Buďte na seba hrdí, že študujete ťažkú školu
Raz vždy príde problém, ktorému sa nevyhnete. A ak sa naučíte s ťažkosťami vyrovnať, nepoložia vás, hovorí predseda Správnej rady STU, generálny riaditeľ Siemens s.r.o a dlhoročný predstaviteľ koncernu Siemens AG na Slovensku Vladimír Slezák.
Pán Slezák, začnime vaším štúdiom u nás, teda na vtedajšej SVŠT. Ako ste sa dostali k chemickému potravinárstvu, čo vás na ňom zaujalo?
Teraz ste zabehli dosť ďaleko do časov, v ktorých to ešte nebolo až tak o výbere (smiech). Ale konkrétne: na strojarinu som sa dostal po normálnych prijímačkách, počas prvých dvoch rokov sme na nej študovali prakticky všetci všetko, až postupne sa to delilo. Ocitol som sa na Katedre chemických a potravinárskych technológií, na ktorej som aj úspešne doštudoval. V podstate som však až na konci štvrtého ročníka začal vnímať, že môj odbor je veľmi dobrý najmä vzhľadom na jeho prierezovosť, najmä v kontexte s mojím predchádzajúcim vzdelaním. Predtým som chodil na strednú elektrotechnickú školu so zameraním na silnoprúd, a v kombinácii s následnou strojarinou so zameraním na chemické a potravinárske stroje som získal naozaj širokospektrálne vzdelanie.
Ako ste v tom čase vnímali svojich učiteľov?
Ako veľké osobnosti, nakoľko vedeli omnoho viac, ako ja. Po celý život sa venovali svojim odborom, boli v nich takpovediac za hviezdy, a pre mňa bolo motiváciou vedieť aspoň zlomok z toho, čo oni. A nemyslím v duchu nabifľovať sa a spraviť skúšku, ale snažiť sa veciam aj porozumieť.
Čo vás bavilo viac? Laboratórium, alebo knihy?
Laboratórium. Som skôr praktický človek.
Pozrime sa teraz na priebeh vášho profesionálneho života po súčasnú pozíciu generálneho riaditeľa Siemensu. Ešte predtým ste prešli viacerými zaradeniami aj spoločnosťami. Viete špecifikovať, čo podstatné vám dali?
Všetky mali jedno spoločné - aj keď šlo o technické pozície, vždy tu bola prítomná práca s ľuďmi. Nemusím zrejme hovoriť, že ide o najnáročnejšiu stránku každého povolania; veľmi teda oceňujem, že som na spomínaných miestach mohol tieto skúsenosti získať.
A čoho konkrétne sa držíte, aby sa vám s ľuďmi nielen dobre pracovalo, ale aj vychádzalo?
Na túto tematiku sa napísalo množstvo kníh, ktoré by vám zrejme odpovedali lepšie; moja skúsenosť však je, že sa v prvom rade musíte naučiť počúvať. Veľakrát sa vám stane, že prídete na to, že ich názory sú lepšie ako vaše, a takisto sa musíte naučiť zohľadňovať a využiť ich kreativitu a osobné danosti. Nehovorím, že mi to šlo ihneď, tiež som mal zo začiatku svoje ego a myslel som si, že môj názor je najlepší (úsmev). Toto je však kľúčové – naučiť sa počúvať.
Poďme k Siemensu. Ako ste sa doň dostali?
Mal som aktívny životopis v rôznych personálnych agentúrach; súbežne ma oslovila jedna z nich, a zároveň aj pán, ktorý tu bol v tom čase šéfom divízie automatizačnej techniky. Obaja ma kontaktovali prakticky naraz, dokonca neviem, či aj nie v ten istý deň, s úmyslom ponúknuť mi pozíciu akvizítora. Pohovor dopadol dobre, prijali ma a po necelých dvoch rokoch ma vtedajší generálny riaditeľ oslovil s tým, že sa tvorí nové miesto druhého konateľa a technického riaditeľa. Bol som v koncerne relatívne mladý, vzal som to však ako výzvu a ponuku som prijal. Neoľutoval som to dodnes.
Koľko ste sa na tej pozícii zdržali?
Dva-tri roky, už si presne nepamätám. V podstate až do skončenia pôsobenia môjho predchodcu, ktorého agendu som potom prebral.
Okrem riadenia Siemensu pôsobíte v niekoľkých obchodných a priemyselných komorách. Viete špecifikovať, čo to zahŕňa? Respektíve čo si pod tým laik môže predstaviť?
Všetky tie komory majú jeden cieľ, a to ovplyvňovať svet okolo nás tak, aby sa podnikateľom dobre žilo. A presne to sa dlhodobo nedarí dosiahnuť; ešte sme totiž nenašli vládu, ktorá by bola ochotná dostatočne počúvať priemysel aj napriek tomu, že práve on je kľúčovým pilierom z hľadiska napĺňania štátneho rozpočtu. Členstvo v takejto komore je platené, ale nie o toto prioritne ide; jej člen má pocit, že môže niečo povedať, ovplyvniť, že ho niekto reálne počúva a že jeho názor posunie, dajme tomu, vláde. Ako podnikateľ platíte členské formou daní, na to sa vás nikto nepýta, ale ani vás nikto nepočúva. Byť členom spomínaných komôr dáva minimálne nádej, že môžete niečo ovplyvniť.
Z praktickej stránky: predpokladám, že z času na čas zvoláte zasadnutie, tam sa potrebné veci prejednajú a potom ich posúvate na vládu vo forme nejakých odporúčaní?
Presne tak.
Mávate konkrétne odozvy? Volajú si vás na stretnutia?
Môj pohľad je taký, že si nás zavolajú akurát vtedy, keď potrebujú alibi voči verejnosti; potom môžu povedať, veď sme to s nimi prerokovali.
Pozrime sa teraz na pripravovanú novelu vysokoškolského zákona, ktorá v súčasnosti výrazne rezonuje. Cítili ste sa ako zástupcovia školstva vypočutí?
Nie.
Z druhej strany však bola spomínaná pracovná skupina zriadená práve na tento účel...
... to je presne to alibi. Zavolajú si vás do pracovnej skupiny, oni hovoria jedno, vy druhé, na konci sa dá von nejaké komuniké, ktoré hovorí ich verziu. A povedia, veď ste boli pri tom. A nemáte možnosť to ovplyvniť.
Pripravovanej novele akademická obec vyčíta veľa vecí, pokiaľ viem, najmä oklieštenie akademických slobôd. Môžete stručne zhrnúť vaše výhrady?
Môj osobný názor je, že problémom slovenského školstva nie je vysokoškolský zákon. Nemyslím si, že je potrebné ho momentálne meniť a už vôbec nie spôsobom, aký navrhuje súčasná vláda.
Po prvé, nech si spravia poriadok u seba doma, až potom nech idú robiť poriadky u iných. Nemôžem ja niekoho poučovať, že má zlý systém, keď ho sám nemám dobrý. Ďalšou vecou je, že ľudia, ktorí sú na míle vzdialení od univerzitného života, chcú meniť podmienky fungovania vysokého školstva bez hlbokej diskusie s jeho zástupcami. Veď to je akoby k vám domov prišla suseda a povedala, ty máš zlú kuchyňu, musíš vymaľovať a varešky zaves tu, nie tam. Tiež by ste sa bránili s tým, kde na to berie právo.
Tu však druhá strana uvádza argument, že školy sú platené zo štátneho rozpočtu, z verejných peňazí, a tým pádom by sa mali aj zodpovedať...
... čo to znamená? Tu by ma naozaj zaujímala definícia pojmu zodpovednosť. Veď ľudia z vlády či ministerstiev sú tiež živení z verejných zdrojov. Ako sa nám zodpovedajú? Ako nás počúvajú? Ako vnímajú naše pripomienky? Veď my ich živíme. Znova opakujem, vyčítajú iným niečo, čo sami nerobia. Opísané diplomovky ani nejdem riešiť. Uniká mi to najzásadnejšie, a to cieľ – čo chcú dosiahnuť? Ako stransparentnia chod univerzity vo vzťahu k verejným financiám? Budú mať politickú kontrolu nad školami? Podľa všetkého toto je jediné, o čo tu ide. Ale v takom prípade to môžeme zabaliť, rovno si dajme nejakého diktátora. A bude. Je zbytočné hrať sa na pseudodemokraciu.
Súčasný stav však tiež nie je ideálny, aj toto býva častý argument. Nakoľko ste spokojný s tým, ako spomínaná oblasť reálne funguje?
Vo vzdelávacom procese je potrebná symbióza od začiatku, teda od materskej škôlky až po vysokú školu a postgraduál. A to tu nie je. Škôlky patria mestám a dedinám, základné tiež, stredné VÚC-kam, vysoké štátu (ak nehovoríme o súkromných). Nie je tu kontinuita. Ani v systéme vzdelávania, ani v jeho financovaní. Nemôže predsa škola v Prievidzi učiť matematiku inak, ako škola v Humennom. Raz sa tí študenti zídu na vysokej škole a tam ich to dobehne. Neustále sa tiež znižujú nároky, najmä v dôležitých predmetoch, akým je napríklad matematika, nerozumiem, prečo. Mám v posledných rokoch možnosť sledovať spôsob vzdelávania v istej sieti zahraničných základných škôl a gymnázií, naše školstvo je v porovnaní s nimi v matematike pozadu o minimálne 1,5 až 2 roky. Najlepšími študentmi sú v mixe detí z takmer 50 krajín, až na výnimky, ázijské. Ak naše školstvo nezmeníme, časom prestanú byť slovenské deti, čo sa vzdelania týka, konkurencieschopné. Niekto povie, zavrime tú-ktorú školu, je ich veľa; potom nejaký župan, ktorého kamarátovi daná škola patrí, povie, nie, tá je dobrá, budeme ju financovať. Tam sú diery v rozpočte; tam je potrebné sa zamerať a spraviť poriadok. Výsledkom je, že štátny vzdelávací systém nefunguje, neexistuje žiadna zmysluplná dlhodobá vízia. A potom sa všetci čudujeme, že odchádzajú zdravotníci, že nemáme študentov, že idú do zahraničia. Pôjdu. A vo väčšej miere.
To je ďalšia otázka, týmto naše školstvo trpí dlhodobo. Kde je príčina ich pretrvávajúceho odlivu? Nedostatočné PR, nevieme sa prezentovať? Prípadne čo?
Opäť zopakujem, že nám chýba vízia a systém. Spomeniem tu príklad z praxe. Dlhý čas som v správnej rade, nielen na STU, ale aj v Žiline; opakovane sa rozčuľujeme, že schvaľujeme rozpočet na aktuálny rok v novembri. Pričom vtedy by sa už mala robiť bilancia. Po dohode v Správnej rade STU sme napísali list na ministerstvo. Ani len odpoveď sme nedostali. Takto si nás vážia, že sme neboli hodní ani písomnej odpovede? Ako chcete za takýchto okolností komunikovať? A potom niekto príde, že dnešný stav je zlý a treba ho zmeniť. Ale z našej strany bola snaha komunikovať. Čo je dôležitejšie smerom k transparentnosti financií, ako rozpočet? A my ho máme v novembri, keď už prakticky môžeme iba mávnuť rukou. A vždy niekto novovymenovaný búcha po stole, ako treba všetko zmeniť. Vravím: veď zmeňte. Myslíte, že my tu desať rokov sedíme a špárame sa v nose? Tiež chceme veci zmeniť, problém je, že nie je s kým. Ako môže škola riešiť svoj rozvoj, keď nevie, aké prostriedky bude mať k dispozícii a čo si môže alebo nemôže dovoliť financovať? Toto naše školy brzdí v rozvoji a napriek tomu, že naše technické vysoké školstvo stále považujem za kvalitné, na udržanie kroku s dobou sú potrebné stabilné podmienky, a to aj finančné. A na záver: skúste mi za desať rokov nájsť pozitívny výstup v médiách o našich školách.
Povedala by som, že minimálne o významných úspechoch sa píše...
Pozitívnych výstupov je minimum. Na školách je množstvo ľudí, ktorí sú ozajstnými celebritami vo svojom odbore a určite by boli skvelým príkladom pre mnohých mladých, ktorí sa rozhodujú, čím sa budú v živote zaoberať. Máme tu veľa nadšencov v odboroch, ktoré sú lákavé i pre tínedžerov – napríklad v Národnom centre robotiky na STU a podobne. Rozhovory s nimi či iné formy prezentácie v médiách by univerzitám určite veľmi pomohli v prebúdzaní záujmu o technické štúdium. A dovolím si podotknúť, že i pre spoločnosť by boli iste prospešnejšie, ako správy o „influenceroch“ dílujúcich drogy a nakupujúcich nezmysly.
Vráťme sa ešte k financovaniu školstva. Ako by ste zhodnotili súčasný spôsob?
Na jednej správnej rade sme diskutovali o tom, ako sa rozdelili štátne peniaze: použili kľúč v zmysle počtu prihlásených študentov. A vyplynulo z toho, že umelecké školy dostali viac ako technika. Ak je toto želanie štátu, mať viac umelcov ako technikov, ja s tým dokážem žiť. Ale potom sa nesťažujme, že nemáme zváračov, frezárov, inžinierov. Takto ich v potrebnej miere mať nebudeme. Ďalšou vecou je – hovorím za seba – keď chcete mladých ľudí motivovať, aby zostali, musia vidieť aj iné, než len školu. Musia sa pozerať na krajinu ako takú, či tu chcú zostať; nie je to len o škole, jej kvalite, PR a neviem čom.
Aké riešenie by ste teda navrhovali?
V tomto bode už musia aktívne spolupracovať aj priemyselníci a vytvárať mladým ľuďom víziu: keď skončíš školu, tu je také a také zamestnanie, s ohodnotením a konkrétnymi možnosťami do budúcna. Nemôžeme iba nadávať, že školy nám nikoho neprodukujú; cieľom univerzity nie je len vyrábať ľudí pre priemysel. Má aj iné úlohy, vedecké a podobne... na to sa často zabúda. Aj celkovo ako krajina sa musíme zamyslieť nad tým, aké prostredie pre život vytvárame budúcim generáciám. Ak hovorím za seba: zastávam názor, že ak chceme nastaviť funkčný systém vzdelávania, treba sa vrátiť do roku 1989 a tam začať. Vzdelávanie má byť v celej krajine unifikované a centrálne riadené. Paralelne s tým musíme vytvoriť vzdelaným ľuďom podmienky, ktoré ich na Slovensku udržia. Vzdelaných a šikovných zaujmeme len vysoko kvalitnou ponukou práce, ktorá im umožní sa ďalej rozvíjať, nie montážnymi dielňami. Môžeme nadávať na socializmus, ale po ukončení školy som dostal umiestnenku do Dusla Šaľa s trojizbovým služobným bytom a dvoma miestami v škôlke. Bol som pritom slobodný, o byt a škôlku som nežiadal, prišlo mi to poštou bez akejkoľvek mojej iniciatívy. A v tomto smere treba povedať, že nič nerobíme, nemáme pre mladých ľudí motivačné nástroje počínajúc dňom, kedy skončia školu.
Keď sme pri študentoch. Technika ako taká patrí k najťažším školám, zákonite sa vyskytnú aj problémy. Máte pre nich nejakú radu, keď majú slabú chvíľku, keď sa im aktuálne nedarí?
Rozhodne nenechať sa odradiť prvým neúspechom; ak sa snažíte každú negatívnu skúsenosť obísť alebo pred ňou cúvnuť, presne takto si nastavujete svoj život do budúcna. A to nie je správne; pripomína mi to kedysi populárnu hru, v ktorej na vás v kuse čosi padalo, vy ste kľučkovali a snažili ste sa unikať. Ale raz vás niečo trafí. Raz skrátka príde problém, ktorému sa nevyhnete. Ak sa nenaučíte s ťažkosťami vyrovnať, položia vás. Moja rada znie: nevzdávajte sa, buďte na seba hrdí, že študujete ťažkú školu. Ja stále hovorím, že to, že máme veľa inžinierov a magistrov, neznamená, že máme veľa vzdelaných ľudí; máme veľa titulovaných ľudí. Avšak mať titul a reálne niečo vedieť sú dve odlišné veci. Veľmi ma v minulosti mrzelo, keď sa ku mne dostali na pohovory mladí absolventi, ktorí práve doštudovali, a jediné, o čom vedeli hovoriť, boli ich ambície. O tom, čo vedia a v čom sú dobrí, som sa však nedozvedel nič.
Myslíte v duchu, čo ponúkajú, naopak, oni?
Áno. Ja mám veľkú trpezlivosť, rozhodne neočakávam, že mladý človek je hneď pripravený; to nie je problém, my ho pripravíme. Ale musí ukázať minimálne nejaký prejav znalostí. Ja im veľmi držím palce; odprezentovať sa je jednoduché, každý môže o sebe povedať čokoľvek, namaľovať ružové zámky. Ale potom to od neho bude niekto reálne vyžadovať a on to bude musieť dokázať. Na konci dňa tu teda bude opäť otázka, čoho je v skutočnosti schopný a čo dokáže.
Pred časom ste sa vyjadrili v duchu, že časy, kedy boli IT experti zúfalo vyhľadávaní a preplácaní, sú už preč. Platí to podľa vás stále?
Áno; tu zároveň treba povedať, že jeden nie je taký istý ako druhý, sú medzi nimi viac i menej šikovní. Dodávam však: IT sa nedá zjesť. Okej, všetci budeme mať mobily, tablety, počítače, každý sníva o digitalizácii toho, čoho, onoho... ale čo je napríklad digitalizácia poľnohospodárstva? Budem hádzať na zem jednotky a nuly a niečo sa urodí? Alebo ako si to predstavujeme? Ďalej si zoberme štátnu správu. O jej digitalizácii snívame dvadsať rokov, vyhodili sa milióny a čo nám funguje? Zlomok toho, čo by mohlo. Môj názor je, že v najbližšej dobe budeme viac potrebovať energetikov a silových elektrikárov v súvislosti s trendom elektromobility, ktorý nepokladám za príliš uvážený vzhľadom na to, ako sú nadimenzované siete a aká je výroba. A je tu aj ďalšia vec: situácia, v ktorej sa dnes všetci nachádzame, a pod vplyvom ktorej treba rátať s poklesom lojality zamestnancov.
Hovoríte to v súvislosti s pandémiou?
Pravdaže. Zoberme si súčasný svet z tohto uhla pohľadu; práca z domu lojalitu zamestnancov k firmám trocha zabrzdila. Je to totiž o tom, že viete, kde robíte, máte tú firmu rád – ak nie, tak v nej nemusíte byť. Stretávate sa s kolegami na chodbe, na obede, porozprávate sa vo výťahu. V dobe home office však máte pracovisko doma, výsledky pošlete mailom a je to. Ale ak sa odosobníme od firiem, podľa mňa to bude začiatok konca; ľudia skrátka nebudú mať prečo byť verní tej svojej, v ktorej pracujú. Príde iný, preplatí zamestnanca o sto-dvesto eur a on pôjde, veď na konci dňa je úplne jedno, pre koho robím z domu od počítača. A toto sa podľa mňa týka najmä oblasti IT, aj keď, samozrejme, nechcem takto hovoriť o všetkých; mnohí z nich však radi využívajú možnosť práce z domu, je to pre nich príjemné s výnimkou bodu, keď si začnú liezť na nervy s manželkou (smiech). Ale v iných pracovných pozíciách – dajme tomu v tej energetike – máte postavené reálne hardvéry, treba ísť upraviť konfiguráciu, urobiť servis... nie všetko sa dá na diaľku. A kolegovia sa stretávajú.
Poďme ešte k Správnej rade STU, ktorú aktuálne vediete; všetci v nej ste zaneprázdnení ľudia. Ako často sa vám darí stretávať?
V závislosti od tém: dva, tri, štyrikrát do roka... tie témy generuje univerzita. Iste, v štatúte sú aj také, ktoré sú v bezvýhradnej kompetencii správnej rady, o iných zasa rozhoduje pán rektor so svojím grémiom. Opäť sa však vrátim k pripravovanej novele – nemyslím si, že je dobré, aby mala správna rada viac právomocí a zodpovednosti, lebo tej by na seba logicky takisto musela prebrať viac. Tu som absolútnym odporcom. Boli kolegovia, ktorí tiež mali ambície v tomto duchu, ale hovorím im: dobre, my budeme rozhodovať. Ale kto bude niesť zodpovednosť? Veď sa tu bavíme o majetkových transakciách školy, nejde o inštitúciu za päť eur. Má mobiliár, majetky... nie sú to jednoduché veci. A pri našich dvoch-troch stretnutiach ročne nemáme šancu mať prehľad, čo sa tam deje. Musíme sa spoliehať na to, čo nám pripraví univerzita.
Predpokladám, že najvážnejšou vecou, ktorú takto schvaľujete, je rozpočet?
Určite. Aj keď je to až vtipné, že, ako som spomínal, na konci roka, kedy by sme mali bilancovať.
Pozrime sa aj na vaše mimopracovné aktivity. V jednom zo starších rozhovorov ste sa vyjadrili, že sa snažíte o istú ekológiu v živote, pestujete plodiny a chováte sliepky či ryby. Ako si na také veci pri náročnosti svojej pozície nájdete čas?
Viete, každý si myslí, aké je toto časovo náročné; nie je to však úplne pravda. Napríklad ryby stačí nasadiť a živia sa samy, raz za čas im treba prevzdušniť vodu, keďže je stojatá. A to pestovanie – áno, viedli ma k tomu rodičia, v mladšom veku som k tomu až tak neinklinoval; postupom času sa však začalo dostávať na verejnosť, aké potraviny nám sem vozia. To ma inšpirovalo. A tiež si nemyslím, že čas investovaný do vlastnej obživy je stratený, to by sme sa mohli baviť, či by som ho viac nestrácal tenisom alebo golfom. Za mojím spoteným tričkom je okrem dobrého pocitu, ako po športe, aj pridaná hodnota (smiech). Ako ľudstvo sa tak či tak budeme musieť postupne vrátiť k tomu, z čoho všetci žijeme. A to nie je ani golf, ani tenis, ani peniaze; je to voda, vzduch, zem, potraviny, ktoré si dopestujeme. To, čo naozaj potrebujeme, je jedlo, teplo, strecha nad hlavou; všetko ostatné je v princípe luxus.
Aké máte plány do budúcnosti?
Veru neviem (smiech). Všetko sa mení tak dynamicky, že plánovanie ako také je podľa mňa takmer nemožné. Som spokojný s mojou prácou aj s mojím súkromným životom; desím sa len toho, že v dôsledku spôsobu života, aký vo všeobecnosti aktuálne vedieme, budeme nútiť ľudí žiť v oklieštení v ich mikrosvete a nebudú sa zaujímať o veci, ktoré nás všetkých spájajú. Samozrejme, opäť mám na mysli pandémiu. Viete, keď sa budeme zatvárať doma vo svojich bublinách a nezaujímať sa, čo sa vonku deje... ktovie, možno je to cieľ, aby sme sa nestarali do vecí, ktoré sa schvaľujú na kopci.
Ešte ma v súvislosti s vami zaujalo, že ste v čase svojho štúdia robili dídžeja. Ako to v tej dobe fungovalo?
Začal som s tým, keď som mal osemnásť, ale už od pätnástich som si sám vyrábal aparatúru. Po odporoch, malých kondenzátoroch... robil som svadby, stužkové, diskotéky, a to takmer do tridsiatky. Keď to porovnám so súčasnou technikou, dnešné mixpulty ponúkajú neskutočné možnosti. Vtedy museli hudobné skupiny všetko reálne odohrať a odspievať, dnes za vás polovicu práce urobí štúdio. Pred časom som pozeral dokument o známej zahraničnej skupine a spevák si zaspomínal, že keď v minulosti do polhodiny pesničku nenahrali, šli preč, lebo boli považovaní za neschopných. Teraz sa po štúdiách ladí aj týždne. Samozrejme, na pódiu sa chyba stane, urobí ju z času na čas každý muzikant, aj spevák sa sem-tam utne; v tomto ohľade sme stále analógoví, nie digitálni, a ako ľudia aj budeme. Nemusí byť všetko za každú cenu dokonalé. Mne sa páči pustiť si platňu a počuť sem-tam počas prehrávania aj pukanie, keď je niekde poškrabaná. Vinylové platne si kupujem ešte aj teraz.
Text: Katarína Macková
Foto: Tibor Rózsár
Ing. Vladimír Slezák vyštudoval na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave (dnešná STU) zameranie na stroje pre chemický a potravinársky priemysel. Pôsobil v spoločnostiach, ako TECHNOPOL, a.s., WAVO Trans, Schenck Slovakia, s.r.o. či ABB Elektro, s.r.o. V roku 1999 prešiel do spoločnosti Siemens s.r.o., kde sa v roku 2002 stal technickým riaditeľom a konateľom. Od decembra 2008 je jej generálnym riaditeľom a predstaviteľom koncernu Siemens AG na Slovensku. Pôsobí tiež ako podpredseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, viceprezident Zväzu strojárskeho priemyslu SR, člen Slovensko-nemeckej obchodnej a priemyselnej komory a člen predstavenstva Slovensko-rakúskej obchodnej a priemyselnej komory. Je členom vedeckých a správnych rád viacerých slovenských univerzít – STU Bratislava, Žilinskej univerzity, TU Košice. V roku 2012 bol v kategórii Hospodárstvo nominovaný na cenu Krištáľové krídlo.