa s STU?
Aktuálne sú s ňou spojené všetky; človek vždy môže napredovať a zdokonaľovať sa. V súčasnosti pracujem na jednom projekte s kolegami a so študentmi z viacerých našich fakúlt. Verím, že bude úspešný a že o výsledku budete počuť. Prípadne sa o ňom budú môcť čitatelia dozvedieť aj v niektorom z budúcich vydaní Spektra.
Text: Katarína Macková
Foto: archív respondenta