Debaty boli často neformálne s cieľom učenia sa navzájom
Boli menej direktívne a viac v duchu poďme to zistiť spoločne, bez očakávaného dogmatizmu a neomylnosti pedagóga, hovorí Milan Husár z Oddelenia priestorového plánovania na Ústave manažmentu STU. Zamestnaneckú mobilitu si zvolil už po niekoľkýkrát na Middle East Technical University v tureckej Ankare.
Na mobilitách v rámci Erasmus+ sa nezúčastňujú iba študenti; je to umožnené aj zamestnancom. Milan Husár sa na nej zúčastnil ešte pred pandémiou, v roku 2019. Mal tak možnosť osobne zažiť autentické prostredie spomínanej tureckej univerzity.
Milan Husár pracuje na Oddelení priestorového plánovania na Ústave manažmentu STU, priestorové plánovanie aj vyštudoval. Mobilitu v Turecku, na ktorej sa zúčastnil, spätne hodnotí ako výbornú príležitosť prezentovať svoju prácu a vlastné pracovisko pred študentmi, doktorandmi a profesormi na Middle East Technical University (METU) v Ankare. „Tam sme následne diskutovali, ako sú dané témy vnímané a skúmané v Turecku a v celom regióne. Takisto sme na neformálnych stretnutiach s kolegami z hosťujúcej univerzity debatovali o spolupráci v rámci projektovej činnosti, následne o spoločných publikáciách, ako aj o výmenách študentov a zamestnancov medzi našimi školami,“ vysvetľuje Husár s tým, že Ústav manažmentu má podpísanú Erasmus+ dohodu o mobilitách od roku 2014. Predchádzala tomu dlhoročná spolupráca v rámci Asociácie európskych škôl plánovania AESOP, kde je momentálne prezidentom garant ich študijného programu, profesor Finka. „Okrem mojich mobilít táto zmluva nebola využívaná ani z jednej strany, čo je obrovská škoda, nakoľko METU (Middle East Technical University) je hodnotená ako najlepšia technická univerzita v Turecku a v rámci QS World University Rankings 2022 je umiestnená na priečkach 551-560.“
Rýchly proces bez byrokracie
Proces vybavovania zamestnaneckej mobility hodnotí ako pomerne jednoduchý; nominovala ho docentka Petríková z pozície koordinátora Erasmus na ÚM STU. „Následne bolo potrebné pripraviť prihlášku a Staff Mobility Agreement, kde sa špecifikovali detaily mojej mobility, ako jej ciele, pridaná hodnota, obsah pobytu a predpokladané výsledky. Tento dokument bol potvrdený prijímacou stranou. Následne som vyplnil cestovný príkaz a všetko bolo zo strany STU pripravené,“ vysvetľuje Husár. „Môže sa to zdať komplikované, avšak v praxi je to veľmi rýchly proces bez tradičnej byrokratickej náročnosti podobných podporných schém. Po ukončení mobility je potom potrebné získať od prijímacej inštitúcie Certificate of Attendance, čím sa potvrdil môj pobyt tam.“
Koncept plánovania sa od nášho líši mierkou
Mobilitu spätne hodnotí ako prínosnú, a to ako po osobnej, tak aj po profesijnej stránke. „Je fascinujúce hovoriť o svojej práci, škole, výskume, na ktorom pracujeme, vrátane práce v praxi, a sledovať reakcie domácich študentov a výskumníkov. Kontext plánovania v Turecku je iný najmä mierkou; na Slovensku máme 5 miliónov obyvateľov, naše najväčšie mestá ich majú 500, 200 a 100-tisíc. Turecko má viac ako 80 miliónov obyvateľov a ich najväčšie mestá majú takmer 20 miliónov, respektíve Ankara ich má zhruba toľko, ako celé Slovensko,“ vysvetľuje ďalej s tým, že problémy, ktoré sa tam riešia v rámci priestorového plánovania, sú podobné, ale zároveň iné, čo sa týka vzťahu obyvateľov k plánovaniu a verejnému sektoru či hustote obyvateľstva. „S kolegami z Turecka spolupracujeme a budeme, verím, ďalej spolupracovať v rámci AESOP-u, výmen študentov, zamestnancov a spoločných projektov aj naďalej. Nebyť pandémie, výmena by pokračovala na oboch stranách a verím, že sa obnoví čo najskôr.“
Srdečný národ
Podľa Husára by sa ako veľká výzva dala vnímať akákoľvek mobilita do zahraničia, od logistických a jazykových záležitostí až po obsah mobility samotnej. „Teda postaviť sa pred dav neznámych akademikov a hovoriť o svojej práci a škole. Okrem profesijného rastu som mohol trénovať jazyk a užívať si pohostinnosť domácich na škole či inde v meste. Turci sú srdečný národ a každý z nich vás pozve na čaj a krátky rozhovor. Po prvej otázke, odkiaľ ste, konverzácia plynie, a následne je problém odísť nielen od dotyčného, ale aj z krajiny samotnej.“
Ateliérovej tvorbe venujú veľa času
Middle East Technical University je výberová škola, kam sa hlási násobne viac uchádzačov, ako majú voľných miest. „Tým pádom sa absolútna väčšina študentov o štúdium aktívne zaujíma a súťaží medzi sebou v rámci predmetov a ateliérov. Navyše, vyučovací jazyk je anglický a každý študent už počas prijímacieho konania musí preukázať jeho aktívnu znalosť slovom i písmom. Počas každej prednášky i po nej nasleduje živá diskusia, ktorá musí byť často predčasne ukončená kvôli koncu danej hodiny,“ vysvetľuje Husár s tým, že čo sa týka ateliérovej tvorby, ktorá je ako u nás, tak i tam kmeňovou súčasťou výučby, vždy ho prekvapí, koľko hodín týždenne ju študenti majú. „Je to dva-trikrát do týždňa, vždy asi štyri hodiny, za prítomnosti najmenej troch akademikov a doktorandov. Rovnako ma prekvapilo, koľko času mimo formálnej výučby študenti touto časťou štúdia strávia. Treba povedať, že každý ateliér má svoju učebňu, kam majú daní študenti prístup 24 hodín 7 dní v týždni, čo, bohužiaľ, nie je u nás priestorovo možné.“
Vzťahy medzi pedagógmi (vrátane doktorandov) a študentmi sú podľa Husára v porovnaní s výučbou na Slovensku otvorenejšie a vyrovnanejšie, debaty sú často neformálne s cieľom učenia sa navzájom. „Je to menej direktívne a viac v duchu poďme to zistiť spoločne, bez očakávaného dogmatizmu a neomylnosti pedagóga.“
Zmysel pre čistotu
Na Husára pôsobilo pomerne prekvapivo, že čo sa týka kultúry a zvykov, zásadné rozdiely medzi našimi krajinami nezaregistroval. „Čo ma však vždy prekvapí, je turecký zmysel pre čistotu. Či už osobná hygiena, vyzúvanie sa pred vstupom do bytu alebo možnosti umytia si rúk na verejných priestranstvách, a toto všetko platilo dávno pred prebiehajúcou pandémiou,“ hovorí s tým, že čiastočne to súvisí s náboženstvom; pred každou modlitbou je potrebné sa umyť. Dozaista však treba zohľadniť aj prašné prostredie regiónu.
Náš kebab by už tureckým nenazval
Ešte ma, samozrejme, zaujímala turecká tradičná kuchyňa; konkrétne či je taká, ako ju poznáme z bistier u nás. „Ako prvé mi pri tejto otázke napadá mäso, sladkosti a čaj. Avšak kebab, ktorý sa dá kúpiť na našich uliciach, by som tradičným tureckým nenazval. Ich kuchyňa, to je najmä všadeprítomná čerstvá zelenina a ovocie, desiatky typov olív a syrov, a tiež mäso na rozličné spôsoby. Okrem toho sú integrálnou súčasťou chodov sladkosti na tisíc spôsobov,“ opisuje s tým, že za najtradičnejší možno považovať čaj. Nielen k jedlu, ale kedykoľvek a kdekoľvek ako znak pohostinnosti. „A, samozrejme, je tu ešte turecká káva. Veľmi silná, mletá, pripravovaná na ohni alebo horúcom piesku v medenej nádobke s cukrom. A, ako inak, s nejakou sladkosťou.“
Text: Katarína Macková
Foto: archív respondenta