Misie ma naučili žiť v extrémnych podmienkach
Takmer neexistujúca chuť vysušeného jedla je pre nás celkom silnou motiváciou, aby sme si niečo sami vypestovali. Aj malý lístoček čerstvého špenátu nám vie nesmierne spestriť nielen jedálniček, ale aj náladu, hovorí astrobiologička Michaela Musilová, ktorej sa ako prvej Slovenke podarilo dostať na simulovanú misiu na Marse. Okrem iného pôsobí ako hosťujúca profesorka na FEI STU.
Pani profesorka, začnime situáciou na Havaji. Ako to tam momentálne vyzerá? Dodržiavate nejaké obmedzenia?
Áno, ešte stále musíme dodržiavať veľmi striktné opatrenia a fáza dva sa nám začala len pred pár týždňami. V situácii úplnej karantény sme museli fungovať približne dva a pol mesiaca a nedávne zmeny sa týkajú najmä pracovísk. Väčšina ľudí stále pracuje z domu, deti stále nechodia do školy, rúška sú na verejnosti povinné a obmedzuje sa počet ľudí, s ktorými sa môžeme stretávať. Aj tie menšie zmeny ale priniesli nárast v prípadoch nakazených ľudí, takže s takýmito obmedzeniami budeme asi musieť existovať až do konca júla. Turisti na ostrovoch stále nie sú vítaní a tým pádom aj ekonomika nesmierne trpí, keďže väčšina tej miestnej je založená na turizme.
Ako túto situáciu znášate?
Z psychologického hľadiska s ňou našťastie nejaké ťažkosti nemám. Všetkých vyše dvadsať misií, ktoré som viedla ako veliteľka, ma naučili žiť v extrémnych podmienkach a nájsť riešenia pre problémy s izoláciou. Jediné ťažkosti, ktoré momentálne mám, sú tie, že nám na Havaji nezostalo v obchodoch veľa vecí na predaj. Často na ostrovy nedostávame nový tovar, takže sme mali napríklad tri mesiace vypredaný toaletný papier a čistiace prostriedky. Posledný mesiac už v obchodoch nedostať ani čerstvé jedlo, často musíme žiť z vysušeného, ako na simulovaných vesmírnych misiách.
A čo pracovná oblasť?
Ani tam to nie je ľahké. Na Havaji pracujem ako riaditeľka simulovanej vesmírnej stanice HI-SEAS, kde organizujem a vediem misie na Mesiac a Mars v spolupráci s NASA, ESA a mnohými inými organizáciami a firmami. Táto celosvetová situácia s pandémiou nám dosť skomplikovala nábor ďalších posádok a prípravy na misie s NASA, ktoré sa mali začať v apríli. Všetky misie s NASA a s Európskou vesmírnou agentúrou ESA sme museli posunúť na koniec leta až koniec roka.
Skúste nám to viac priblížiť. Čo si má bežný človek predstaviť pod pojmom simulovaná misia?
Ich cieľom je pripraviť ľudí a technológiu na to, aby sme raz mohli žiť a pracovať na Mesiaci a Marse. Počas misií robíme rôznorodý výskum, ako pestovanie rastlín v simulovaných vesmírnych podmienkach, a skúmame lávové tunely, pretože v podobných tuneloch na Marse by aj dnes mohol existovať život. Testujeme aj robotov a robotické vozidlá, aby sme vedeli, či nám počas vesmírnych misií budú užitočné.
Od čoho závisí dĺžka simulovaných misií?
Od faktu, či ide o Mars alebo o Mesiac. Simulované misie na Mesiac trvajú niekedy iba pár týždňov, pretože sa očakáva, že prvé misie späť na Mesiac budú krátke. Za ten čas môžeme vykonať potrebný vedecký výskum a testovanie rôznych vesmírnych technológií. Potom pravdepodobne prídu ďalšie posádky, ktoré by nás vystriedali. Avšak misie na Mars, na základe momentálne prístupných technológií, budú trvať dva až tri roky. Z tých dôvodov môžu simulované misie trvať od niekoľkých týždňov až po rok a viac.
Ako samotná misia prebieha?
Posádka je počas nej zatvorená v malom dome, takzvanom habitate, ktorý má v priemere len 12 metrov. Habitat je vo výške 2 500 metrov na sopke Mauna Loa na Havaji, ďaleko od civilizácie. Vyjsť von môže posádka len v skafandri na to, aby robili výskum, a na každú exkurziu do terénu potrebujú deň vopred dostať povolenie od Riadiaceho strediska, čo je niečo ako ekvivalent NASA „Houstonu“, ako to poznáme z filmov. Ako astronauti sme počas simulovaných misií naozaj izolovaní od sveta či „Zeme“. K tomu sme tam uzavretí len s ďalšími piatimi ľuďmi na dlhú dobu. Izolácia je o to horšia, že počas simulovanej misie na Mars to trvá v priemere jednosmerne 20 minút, kým niekto na Zemi dostane od nás správu, a trvá ďalších 20 minút, kým budeme môcť dostať odpoveď späť. To znamená, že aj v krízovej situácii nám pomoc z Riadiaceho strediska príde najskôr po 40 minútach. Tiež to znamená, že nemôžeme len tak volať blízkym, keď nám je smutno, alebo ísť na sociálne siete. Jediná komunikácia je cez mail s uvedenými časovými posunmi.
Priblížite nám typický deň na takej misii?
Žijeme a pracujeme, akoby sme v danom čase boli na Marse či Mesiaci. Jednou zo zásad vesmírnych agentúr, ako NASA, ktoré si žiadajú tieto misie, je naplniť nám program od rána do večera. Tak, ako na Medzinárodnej vesmírnej stanici ISS, bol náš program niekedy rozdelený do 5-minútových intervalov; misie sú drahé a treba využiť čas naplno. Ďalším dôvodom bolo zabrániť, aby sa astronauti nudili.
To by posádke spôsobilo problémy, však?
Áno, a zvyšuje to aj riziko depresií. Museli sme teda robiť výskum, cvičiť, variť, jesť, opravovať inžinierske nástroje a upratovať. Na osobné záležitosti nám zostala len taká hodinka po večeroch. Každý deň bol pomerne rovnaký, až na nedeľu, kedy sme mali trocha viac voľného času, ale zato sme museli robiť týždenné upratovanie habitatu. Musíme tiež každý deň písať správy pre Riadiace stredisko. Každý člen posádky musí spísať reporty o tom, aký výskum robil počas dňa, čo všetko sa podarilo a čo nie, a čo má v pláne na ďalší deň. Riadiace stredisko nám dá potom feedback a dovolí či nedovolí, aby sa vykonal výskum a expedície do terénu v skafandroch. Dôležité je snažiť sa udržať harmonogram, ako sa len dá, a ozvať sa vedeniu posádky a Riadiacemu stredisku v prípade, že sú nejaké problémy. Niekedy je jednoducho nemožné vykonať určité povinnosti kvôli počasiu, zdravotnému stavu člena(ov) posádky a iným nepredvídateľným problémom. Vtedy sú úprimnosť a spolupráca kľúčom k úspešnému riešeniu situácie.
A čo strava? Veľmi si asi nezamaškrtíte, však?
Jedlo pre astronautov na misiách je skoro všetko lyofilizované, a teda mrazom sušené. Je vo forme granúl, ako pre domáce zvieratká, alebo vo forme prášku. Nič čerstvého na tanieroch nemáme, jedine ak si niečo sami vypestujeme. Robím si žarty, že jediný rozdiel medzi kuracím a hovädzím mäsom je farba (smiech). Treba však povedať, že takmer neexistujúca chuť vysušeného jedla je pre nás celkom silnou motiváciou, aby sme si niečo sami vypestovali. Aj malý lístoček čerstvého špenátu nám vie nesmierne spestriť nielen jedálniček, ale aj náladu. Astronauti sa totiž môžu dostať do depresívneho stavu, ak nejedia dostatočne pestrú a príjemnú stravu. To sme na našich misiách aj my dôkladne testovali.
Pozrime sa teraz na samotnú astrobiológiu. Čo váš odbor a vaša práca zahŕňa?
Astrobiológia je štúdium života vo vesmíre – či existuje niekde iný mimozemský život a ako vznikol ten, ktorý máme na Zemi. Je to multidisciplinárna veda, ktorá zahŕňa biológiu, astrofyziku, geológiu, inžinierstvo a mnohé iné predmety. Mojou špecializáciou je výskum života v extrémnych podmienkach – takzvané extrémofily. Chcem tak spoznať, v akých všelijakých extrémoch vie život na Zemi prežiť a tým pádom či by v podobných podmienkach mohol prežiť aj inde vo vesmíre, napríklad na Marse. Najrelevantnejšie sú organizmy, ktoré dokážu prežiť napríklad v extrémoch chladu, žiarenia aj v podmienkach bez kyslíka. Vieme, že také podmienky dnes existujú na povrchu Marsu. Moja práca ma tak zaviedla robiť výskum na ľadovce v Grónsku, na Špicbergoch, v Japonsku a na mnoho iných miest po celom svete. Neskôr ma zaviedla k simulovaným misiám na Mesiac a Mars, kde som mohla priamo aplikovať môj predošlý výskum extrémofilov.
A odkedy ste po takom niečom túžili?
O vesmír som sa začala zaujímať v ôsmich rokoch a o pár rokov nato som už písala poviedky o mimozemšťanoch, ktorí by mohli inde vo vesmíre existovať. V tom istom čase som stretla prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu a posledného muža na Mesiaci Eugene Cernan, ktorý ma slovenský a český pôvod. Hneď som si uvedomila, že aj ja sa chcem stať astronautkou. Je to doteraz môj najväčší, aj keď skoro nemožný sen. Až v pätnástich rokoch som spoznala pojem astrobiológia a rozhodla som sa, že je to pre mňa najlepší odbor: spája moje vášne, ktoré mám od detstva, a moju lásku k prírode.
Čo všetko ste museli kvôli svojmu povolaniu obetovať?
Moja práca je náročná v tom, že jej je veľmi veľa. Pravidelne pracujem po večeroch, cez víkendy a ani neviem, kedy sú nejaké štátne sviatky. Často si ich neuvedomím a čudujem sa, prečo mi nikto nedvíha telefón (smiech). Často idem robiť výskum do extrémnych podmienok, prezentujem na konferenciách po celom svete a som veliteľkou simulovaných misií na Mars a Mesiac, kedy som preč zo „Zeme“ na niekoľko týždňov či mesiacov.
Je to ťažké?
Je. Ale keď človeka baví to, čo robí, nevníma to ako bremeno, ale skôr ako prácu na svojom koníčku. Potom je pre mňa výzvou vyhradiť si čas na záľuby, tiež je skoro nemožné ísť na dovolenku a nemusieť pracovať každý večer. Obetovať som musela najmä čas na seba, moje záľuby, kamarátov a blízkych. Bola to obeta, ktorá bola potrebná už od tých pätnástich rokov, kedy som sa rozhodla ísť touto cestou; musela som totiž pracovať popri strednej škole, aby som si mohla šetriť na vysokú. Vedela som totiž, že budem musieť ísť študovať do zahraničia. Až teraz som v poslednom roku mohla trochu spomaliť tempo a postupne začať dobiehať veci, ktorých som sa zriekla kvôli práci a povinnostiam.
Čo z toho všetkého je psychicky aj fyzicky najnáročnejšie?
Na misiách a na expedíciách v extrémnom prostredí je toho veľa: ľadové medvede, lávové jaskyne a niekedy sa nájdu aj problematickí ľudia v posádke či tíme. Zažila som aj niekoľko chvíľ, kedy som bola v nebezpečí a išlo mi o život. Mala som vtedy strach, ale našťastie ma to nikdy nezastavilo. Vždy som sa "chytila" pudu sebazáchovy a snažila som sa riešiť situáciu s chladnou hlavou. Keď sa človek napríklad bojí, že ho napadne ľadový medveď, musí sa naučiť s tým strachom fungovať každý deň. Nesmie dovoliť, aby ho to znefunkčnilo. Naopak, musí si povedať, že riziko tu je, a musí spraviť, čo sa dá, aby bol pripravený na možný útok. A potom treba pracovať ďalej. Len tak sa dá existovať týždne a mesiace v takých extrémoch. Inak by človek z nekonečného strachu zošalel.
Spomínate si na svoju prvú misiu?
Áno, často. Ľudia sa ma na ňu pýtajú aj po vyše šiestich rokoch (smiech). Bolo to začiatkom roka 2014 a odohrala sa na Marťanskej púštnej výskumnej stanici (MDRS). Cestovala som tam z Anglicka, kde som si robila doktorát. Samotná cesta tam bola nesmierne náročná, nakoľko mi meškali lety, uviazla som v Chicagu a skoro som zmeškala samotný štart misie. Mala som veľké stresy, a to sa misia ešte ani nezačala. Akonáhle sa za nami zatvorili dvere vzduchovej komory, všetkým v posádke sa zmenil život. Začala sa naša misia na Mars, náš výskum a aj veľký test nášho odhodlania; dala totiž zabrať všetkým po psychickej stránke. Niektorí to ledva zvládli a takmer utiekli.
Bolo to náročné aj pre vás?
Áno, bolo, ale môj detský sen mi pomohol prekonať problémy. Veď ako by v takej situácii zareagoval skutočný astronaut? Čo by sme spravili, keby sme boli skutočne na Marse? Tu zároveň uvediem aj moju najkrajšiu spomienku: šla som po prvýkrát v skafandri na expedíciu do terénu. Mať na sebe ten skafander, byť v krásnej červenej púšti a robiť tam astrobiologický výskum bolo pre mňa úplne ako zo sna. Takisto veľmi rada spomínam na veľkú podporu, ktorú som mala zo Slovenska; podporilo ma ministerstvo školstva, Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA) a ďalší. Som za to veľmi vďačná. Táto možnosť mi otvorila dvere do množstva iných vesmírnych projektov a aktivít, ktoré som sčasti neskôr priniesla na Slovensko a doteraz sa ich snažím na diaľku rozvíjať.
Keď sa vo vašej kariére obzriete späť, robili by ste niečo inak?
Určite som v živote spravila množstvo chýb, ktoré by som chcela opraviť. Na druhej strane, človek sa má z chýb učiť a o to sa vždy snažím; boli teda na niečo dobré a bez nich by som nebola taká, aká som dnes. Vo svojej kariére by som zásadné veci nemenila; viackrát som stála pred rozhodnutím, či napríklad ísť robiť doktorát do USA v spolupráci s NASA alebo či pracovať pre NASA po doktoráte. Zakaždým som sa rozhodla pre nejakú alternatívu, napríklad robiť si doktorát v Bristole či vrátiť sa po doktoráte na Slovensko. Niekedy som sa nad tým zamýšľala, či to boli správne rozhodnutia, ale verím, že áno.
Prečo ste si zvolili Bristol?
Pretože tam robili špičkový výskum ľadových prostredí, a teda to bolo ideálne miesto pre môj výskum extrémofilov. A Slovensko som si po doktoráte zvolila preto, lebo som chcela pomôcť rozvinúť tu vesmírny sektor – vo vede, v priemysle a na školách. Bol to vtedy správny čas, pretože sa akurát pripravovala prvá slovenská družica skCUBE a Slovensko sa malo stať spolupracujúcim štátom ESA. Teraz, o niekoľko rokov neskôr, sa na jeseň začína program Kozmické inžinierstvo na FEI STU, družica úspešne letela do vesmíru, na Slovensku máme viac než 30 firiem zapojených do vesmírneho sektora a snáď na budúci rok postúpime o krok ďalej k plnému členstvu ESA. Keď raz budeme členmi ESA, tak sa nesmierne otvoria dvere vedcov, inžinierom, študentom, firmám a iným organizáciám vo vesmírnom sektore. A Slováci sa budú môcť hlásiť ako astronauti pre ESA.
Poďme ešte k Marsu. Kedy sa naň podľa vás ľudstvo dostane?
Momentálne to vyzerá tak, že najskôr o päťnásť rokov. Ale pravdepodobnejšie je, že to bude dvadsať a viac. Závisí to totiž od financovania vedy, výskumu a vesmírnych projektov vládami, ako aj od rozvoja vesmírneho priemyslu. Úspechy firiem ako SpaceX nám dávajú nádej, že to nebude musieť trvať až toľko; najskôr sa však veľmi pravdepodobne vrátime na Mesiac. To by sa mohlo podariť aj v tomto desaťročí. Tentokrát to však už bude s úplne iným účelom – postaviť tam prvé dlhodobé základne.
Ešte k tomu Marsu. Ako by vyzeral taký život?
Najprv by sme tam museli postaviť základne, kde by ľudia boli v bezpečí a kde by sme si mohli vytvárať podmienky na prežitie. To znamená ťažiť vodu z pôdy a ľadov, aby sme mali vlastné zásoby vody a tým pádom aj kyslíka (štiepením vody na O2). Museli by sme si nájsť spôsob, ako pestovať vlastnú stravu a recyklovať skoro všetko, aby sme tam mohli čo najdlhšie prežiť s malým množstvom zásob. A tiež by sme museli „vycvičiť“ všetkých ľudí, ktorí by tam boli - aby vedeli so všetkým správne narábať a vychádzať spolu v tých náročných podmienkach.
Pozrime sa teraz na filmy s vesmírnou tematikou. Dajme tomu Interstellar, Marťan, Armageddon, Gravitácia. Aký máte na ne názor?
Marťan je podľa mňa jeden z najlepších sci-fi filmov s vesmírnou tematikou, nakoľko nielen celkom verne zobrazuje povolanie vedca, inžiniera a astronauta, ale vo filme je aj značná snaha vysvetliť vedecké a technické postupy, na ktorých je príbeh založený. Vo filme je viacero vedeckých a technických chýb, ale tie sú našťastie vcelku omnoho menej časté v porovnaní s typickým sci-fi filmom s vesmírnou tematikou. Film je natočený podľa knihy, v ktorej veda hrala ešte väčšiu rolu. Napriek tomu, že sa viacero vecí pri nakrúcaní vynechalo, bola vo filme snaha vysvetliť výzvy, ktorým astronauti vo vesmíre a na Marse čelia, ako aj riešenia, ku ktorým sa musia vďaka vede dopracovať.
A Interstellar? Osobne ma dosť očaril...
... tiež je to celkom premyslený sci-fi film. Tím, ktorý ho vytvoril, konzultoval s astrofyzikmi; odzrkadlilo sa to vo viacerých častiach deja aj v nádherných zobrazeniach rôznych scén. Vo filme však boli aj nejaké nezrovnalosti a prekážali mi aj niektoré zásadnejšie veci, takže ho nemám až tak v láske. Gravitácia má zasa v sebe nielen obrovské množstvo chýb, čo sa týka vedy a techniky, ale aj veľmi nerealistický zobrazili povolanie astronautov.
V akom zmysle?
V takom, že astronauti si musia prejsť rokmi výcviku a simulácií všetkých možných problémov, ktoré sa im môžu vo vesmíre stať. Majú prísne protokoly, ktorých sa musia držať v rôznych situáciách. Postavička, ktorú hrala Sandra Bullock, bola naopak ako nejaký nováčik, ktorý netuší, čo má robiť, nepočúva príkazy, panikári a podobne. Keď k tomu pripočítate obrovské vedecké chyby, v ktorých sa scénky odohrávajú, ako vedec som mala veľké ťažkosti ten film dopozerať. Nakoniec sme sa na ňom s kolegami len smiali :) A ešte Armageddon - ide skôr o akčný film než o film založený aspoň sčasti na vede. Je tam veľmi malo realistických scénok a vcelku slúži skôr na zábavu. Jediná vec, ktorá je na ňom veľmi užitočná, je fakt, že poukazuje na to, aké nebezpečie nás čaká od asteroidov. Tie nás naozaj ohrozujú a doteraz na Zemi neexistuje funkčný systém, ako riešiť nebezpečnú situáciu, v ktorej sa ľudstvo v Armageddone ocitlo.
Poďme ešte k vašej pozícii hosťujúcej profesorky na našej FEI. Čo to zahŕňa?
Môžem na nej pracovať a učiť ako normálna profesorka, aj keď v mojom prípade je to na diaľku. Mala som tam za môjho pôsobenia niekoľko študentov a jednu externú študentku, ktorej som bola konzultantkou pre diplomovú prácu. Na FEI sme rozbehli aj spoluprácu SOSA, kde sa študenti môžu zapájať do našich vesmírnych projektov. Tento rok, ak všetko pôjde dobre, sa na jeseň otvorí študijný program Kozmické inžinierstvo, v rámci ktorého budem vyučovať astrobiológiu. Chcela by som študentov STU zapojiť aj do mojich vesmírnych projektov v zahraničí, aby si mohli vyskúšať pracovať s odborníkmi z celého sveta.
Priblížte nám ešte Androver I. Ako vznikol a na čo presne sa bude využívať?
Tento slovenský mobilný robot bol súčasťou simulovanej misie na Mesiac, a to počas tohto a minulého roka. Misia bola pod záštitou ESA a bola som jej veliteľkou. Cieľom Androvera I bolo otočnou kamerou zdokumentovať náročný sopečný terén aj v menej dostupných oblastiach pre bezpečie astronautov. Rover posádke pomáhal tým, že sa vedel pohybovať pomerne hladko po veľmi ostrom a strmom teréne. Používali sme ho na prieskum terénu pre prekážky, ktoré by mohli ublížiť astronautom. Lávové polia a toky sú totiž plné dier, jaskýň a samotný povrch je ostrý a nespevnený. Podobné podmienky sa nachádzajú na Mesiaci a na Marse, preto je stanica HI-SEAS postavená na sopke Mauna Loa na Havaji. Na misii sme tiež testovali aj dve iné robotické vozidlá, ktoré nám poskytla ESA. Tiež sme mali nájsť limity ich pôsobenia v teréne a možné aplikácie na misiách. Zo všetkých troch roverov najlepšie fungoval Androver I – mal najväčšiu výdrž, prekonal najťažšie prekážky a k tomu sme ho vedeli riadiť zvnútra stanice HI-SEAS, kým analógoví astronauti boli s roverom v teréne. Rover bol vyvinutý slovenskou robotickou spoločnosťou RoboTech Vision a projekt vznikol pôvodne ako myšlienka prepojiť rover so smartfónom. Bol skonštruovaný na FEI STU a neskôr tam slúžil pre edukačné účely. V súčasnosti ho firma inovovala pre potreby misie.
Text: Katarína Macková
Foto: Michaela Musilová