Fakulta architektúry

Katarína Macková – 15.05.2020 – 15 minút čítania

Budovy nás vychovávajú. Aj keď to na vedomej úrovni nevnímame

Strata kultúry a degenerovanie proporcií sa nahrádza farebnosťou, ktorá je iba zriedka vzájomne vyladená. A ani nemám vieru, že sa to zlepší, hovorí Ing. arch. Pavol Paňák z Ústavu architektúry obytných budov na Fakulte architektúry STU. Rozhovor bol urobený v bývalej vodnej veži v priemyselnom areáli, kde si so svojím kolegom Ing. arch. Martinom Kusým zriadili ateliér.

Ing. arch. Pavol Paňák

Pán Paňák, kedy ste sa rozhodli, že budete architektom?

Išlo o pozvoľný proces počas mojej strednej školy (bola to ešte Stredná všeobecno-vzdelávacia škola). Vždy som rád kreslil a modeloval z hliny. Veľmi ma to bavilo, ale na architektúru som spočiatku nemyslel. To prišlo až neskôr. A neoľutoval som to nikdy (smiech).

Poďme hneď na úvod k našim budovám STU; spravujeme kultúrne, respektíve historické dedičstvo obrovského významu…

...bezpochyby. Ten areál mám mimoriadne rád. Všetko sú to veľmi významné architektúry, príkladné, od vynikajúcich majstrov. Od Belušovej stavby až po tú poslednú môžeme pozorovať vývoj v architektúre od päťdesiatych do osemdesiatych rokov. Tie budovy mám nielen rád, ale aj si ich mimoriadne vážim.

A staráme sa o ne dobre? Keď vezmeme do úvahy rekonštrukcie, ktorým sa z času na čas vyhnúť nedá?

Myslím, že niekedy áno a niekedy nie. Vezmime si napríklad Kusého Strojnícku fakultu; už len zateplenie nadatikovej pergoly ublížilo jej proporcii. Chápem, čo sa deje, že hodnoty architektúry druhej polovice dvadsiateho storočia nie sú ešte až tak vžité a chránené, a preto si voči nej človek veľa dovoľuje. Čo je, samozrejme, obrovská chyba. Avšak za úplné fiasko pokladám zateplenie Hroncovho internátu. Toto by som bez obalu nazval degradovaním jednej vynikajúcej architektúry, ktorá v čase svojho vzniku dostala najvyššie ocenenie vtedajšieho Zväzu slovenských architektov (dnešná Jurkovičova cena).

Prečo to takto hodnotíte?

Pozrite: na svojom povrchu mala sklomozaiku, čo bola na tú dobu vysoká kvalita. Okenné šambrány boli z travertínu, časť okenného otvoru bola farebná sklomozaika, okná boli drevené. Dnes sú plastové, kamenné šambrány sú schované pod tepelnou izoláciou, sklomozaiku nahradila omietka. A jemný reliéf okenného otvoru  - presne to, čo bolo na tej stavbe delikátne – zmizol pod lacným povrchom. Z hľadiska materiálu sú na tom veľmi podobne fakulty zo sedemdesiatych rokov v areáli ČVUT. Tiež ich zatepľovali. Ale fasádu presne tak, ako bola, „potiahli“ o dvadsať centimetrov dopredu. V tom istom materiáli, v tej istej kvalite. Dom je presne taký istý, ako bol, a kto nevie, že bol zateplený, ani si to nemá ako všimnúť.

A nemyslíte, že sme možno na podobné citlivé riešenie skrátka nemali?

To, že išlo o náklady, mi je absolútne jasné. Rozumiem tomu argumentu. Pozrime sa však na vec z iného uhla: na internáte bývajú študenti, mladí ľudia. Ten dom ich má vychovávať. Ako ich bude toto vychovávať? Špinavé po troch rokoch?

Rozumiem. Ešte sa ale pristavme pri tých cenových rozdieloch. Sú natoľko priepastné?

Niekoľkonásobné by podľa mňa neboli. Skrátka bol zvolený najlacnejší možný spôsob. Ale ak je toto kritériom, ako vychovávame našich študentov? Určite nie k tomu, že aj dom, ktorý nie je na pohľad vystatovačný, dokáže ľudí kultúrne ovplyvňovať. Stojí to za to? Osobitne a zvlášť mi to leží v žalúdku. Najmä keď porovnávam s vyššie spomínanou Prahou.

Poďme teraz k myšlienke, ktorú ste už sčasti načrtli. Použijem citát od Winstona Churchilla: my formujeme budovy a budovy formujú nás. Dá sa od toho odraziť?

Samozrejme, a poďme ešte ďalej. Domy nás vychovávajú. A keď sme sa už pustili do toho zatepľovania, necitlivé zásahy tu môžeme nazvať plazivou skazou. Ide o najviditeľnejší úkaz stavebnej kultúry dneška. Okolo domov, ktorých proporcie sa degenerujú, chodia denne tisíce ľudí, ktorých to podvedome formuje. Aj v minulosti sa architektúra preplášťovala, ale nová vrstva bola vždy novou kultúrnou vrstvou. Dnešné zatepľovanie ňou však nie je.

Dobre. Skúsme konkrétnejšie: ako môže dom vychovávať mňa ako novinárku, ktorá architektúre nerozumie?

Zoberme si dajme tomu okno, ktoré má okolo seba urobenú peknú jednoduchú šambránu. Nemusí byť z kameňa; stačí troška náročnejšie urobená omietka. Alebo má okno peknú profiláciu (hovorím o drevenom). Vy to nemusíte vedome vnímať, ale tie proporcie vás vychovávajú, ovplyvňujú. A nemá to nič spoločné s tým, že tomu nerozumiete.

Teda na podvedomej úrovni?

Presne tak. A táto strata kultúry, degenerovanie proporcií, sa nahrádza bohužiaľ farebnosťou, ktorá je iba zriedka vzájomne vyladená. A ani nemám vieru, že sa to nejako zlepší, pretože celková situácia je nastavená zle. Väčšina bytoviek patrí spoločenstvu vlastníkov, ktoré nastavuje kritériá, koľko chcú investovať do zateplenia. Čo myslíte, že bude základ? Cena. A sme doma.

Keď to teda poviem nadnesene, keby sme žili v Louvri, boli by sme lepší ľudia?

Áno. Pričom nehovorím ani to, že každý, ani to, že hneď prvá generácia. Ale postupne by to malo presne tento efekt.

Ako by sme sa mali o budovy správne starať? Nemyslím teraz STU, ale všeobecne, najmä ak konkrétny vlastník alebo spoločenstvo nemá peniaze. Lebo ťažko sa argumentuje krásou, ak nie je na ňu rozpočet…

Možno by bolo vhodné začať od tézy, že nemusíme mať všetko extra tip-top. Mnohokrát by stačilo iba poriadne očistiť, poumývať. Viem žiť s tým, že vidím na danom povrchu, že bol používaný, ak je čistý. Ambícia k novote za každú cenu je ďalšou pliagou. Takisto potom uvažujeme aj v súvislosti s domami; kvalitné povrchy, ktoré sú len málo poškodené a trocha zvetrané, už chceme čím skôr vymaľovať. Kašleme na krásnu patinu, nevidíme v nej hodnotu. A je to na škodu.

V posledných rokoch sa dosť renovujú drevené podlahy. Namiesto vytrhávania ich začínajú brúsiť, natierať živicou a podobne. Mnohí majitelia sú po úpravách prekvapení, akú krásnu podlahu doma po celý čas mali. Je toto cesta?

Pravdaže. Tam to niekde začína. Predlžovanie života či už domu, alebo vecí. Ak niečo nie je totálne zdegradované, hľadajme inú cestu, ako rýchlu a jednoduchú výmenu.

Stará vodná veža, v ktorej si zriadili ateliér

Poďme teraz k starej vodnej veži, v ktorej práve sme. Vy ste si ju „umyli“ presne tak, ako nabádate, však?

Presne tak. A dokonca sme ju aj čiastočne zateplili. Problémom pritom nebol natoľko vietor, ako slnko, ktoré sa tu „točí“ celý deň. A obvodová stena je len tenký betón, ktorý keď vystavíte slnku, vykúrite ho tak, že bude aj v noci fungovať ako radiátor. Nedalo by sa tu existovať. Samozrejme, vode, ktorá tu bola pred nami, to nevadilo (smiech). Po zateplení sme na to hodili iba obyčajnú omietku, nechceli sme okoliu za každú cenu ukazovať, že toto je vynovené. Spodnú časť sme doslova nechali na pokoji. Len sme upravili trhliny s nápismi a škrabancami, inak je veža viac-menej taká, aká bola.

Osobne sa mi to veľmi páči. Ale nie každý je na surovo-industriálne povrchy…

Iste. A je to v poriadku. Ale v takom prípade stačí tenká omietka a veľmi nevymýšľať. My sme nechceli prekryť pôvod veže jej novou funkciou. Toto nebol ateliér, ale jedna racionálna priemyselná stavba, ktorá žiadnu parádu pre svoj život nepotrebuje.

Môžeme si povedať niečo z jej histórie?

Je z roku 1907. Dynamit Nobel bola v tom čase najväčšia muničná fabrika v Rakúsko-Uhorsku. Postavili pre ňu dve vodné veže, druhú vidíme z okna. Všimli ste si pri vstupe, že to tam vyzerá, akoby ste vošli do protileteckého krytu? Aj ste doň vošli (smiech). Prízemie vtedy takpovediac zodolnili, prirobili hrubé betónové steny, betónový strop, prisypali násyp. Aj hrdzavé dvere, ktorými ste vošli, sú pôvodné z tohto času.

Odbočím, ale toto ma veľmi zaujíma. Aké kritériá musí spĺňať protiletecký kryt?

Dvere sa musia otvárať smerom von. Po obvode tu bol labyrint s vetrákmi, ktorého úlohou bolo, že by nedovolil, aby niečo zvonku, napríklad sutina, „vpadlo“ dnu plnou silou. Je to v princípe rozloženie šoku; nedôjde k priamemu úderu. Najlepší úkryt je, samozrejme, pod zemou, v tomto prípade to však nešlo vzhľadom na hrubú betónovú dosku, ktorá sa pod vežou nachádza. Preto tam dali násyp, ktorý vytvoril šikminu. V zime sa sem deti z okolia chodia sánkovať (smiech). Po vojne takéto priestory slúžili ako rôzne sklady.

Čo ste tu našli, keď ste priestor kúpili?

Raj holubov. Dlho sa sem ešte vracali. My sme pôvodne pracovali v drevenej unimobunke a hľadali sme sídlo; o tomto sme sa dozvedeli úplnou náhodou. Vzali sme si pôžičku a vežu sme kúpili.

Zamestnancov, ktorí tu pracujú, ste si vychovali zo svojich študentov?

Áno. Nie všetkých, ale veľkú väčšinu.

Sú podľa vás študenti vo všeobecnosti náročnejší, ako keď ste vy študovali? Pozorujete tam napríklad vyššiu mieru zvedavosti?

Takto. Čo sa nezmenilo, je fakt, že niektorí sú dychtiví, niektorí priemerní a niektorí ľahostajní. Či sú zvedavejší, ako my kedysi… ťažko povedať. Avšak vzhľadom na to, že dnes elektronicky nájdete čokoľvek, sú značne zaplavení informáciami. A tie potrebujú vytriediť; k tomu je spomínaná zvedavosť potrebná. A tá následne plodí otázky. Je tu však aj druhá stránka veci – možnosti, ktoré v súčasnosti majú, môžu ochudobňovať ich vôľu k čítaniu.

V akom zmysle?

V minulosti, ak ste si chceli niečo zistiť, museli ste si obstarať kvalitný časopis alebo knihu. Informácie z internetu nie sú vždy prioritne o texte. Ak si konkrétne vezmeme čítanie k architektonickej teórii, kritiku, recenzie… na internete dostanete bleskovú informáciu v podobe obrázkov. Čo je pohodlné, ale táto ponuka vás rozmaznáva tak, že sa vám v konečnom dôsledku možno nebude chcieť čítať. Sme bohatší, a zároveň chudobnejší.

V minulom čísle som písala o úspechu našich študentov na medzinárodnej architektonickej súťaži v Číne, kde sa im podarilo dosiahnuť prvé miesto s dielom Wedge in motion. Máte z nich radosť?

Obrovskú. Ale nie prioritne z umiestnenia. Iste, úspech poteší, ale nielen o ten ide; viac ma teší, že mladí ľudia, ktorí sa učia byť stavebnými inžiniermi a architektmi, tú stavbu sami fyzicky skonštruovali. Presne toto sú skúsenosti, ktoré potrebujú.

Poďme teraz k vašim trom najznámejším stavbám, ktoré ste vytvorili spoločne s pánom Kusým: Slovenské národné divadlo (v spolupráci aj s pánom P. Bauerom), Slovenskú národnú galériu a Národnú banku Slovenska. Nakoľko sú rôznorodé, predpokladám, že každá z nich sa kreovala inak…?

Najmä každá vznikala za iných okolností, a nemyslím len časové rozostupy. Zadania boli diametrálne odlišné a v podstate ich spája len prívlastok „národná“, čo vypovedá iba o fakte, že v danom segmente boli prvou inštitúciou svojho druhu. A zložité ako čert (smiech). Toto jediné majú spoločné.

Nová budova SND

Môžeme si to „rozmeniť“?

Vezmite si divadlo: tam máte na jednej strane javiska svet oblekov a rób, a na druhej strane obrovskú fabriku. Na samotnom javisku sa potom stretáva výroba a slávnostnosť. Národná banka je zasa administratívna budova s nárokom na vysokú kvalitu, od jej zjavu sa očakávala vážnosť. Tu bolo výzvou vložiť ju do nej tak, aby to nebolo klasicizujúce, konzervatívne, ale súčasné. Manipulácia s peniazmi pritom pre nás bola obrovskou španielskou dedinou, nebolo ľahké sa tým pri výrobe konceptu prehrýzť. A galéria bola komplikovaná po všetkých možných stránkach; už len keď si vezmeme jej polohu, okolo nej máme súbor rozmanitých architektúr, hustý a koncentrovaný. Je tam baroko, klasicizmus, sedemdesiate roky… súbor hmôt a priestorov, na prestížnej adrese, blízko rieky. Bolo sa s čím vysporadúvať.

Spomenuli ste tri éry. Ako sa dá dosiahnuť, že po niekoľkých nových tvárach pre tú istú budovu nevznikne vo výsledku chaos?

Treba sa najprv prechádzať okolo, niekoľkokrát dané miesto navštíviť, vnímať tú nakoncentrovanú rôznorodosť slohov. Áno, prvý dojem z toho môže byť do istej miery chaotický; je to však reálny obraz väčšej časti mesta, ktoré natesno rástlo v rôznych epochách. A tu nám vznikla situácia nahusteného urbanizmu v jednom súbore.

Priznám sa, keď sa na to miesto dívam, nemám jasne definovaný pocit. Aj to, že oproti je Reduta…

...viete, Redutu akceptujeme všetci. Má svoju fešáckosť (smiech). To, čo na nej vidíme ako historické, je však v skutočnosti začiatok dvadsiateho storočia. Nejde o historickú stavbu; celá tá paráda, napríklad kupola, je železobetón. Architektúra devätnásteho storočia je repetícia predchádzajúcich slohov, varilo sa z toho istého, až sa to vyčerpalo. Reduta je jedným z produktov tejto eklektiky, práce s dávno zaniknutými historizujúcimi znakmi. Nezrkadlí dobu svojho vzniku, nakoľko doba tohto štýlu je pár storočí dozadu.

A keď teda vravíte, že sa to vyčerpalo: nasledoval nejaký zlomový moment?

Áno, tento stav, ktorý som opísal, vytvoril podhubie pre vznik moderny.

Ešte sa vráťme k tomu javisku, ktoré rozdeľuje „načančaný“ svet a fabriku; aké požiadavky to na vás kládlo, aby vedľa seba fungovali?

Pohyb kulís musí byť perfektný, mechanizovaný, šatne musia takpovediac fičať. Potrebujete dobré podmienky na opravy kostýmov. Každý musí dostať technologicky aj priestorovo to, čo potrebuje. Potom si vezmite javiskovú technológiu; napríklad podjavisková mechanika nám bola dovtedy úplne neznáma. Dvíhače, všetko, čo manipuluje podlahu, vybavenie veže, povraziská… naozaj to nemožno nazvať inak ako fabrikou. A z druhej strany máte nárok na slávnostný pocit - tá sa, prirodzene, robila ľahšie. Vo všeobecnosti však treba povedať, že vlna stavby nových divadiel k nám prišla trocha neskôr, ako do okolitých krajín. Na konci sedemdesiatych rokov však už bolo jasné, že iba historická budova nám stačiť nebude.

V nej som bola naposledy na Carmen; novú navštevujem oveľa častejšie. Všímam si tu však rozdiel aj sama na sebe: do historickej budovy si nedovolím ísť inak ako vo večerných šatách, zatiaľ čo do novej sa síce oblečiem slušne, ale už necítim potrebu dať si róbu. Bol to zámer pri vašej tvorbe? Spraviť ju možno „prístupnejšou“?

Určite bol. Veľmi nás v tom čase ovplyvnilo, že v Londýne práve dokončili National Theater. Vložiť do konceptu trocha civilnosti bolo vtedy trendom; videli sme v tom možnosť, ako prilákať dovnútra väčší okruh záujemcov. Po prvýkrát sme tam videli, že ľudia prišli do divadla v texaskách – u nás vtedy niečo nemysliteľné. Vo foyer boli koberce, mladí ľudia sedeli na zemi, opierali sa o stenu a pili malinovku. V budove Národného divadla v Londýne. A tú civilnosť sme sem chceli priniesť.

Keď to spojíme so svetom umenia: diela sa ešte donedávna písali kultivovane, dnešná moderná tvorba je oveľa voľnejšia. Istý typ hry však jednoducho v historickej budove nezahráte. A keď nás budovy vychovávajú, čo bolo skôr? Uvoľnenosť v jazyku, alebo v architektúre? 

Videl by som to na literatúru. Myslím, že skôr prišla zmena rétoriky a textu; toto, čo hovoríte, sa však udialo všade, napríklad aj vo výtvarnom umení. Nechcem to nazvať zosurovením, skôr otváraním situácií, ktoré boli dovtedy zdanlivo tabu. To, čo máva v súčasnosti úspech, je búranie konvencií.

Budova Slovenskej národnej banky

Poďme ešte k národnej banke. Ako vašu tvorbu obmedzil, respektíve ovplyvnil fakt, že oproti je pyramída?

Vedome sme hrali na to, že máme takého výrazného suseda. Rozhlas sme poňali ako pohár a my sme k nemu postavili nádobu. Rozhlas smerom nahor expanduje, banka zasa ubúda. Koncept teda na pyramídu reagoval. Mali sme však aj zopár kritérií, ktoré so susedstvom nesúviseli; keďže ide o najdôležitejšiu finančnú inštitúciu v štátnej typológii, rozhodujúcou pri jej tvorbe  bola nadčasovosť, neokázalosť a kvalitné povrchy. Potrebovali sme sa držať na rozhraní monumentality a civilnosti, ale bez pátosu. Tak, aby nebola o dvadsať rokov smiešna.

Dá sa vo všeobecnosti odhadnúť, čo architektúru v najbližších rokoch čaká?

Musíme sa najmä začať správať zodpovedne; vážiť si to, čo už existuje, nestavať nové za každú cenu. Najdôležitejšou výzvou bude predlžovanie životnosti domov, tam je obrovský architektonický potenciál. A je to aj z pohľadu odborníka oveľa zaujímavejšie, pretože východisková situácia je komplexnejšia, bohatšia. Najzaujímavejšie výsledky v architektonickom súčasnom dianí pochádzajú práve z toho, že nové vstupuje do jestvujúceho a jestvujúce sa prispôsobuje dnešným nárokom.

Čo by ste odkázali záujemcom o architektúru?

Jedinú vec. Musí ich to skutočne zaujímať, nakoľko nejde o žiadne fešácke zamestnanie (smiech). Aj keď je krásne. Ale koho to naozaj nezaujíma, nech to skrátka nechá tak.

  

Text: Katarína Macková
Foto: Ľubo Stacho, archív autorov, redakcia