ICM dáva príležitosť na spoluprácu s univerzitami mimo Európskej únie
Erasmus+ International Credit Mobility prináša interaktívny prenos poznatkov, skúseností a moderných spôsobov výučby, hovorí Ivan Špánik. V rámci týchto aktivít precestoval množstvo krajín a získal aj odovzdal veľa cenných poznatkov.
Pán Špánik, začnime vami. Čomu konkrétne sa u nás venujete?
Pracujem na Ústave analytickej chémie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU a venujem sa využitiu plynovej chromatografie v analýze potravín a monitorovaní životného prostredia, najmä povrchových vôd a zlúčenín zahrnutých v Rámcovej smernici Európskej únie o vode. Vyvíjame nové analytické metódy využívajúce techniku multidimenzionálnej a komprehensívnej plynovej chromatografie v spojení s hmotnostnou spektrometriou a aplikujeme ich hlavne na identifikáciu neznámych zlúčenín.
Ako by ste opísali ICM? Čo si má čitateľ predstaviť, ak projekt nepozná?
Je to podľa mňa jedinečná príležitosť na spoluprácu s univerzitami mimo Európskej únie; ja sa zameriavam na spoluprácu s univerzitami v rozvojových krajinách. Z môjho pohľadu je táto schéma zameraná najmä na pomoc rozvojovým krajinám v oblasti prenosu poznatkov, skúseností alebo moderných spôsobov výučby. Samozrejme, aj my sa môžeme od nich veľa naučiť, či už z hľadiska kultúry, alebo ich prístupov k vzdelávaniu alebo práci so študentmi. Dá sa povedať, že z každej krajiny si vždy prinesiem nejaký nový poznatok, ktorý je možné implementovať aj v našich podmienkach.
Ako funguje ICM a pre koho je určené?
V rámci písania projektov, respektíve hľadania spolupráce, sa zameriavam hlavne na prenos poznatkov v oblasti analýzy vzoriek životného prostredia, stanovenia nebezpečných zlúčenín v potravinách alebo aj na riadenie kvality v analytických laboratóriách. Prenos poznatkov a skúseností znamená, že odovzdávame naše skúsenosti získané v rámci Európskej únie tretím krajinám, ktoré nemajú dostatočne vyvinuté systémy kontroly životného prostredia a kvality potravín. Snažíme sa preniesť metódy a poznatky, ktoré sú bežne implementované v krajinách únie, na univerzity a pracoviská, ktoré sa v danej krajine zaoberajú podobnou problematikou.
Kam ste naposledy vycestovali cez ICM?
V rámci týchto projektov mám rozvinutú spoluprácu s univerzitami v Severnej a Južnej Amerike, Ázii a Afrike. Za posledný rok som navštívil univerzitu Banja Luka, univerzitu v Santa Cruz v Bolívii, univerzitu v Ašchabade v Turkmenistane a Makerere univerzitu v Kampale v Ugande. Každý projekt mal svoje špecifiká.
Priblížte, prosím.
Mobilita sa nezačína realizovať k danému dňu, ale zhruba pol roka predtým je potrebné dohodnúť si vhodný dátum návštevy tak, aby vyhovoval obidvom stranám. Následne začneme diskutovať o tom, na čo by mala byť mobilita zameraná a čo by sa chceli pracovníci a študenti partnerských univerzít dozvedieť a naučiť. Každá je svojím spôsobom špecifická. Napríklad v Bolívii sme absolvovali veľa stretnutí s pracovníkmi z rôznych laboratórií zaoberajúcich sa kontrolou kvality potravín. Dozvedeli sme sa, ako majú zabezpečenú kvalitu meraní a výsledkov v analytických laboratóriách a porovnali sme ich systém riadenia kvality so systémami aplikovanými u nás. Časť mobility bola zameraná na tréningové kurzy pre študentov a časť bola venovaná prednáškam o analýze nebezpečných zlúčenín, najmä glyfosátu a AMPA vo vzorkách telových tekutín a životného prostredia.
Čím ste tam prispeli?
Pracovníci nemali dostatočné skúsenosti s úpravou vzoriek sedimentov a moču pre stanovenie týchto pesticídov, preto ocenili, keď sme im prezentovali naše metódy úpravy vzorky, analytické metódy a správne vyhodnocovanie nameraných dát. Po mobilite je, samozrejme, potrebné vypracovať správu a začať plánovať ďalšiu mobilitu. Následne pracovníci partnerskej univerzity z Bolívie absolvovali mobilitu na našom pracovisku, kde absolvovali praktický hands-on tréning na úpravu vzoriek pre extrakciu glyfosátu a AMPA pesticídov zo vzoriek moču a životného prostredia, konkrétne sedimentov a povrchových vôd.
Poďme k mobilite na univerzite v Turkmenistane.
Je to pomerne bohatá krajina a vybavenie na univerzitách patrí medzi najmodernejšie. Problém je v ľudských zdrojoch a v tom, že ľudia nemajú dostatočné skúsenosti s prácou s danými zariadeniami. Prebiehalo to tak, že v rámci pobytu sme ráno o 9.00 prišli na univerzitu, od 10.00 do 12.00 sme mali prednášku pre študentov. Následne sme od 13.00 do 16.00 viedli praktický tréning pre zamestnancov univerzity na prácu s GC-MS a HPLC. Projekt bol zameraný na minimalizáciu chýb pri analytických meraniach. Preberali sme spôsoby, akými sa dajú eliminovať riziká alebo minimalizovať chyby.
Vy ste na ICM expert; podávali ste už veľa projektov, prijímali mnoho zahraničných hostí i veľakrát vycestovali. Čo je dôležité vedieť o týchto mobilitách? Máte nejaké odporúčania, či už pre zamestnancov, alebo študentov?
Každá mobilita vyžaduje určité kroky od vybavenia víz až po zabezpečenie očkovania, a potom aj hotelov a dopravy. Ak sa necestuje po Európe, odporučil by som informovať sa o bezpečnostnej situácii v danej krajine. Napríklad v Bolívii alebo v Ugande sme boli upozorňovaní, že vo večerných hodinách nemáme opúšťať hotel, že niektoré štvrte sú veľmi nebezpečné a nemali by sme sa tam pohybovať peši, ale len taxíkom alebo odporučenými autami. V Ugande nám dokonca odporúčali nenastupovať do hocijakého taxíka, ale len do takého, ktorý preverí a odporučí služba, ktorá je v danom hoteli. Z praktického hľadiska je potrebné si zistiť, aká je vzdialenosť ubytovania od univerzity, či sa budeme dopravovať verejnou dopravou, alebo nás prídu daní pracovníci vyzdvihnúť.
A čo zdravotné informácie?
Tie by som určite nepodceňoval. To znamená zistiť si, aké choroby sa vyskytujú v danej lokalite, či sa dá proti nim očkovať, či je očkovanie povinné, a zvážiť si aj možnosť, či môžeme konzumovať vodu z vodovodu. Tiež si treba zistiť, aké sú základné návyky pri stolovaní alebo aký typ elektrickej zástrčky sa používa v danej krajine. V niektorých krajinách nepoužívajú príbor a je sa rukami, čím môže dochádzať k prenosu nebezpečných baktérií - takto sa môže šíriť cholera alebo brušný týfus. Podobne je dôležité vedieť, v akej časti krajiny sa nachádza partnerská univerzita. Podľa mňa je zrejmé, že keď ideme do hlavného mesta, tak tam nebudeme jesť rukami. Ale keď ideme na univerzitu v menej rozvinutých oblastiach, predsa len sú návyky ľudí trochu iné. Jednoznačne je dôležité oboznámiť sa s bezpečnostnou situáciou a so zdravotnými rizikami, ktoré v danej oblasti hrozia.
Máte aj nejaké nepríjemné alebo prekvapivé skúsenosti?
Zatiaľ s výnimkou pandémie Covid-19, kedy sme museli posúvať všetky mobility a všetko bolo neisté, prakticky všetky prebehli tak, ako mali. Bol som trocha prekvapený pri spolupráci s Royal University of Bhutan - to, že sa partnerská college nenachádza v hlavnom meste, ale 500 kilometrov od neho, som zistil až pri prvej návšteve kolegu z Bhutanu. Doprava autom na college z letiska trvá dva dni. V rámci päťdňovej plánovanej mobility vyšlo, že dva dni precestujem z hlavného mesta (v blízkosti ktorého je jediné medzinárodné letisko v krajine) na univerzitu, dva dni budem potrebovať na cestu späť a reálne na mobilitu zostane jeden deň. Ale nakoniec to Covid-19 vyriešil za nás, projekt sa kvôli reštrikciám v Bhutáne nerealizoval.
Plánujete ďalšie mobility?
Určite; v poslednom období sa venujem spolupráci s univerzitami v Afrike. Tento rok som mal prvú návštevu Makerere University v Ugande, odkiaľ som si priniesol veľmi príjemné poznatky. Študenti majú enormný záujem o prednášky zahraničných lektorov, najmä z Európskej únie a USA, ktorí tam nechodia tak často. Počas pobytu ma veľmi príjemne prekvapila interakcia študentov s učiteľmi. Študenti kládli veľa otázok a boli veľmi zorientovaní v prednášanom učive. V spolupráci s univerzitami v Afrike by som chcel aj naďalej pokračovať. Už teraz máme financované projekty v Botswane, Tanzánii, Zambii, Keni a Ugande. V budúcom roku by som rozmýšľal o jednom projekte do Afriky a o venovaní sa rozvojovým krajinám v Ázii, napríklad Laos, Mjanmarsko, Nepál a podobne. V Laose už realizujeme nový mobilitný ICM projekt. Veľmi ma mrzí, že krajiny Latinskej Ameriky, kde máme tiež veľmi dobrú spoluprácu, sú na tom finančne trošku horšie a presadiť sa tam v rámci projektov je pomerne zložité. Vzhľadom na spoluprácu s univerzitou v Bolívii mám tiež pocit, že by veľmi ocenili predĺženie projektu a realizovanie intenzívnejších mobilít študentov.
Viete konkretizovať, s ktorou univerzitou sa vám najlepšie spolupracuje?
Na túto otázku sa nedá presne odpovedať, pretože každý projekt má svoje špecifiká. Spomenul by som ale môj prvý ICM projekt, bola to spolupráca s Federal University of Rio Grande do Sul v Porto Alegre (FURGS) v Brazílii. Projekt sa oficiálne ukončil v roku 2019 a vyústil do veľmi dobrej spolupráce, ktorá trvá doteraz. Zamestnanci a študenti z FURGS mali záujem o pracovné pobyty na Ústave analytickej chémie FCHPT STU, tak sme začali hľadať dodatočné finančné zdroje. Podali sme novú žiadosť na ICM projekt, ktorá však nebola schválená na financovanie. Preto sme vyskúšali získať finančné zdroje na pobyty pomocou Národného štipendijného programu. Takto sa podarilo realizovať dva pobyty, zamestnanca FURGS Adriana Gomesa, ktorý u nás absolvoval desaťmesačný pobyt. Po ukončení Adriano získal prestížny grant SASPRO a v decembri bude končiť ďalší pätnásťmesačný pobyt.
Pokračuje táto spolupráca?
Áno, priviedol sem aj svojich doktorandov, ktorí získali štipendium cez Národný štipendijný program na desaťmesačný pobyt. Ďalšie dve alebo tri žiadosti o štipendiá nám boli zamietnuté. Recipročne boli pracovníci Ústavu analytickej chémie tiež pozvaní do projektu podávaného FURGS, ktorý bol schválený na financovanie brazílskou stranou a kde sú plánované ďalšie výmenné pobyty našich pracovníkov. Takže projekt naštartoval veľmi dobrú spoluprácu, ktorej výsledkom je veľa výmenných pobytov pre študentov a zamestnancov, výmena poznatkov, a v neposlednom rade aj publikácie v pomerne kvalitných časopisoch. Bol by som rád, keby sa do podobnej spolupráce vyvinul aj projekt s Makerere University. Jediný problém je, že prakticky okrem ICM neexistujú iné finančné zdroje, ktoré by podporovali takúto spoluprácu.
Máte, dajme tomu, príklady univerzít, s ktorými sa náročne komunikuje?
Každá sídli v nejakej krajine a komunikácia závisí najmä od miestnych zvyklostí. Napríklad keď sme podávali projekt s univerzitou v Turkmenistane v Ašchabade, celá komunikácia musela prebiehať oficiálnou cestou prostredníctvom ich veľvyslanectva vo Viedni. Ani taká jednoduchá vec, ako je kontrola textu zmluvy pred finálnym podpisom, nemohla prejsť emailovou komunikáciou, ale musela byť poslaná prostredníctvom veľvyslanectva na Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR a odtiaľ na univerzitu. Komunikácia sa tým značne predlžovala, aj napriek tomu sa však projekt podarilo úspešne zrealizovať a ukončiť.
Ešte prezraďte, aká bola vaša najzaujímavejšia či najexotickejšia destinácia?
Vzhľadom na to, že týchto spoluprác je veľa, je ťažké si vybrať najexotickejšiu. Najradšej by som spomenul Bhutan, ale tam sa moja mobilita nerealizovala prostredníctvom ICM, ale ako follow-up aktivita projektu. Z mobilít realizovaných prostredníctvom ICM bola najprekvapivejšiou tá na Makerere University v Ugande, vôbec som nevedel, čo sa dá očakávať od pobytu v danom pásme, mal som strach z rôznych chorôb, ktoré prenášajú komáre. Ale nakoniec sa to vyvinulo veľmi dobre a mám veľmi príjemné spomienky.
Text: Lucia Miadoková
Foto: archív respondenta