Kritické a tvorivé myslenie stále nie je štandard
Profesor Robert Špaček pozná Fakultu architektúry a dizajnu STU lepšie, ako ktokoľvek iný. Bol jej pedagógom, dekanom i prodekanom, spoluzakladal Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry, kde dodnes pôsobí. Ako sa díva na to, čo sa dnes deje v ikonickej budove Emila Belluša a okolo nej?
Na konci júna sa uskutočnilo odovzdávanie Cien dekana FAD STU. Existovala podobná forma ocenení pre študentov v časoch, kedy ste boli dekanom fakulty?
Kedysi bol veľmi obľúbený formát ŠVOC (Študentská vedecká a odborná činnosť), ktorý pod týmto názvom na niektorých školách prežil dodnes. Na našej fakulte sme v ňom po roku 1990 nepokračovali, boli s ním spojené rozporuplné spomienky na obdobie socializmu. Neskôr, keď sa v rámci STU ŠVOČ presadila ako istá forma hodnotenia študentov, začali sme do celouniverzitných aktivít ŠVOČ zaraďovať práve našu Cenu dekana.
Na nedávnom stretnutí Akademickej obce FAD STU ste v rámci diskusie položili otázku, či je menšia účasť pedagógov i zamestnancov FAD na takýchto fórach výsledkom pasivity ľudí, alebo ich spokojnosti so súčasným stavom.
Skôr si myslím, že väčšine je to jedno. Istá pasivita ide zhora, z prostredia „veľkej politiky“, ľudia postupne strácajú záujem o veci verejné, lebo vidia, že v konečnom dôsledku sa aj tak všetko vyrieši bez veľkých ohľadov na zdravý rozum. Keď takáto situácia trvá priveľmi dlho, začnú sa správať apaticky. Nedá sa uniknúť od celospoločenskej atmosféry.
Príkladom môže byť nakoniec aj celý vznik nového zákona o vysokých školách...
A predtým zákona o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania a vznik akademickej akreditačnej agentúry. Podobné zásadné procesy neboli dostatočne komunikované, ľudia nemali pocit, že sa môžu zúčastniť na tvorbe týchto vážnych noriem. Samozrejme, nie je možné, aby zákonodarca zohľadňoval všetko, čo si ľudia myslia a chcú, ale diskusia mohla byť intenzívnejšia a zo strany ministerstva vedená slušnejším spôsobom, s väčším rešpektom voči akademickej obci. Keď ľudia videli, že napriek všetkému, napriek drobným ústupkom ministerstva, ktoré sa však nakoniec niekedy ukázali ako kontraproduktívne, sa zákon schválil, možno si povedali, že sa nemajú už prečo angažovať.
Špičkoví architekti či dizajnéri robili v minulosti často na základe vládnych zákaziek. Majú sa stále dávať budovám ideologické nálepky?
Pamätám si na kolegov, ktorí vtedy hovorili, že sa cítia slobodne, čo zrejme nebola úplná pravda, ale tvorivú slobodu si pestovali. Našli sa riaditelia projekčných ústavov, ktorí mali dostatočné politické krytie, takže smerom dolu si mohli dovoliť púšťať dosť veľkú mieru voľnosti. V jednom texte pre časopis Alfa som napríklad popisoval aj priestor nášho Námestia slobody. Podľa môjho presvedčenia si kruhovým konceptom jeho autori urobili vtip z celej ideológie, keďže kruh je symbol slobody a rovnosti. Samotná konfigurácia prerušovaného priestoru neumožňovala typické masové zhromaždenia.
Ako vnímate aktuálne prebiehajúcu úpravu tohto námestia? Viem si predstaviť celú škálu názorov na to, ako sa malo postupovať.
Som určite za to, aby bola zachovaná zásadná konfigurácia námestia, jeho priestor bol podľa mňa dobre skomponovaný. Nerozumiem všakprečo sa všetko zrovnalo na úroveň dlažby. Vedel by som si predstaviť, že by sa obruba fontány dokonca trocha posilnila.
Možnosť „vstupovať“ do fontány bola prezentovaná ako demokratizačný, bezbariérový prvok. Čo by sa posilnením jej okraja dosiahlo?
Lepšia artikulácia priestoru. Nie som si celkom istý, či sa budú mamičky až tak tešiť, ak budú deti chodiť po stupňoch a pokĺznu sa. Ale rešpektujem to ako tvorivý názor. Za roky sme robili so študentmi desiatky štúdií tohto priestoru, jednotlivé varianty boli veľmi rôznorodé, niektoré dokonca spochybnili kruhový koncept, iné pracovali s novým objektom oproti Strojníckej fakulte a následným vytvorením bulváru.
Ktorým smerom by ste riešili nasmerovanie „tribúny“ pri zhromaždeniach?
Ja som v takýchto prípadoch zásadne za rôzne varianty usporiadania pomocou mobilných prvkov. Len pred našou budovou sme mali v minulosti niekoľko aktivít: prišli kamióny, postavili pódium, akcia prebehla a za dva dni už na mieste nebolo nič. Verejný priestor má umožňovať práve takúto efemérnu existenciu rôznym elementom. Navrhovať niečo stabilné je nonsens a zámeru urobiť tribúnu smerom k našej budove už vôbec nerozumiem. Pridávam sa k snahe nášho dekana, ktorý sa snaží s MIB o tejto situácii rokovať. Nemám pocit, že je to presne to, čo tento priestor potrebuje.
Nebude takýto veľký vybetónovaný priestor v lete kumulovať teplo?
Určite bude. Podobné plochy sa dnes už experimentálne riešia s veľmi svetlými až reflexnými nátermi, ktoré dosiahnu, že teplota mesta klesne. Toto už nie je otázka energetickej náročnosti jednej budovy a jej uhlíkovej stopy, ale otázka kvality pobytu vo verejnom priestore. Pre mňa je otázne, prečo sa používa toľko štrku na záhonoch pomedzi rastlinkami. Chápem to ako opatrenie proti burine, ale prispieva to k vzniku mestských tepelných ostrovov. Ak bude štrk horúci, môže uškodiť vegetácii.
Stávajú sa trávniky dnes už pomaly luxusom, ktorý si nebudeme vedieť v mestách dovoliť?
MIB si robí nejaké merania vo verejných priestoroch, sú známe výsledky, že trávnik má už na druhý deň po poliatí povrchovú teplotu porovnateľnú s betónom. Otázka teda je, či si chceme dopriať potešenie z pohľadu na trávnatú plochu, alebo si povieme, že je to plytvanie vodou. Rozhodnutia sú ťažké. Ak by sme však z plochy námestia kondenzovali vodu do retenčných nádrží, z ktorých by sme potom mohli polievať, tak mi nebude „ľúto“, že sú trávniky zelené, lebo ich polievame vodou, ktorá spadla z neba a nemáme ju na čo iné použiť.
Kto navštívi budovu FAD STU, býva prekvapený jej veľkorysosťou, impozantnosťou, jednoduchosťou architektonických línií. Predpokladám však, že návrh Emila Belluša by pri dnešných teplotechnických normách už asi neprešiel.
Aplikovať na budovu zo začiatku 50-tych rokov dnešné hodnotenia je problematické, ale ani by som sa toho až tak neobával. Ak sa pokusne nasadilo počítanie energetickej efektivity na budovy staré desiatky rokov, väčšinou to nedopadlo až tak zle. Naša budova mala uhoľnú kotolňu a parné kúrenie, tento systém vykurovania bol vymenený, nové okná sú dnes tiež násobne efektívnejšie, ako tie staré, treba ešte doriešiť strechu. To je miera, do ktorej by sme mali ísť pri rekonštrukcii kultúrne hodnotnej budovy, ale ísť napríklad do zatepľovania, to by už bolo choré.
Podmienkou viacerých grantových výziev na rekonštrukcie budov však býva radikálne zníženie energetickej náročnosti, čo je pre mnohé pamiatky vrátane našej budovy nesplniteľné.
Určite v tejto oblasti existujú aj dobre nastavené granty. Pri pamiatke či budove kultúrnej dôležitosti by sa vôbec nemalo diskutovať o energetickej náročnosti, ktorá zodpovedá dnešným normám pre nové budovy. Existujú modely, v rámci ktorých sa takéto prípady riešia veľmi diferencovane. Ak to hodnotíme z hľadiska budúcich dvadsiatich rokov, nová budova nedopadne oveľa lepšie, lebo celá stavebná substancia tej starej už existuje, jej uhlíková stopa je zafixovaná, nemusíme už teda do nej investovať. Záleží na tom, ako kalkuláciu postavíme. Posudzovanie životného cyklu začína byť už aj u nás brané vážne. Pri tomto prístupe sa aj staršie budovy začínajú javiť v inom svetle, musíme sa však o nich starať a vylepšovať ich.
Čo by ste odporučili dnešným študentom i pedagógom, aká zásada, aký princíp by sa mal predovšetkým dodržať vo vzdelávacom procese?
Z pojmu kritické a tvorivé myslenie sa už stalo lacné klišé, ale stále nie štandard. Mladých ľudí by sme mali učiť zvažovať problém z rôznych hľadísk, kým urobia nejaké rozhodnutie. Netreba podľahnúť jednému trendu, pochybovať o vlastných názoroch a návrhoch, až kým sa naozaj nepresvedčím, že nerobím chybu. Toto by mala byť úloha vzdelávania. Roky som vyučoval predmet ekologické hľadiská architektonickej a dizajnérskej tvorby. Zadával som študentom úlohy, ktoré mali spracovať do esejí. Nemuseli zdieľať môj názor, ale mali ma presvedčiť, že o danom probléme premýšľajú. To považujem za kritický moment vzdelávania. Musíme študentom dovoliť premýšľať a tvoriť v protismere. Problém nastane, keď narazia na učiteľské prostredie zamrznuté v čase. Po takej skúsenosti sa radšej zaradia do mainstreamu.
Prof. Ing. arch. Robert Špaček, CSc. bol dekanom FA SVŠT v rokoch 1990 – 1994 a 1996 – 2002, neskôr bol aj prodekanom pre výskum a doktorandské štúdium. Je spoluzakladateľom Ústavu ekologickej a experimentálnej architektúry FAD STU, kde dodnes pôsobí.
Text: Z. Uličianska
foto: M. Kováč, J. Čajko