Fakulta architektúry

Irena Dorotjaková – 02.07.2020 – 24 minút čítania

Architekt európskeho formátu. Harminc získal renomé najprv v miléniovej Budapešti

Michal Milan Harminc (7.10.1869 – 5.8.1964) vytvoril vyše tristo stavieb po celom Slovensku, ale aj v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku či na Ukrajine. Jeho dielo reflektuje dedičstvo historických slohov aj podnetov moderny i funkcionalizmu zároveň. Napriek tomu ostávalo dlho nepoznané a jeho tvorca nedocenený doma i v zahraničí. Rozprávali sme sa s prof. Ing. arch. Janou Pohaničovou, PhD., ktorá sa dlhodobo zaoberá touto pozoruhodnou osobnosťou našich architektonických dejín a jeho dielom a pôsobí na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FA STU v Bratislave. Rozhovor viedla Irena Dorotjaková. 


Pri Harmincovi bezpochyby ide o významnú osobnosť slovenskej architektonickej kultúry. Strávila si s ním viac než desaťročie, viedla si granty, prednášala si o ňom. So spoluautormi si napísala dve knihy, koncipovala si a usporiadala niekoľko výstav doma aj v zahraničí, vytvorila si k nim katalógy. Tiež si viedla študentov k chápaniu jeho architektúry, jej konceptu, tektoniky i tvaroslovia pri tvorbe modelov. Ako si sa k Harmincovi dostala?

V živote výskumníka sa objavujú témy, ktorými sa permanentne zaoberá alebo sa k nim cyklicky vracia. Mojou takouto témou je Michal Milan Harminc. Autor viac ako tristo architektonických diel roztrúsených na širokom území strednej a východnej Európy dáva k tomu veľkú príležitosť. Pred zhruba dvanástimi-trinástimi rokmi ma oslovil profesor Štefan Šlachta, či by som sa chcela venovať Harmincovi a jeho obytným stavbám, čo bol len malý segment architektovej tvorby. Obytnú architektúru nik v súvislosti s Harmincom neskúmal. Vtedy som zistila, že celá Harmincova tvorba je nepopísaný hárok papiera, veľká šanca prísť na zaujímavé objavy. Mala som možnosť skúmať listinný materiál, výkresovú dokumentáciu a písomnosti, objednávateľov i komunikáciu s architektom. Postupne sa mi odkrývali zaujímavé väzby a začal sa načrtávať pre mňa veľmi dôležitý osobnostný a tvorivý profil architekta. Pri komplexnom hodnotení tvorby architekta nie je možné ignorovať ani rodinný život, roky štúdia, formovanie osobnosti, tvorivého prístupu, spôsob získavania zákaziek, veľmi dôležitý je tiež okruh objednávateľov a vypovedá o istých preferenciách architekta. Z iniciatívy Spolku architektov Slovenska a profesora Šlachtu sa v októbri 2009 v SNM v Martine konala konferencia Milan Michal Harminc – významný stredoeurópsky architekt, s cieľom pripomenúť si architekta, ktorý sa zapísal do dejín slovenskej kultúry nezmazateľným spôsobom. Výsledky môjho výskumu boli vtedy spracované a prednesené pod názvom Rodinné domy a vily v diele M. M. Harminca, ktorý bol mojím prvým príspevkom o Harmincovi . V súčasnosti je toho už oveľa viac. K prezentácii a besede knihy o Harmincovi v Budapešti pani vydavateľka PhDr. Magdaléna Fazekašová (TRIO Publishing, s. r. o.) chcela odo mňa presne vedieť, koľko článkov, kníh a štúdií som napísala o Harmincovi, a hoci k úplne presnému číslu sme sa nedostali, narátali sme okolo päťdesiat.

Z krstu knihy. Zľava Jana Pohaničová, Daniela Harmincová, Magdaléna Fazekašová.

No v tom čase, keď som sa touto témou začala zaoberať, bielych miest v Harmincovej tvorbe bolo veľmi veľa. Musela som sa teda vrátiť k prvotným prameňom a zdrojom. V prvom rade to bola práca Dr. Eduarda Torana[1] v 60. rokoch minulého storočia, keď ešte Harminc žil. Toranova tridsaťstranová štúdia bola najpresnejšia reflexia Harmincovej tvorby. Aj keď bola zákonite ešte neúplná a nemapovala širší kontext a význam tvorby, nemala ešte dostatočný odstup na prehodnotenie celoživotného diela. No boli v nej autentické údaje od samotného architekta, cenné informácie týkajúce sa osobného, rodinného života, určitých princípov tvorby, ktoré sú charakteristické pre jeho tri tvorivé etapy. To bol prvý zdroj a treba povedať, že to bolo dlho prvé a jediné monografické dielo o Harmincovi. Zdrojom boli aj všetci ostatní autori, ktorí sa Harmincom, a tu musím povedať, že iba okrajovo, zaoberali. Tí sa tiež obracali k Toranovmu zdroju a pritom som zistila, že prepisovaním a preberaním údajov z Toranovej štúdie sa často stalo, že sa niekto pomýlil o rok, o dva. Tie údaje sa potom s pribúdajúcimi rokmi skresľovali, tak som sa musela obrátiť aj k primárnym archívnym zdrojom. V prvom rade mi bola zdrojom Slovenská národná galéria, kde sa nachádza Fond architekta Harminca (časť Harmincovej pozostalosti sa už predtým nachádzala v Slovenskom národnom múzeu). Téma ma veľmi zaujala, výkresy, ktoré som mala možnosť v SNG skúmať, boli doslova nedotknuté rukou výskumníka tak, ako ich po smrti architekta opatroval jeho syn Ivan. 

Si hlboko ponorená do jeho vecí a architektúry, je to obrovský rozsah a rozmanitosť diel, nespochybniteľný význam stavieb, ktoré nie sú len drobnosti, ale kľúčové diela, ktoré dodnes stoja a slúžia, často pôvodnému alebo podobnému účelu. Architekt Harminc formoval našu architektonickú kultúru. Prečo si osobne myslíš, že sa donedávna historici architektúry zaoberali len fragmentárne jeho dielom? Napadli ti v tomto kontexte nejaké ďalšie súvislosti, ktoré doteraz neboli známe?  

V Harmincovom ateliéri sa vystriedali mnohí architekti, ale neradi sa k tomu hlásili, pretože už v čase, keď u neho pracovali, bolo obdobie moderny, nastupujúceho funkcionalizmu a dielo architekta bolo sčasti ukotvené ešte v historizujúcom dlhom storočí. V podstate to bol prirodzený stret dvoch generácií. Architekt si však prešiel výnimočnú tvorivú cestu od historizmov, secesie k moderne až k funkcionalizmu, čo je neuveriteľný oblúk. Mohli by sme ho porovnávať s jeho rovesníkom Dušanom Jurkovičom (1868-1947), ktorý nemal to šťastie, že mohol tak dlho tvorivo pracovať a žiť ako Harminc. No Jurkovičovi sa jeho historické korene nevyčítali, hoci tam zjavne boli a hlásil sa k nim podobne ako Harminc. Myslím si, že aj keď Harminc prechádzal jednotlivými etapami, v jeho tvorbe stále cítiť vzťah ku klasickej historickej architektúre. Keď si zoberieme jeho sakrálnu architektúru, je naozaj výnimočná nielen v rámci dejín slovenskej architektúry, ale aj v širšom európskom regióne. Jeho diela sú pozoruhodné a výnimočné z viacerých hľadísk, nielen štýlových, ale aj z priestorových, konfesijných súvislostí, stále tam vidíme určitú väzbu na tradíciu, historické hodnoty architektúry. Aj v období funkcionalizmu vždy sú v Harmincovej architektúre nejaké citácie a odkazy na historizmus a možno to mu teoretici a kritici architektúry vyčítali, rovnako, ako mu neodpúšťali aj to, že nemal akademické vzdelanie.

Z výstavy vo Fuge. Zľava Juraj Hermann, Ildikó Siposová, Jana Pohaničová, Magdaléna Fazekašová a András Kriszán.

Ako sa vyvíjal profesionálny život architekta?

 Bol pôvodom zo srbského Kulpína zo slovenskej enklávy obyvateľstva, pochádzal z evanjelickej rodiny. Jeho otec aj starý otec boli staviteľmi. Už ako malý chlapec chodil na stavby, väčšinou kostolov na Dolnej zemi a tam mal možnosť získavať praktické technické a remeselné zručnosti. Ako sedemnásťročný odišiel do Budapešti s veľkým odhodlaním stať sa staviteľom. Vtedy bola šanca študovať architektúru na uhorských školách architektúry alebo vo Viedni pre národne cítiacich mladých adeptov architektúry veľmi malá. Budúci architekti ani nemali také možnosti štúdia, ako potom neskôr v 20. storočí, keď už existoval rad prestížnych škôl a inštitúcií, kde mohli študovať aj Slováci. Napriek tomu sa presadil v renomovaných architektonických kanceláriách, kde postupne získaval prax a vzdelanie. V tom čase takéto vzdelávanie praxou bolo zaužívaným spôsobom, ako získať kvalifikáciu architekta, staviteľa. Harminc praxoval najprv v architektonickej kancelárii Jána Nepomuka Bobulu. Bol to pôvodom Slovák z Dovalova, ktorý sa presadil v Budapešti aj vďaka rodinným väzbám. Dobre sa oženil, mal svoje zázemie a stal sa úspešným staviteľom. Bol jediným architektom so slovenským pôvodom, ktorý v Budapešti v tom čase pôsobil. K nemu sa Harminc hlásil a pôsobil v jeho kancelárii, svedčia o tom aj určité odporúčania, ktoré získal. Tieto vzácne písomnosti sa nachádzali v rodinnej pozostalosti u vnučky architekta, pani Daniely Harmincovej, ktorá bola pre mňa primárnym zdrojom kľúčových informácií, aby som sa mohla v bádaní posunúť ďalej. Harminc pracoval najskôr v prestížnej stavebnej firme Carl Neuschloss a synovia. Neskôr sa mu podarilo presadiť aj v rámci architektonickej kancelárie Schickedanz a Herzog, čo bola vtedy vedúca stavebná kancelária v Budapešti, ktorá realizovala architektonické projekty týkajúce sa výstavby miléniovej Budapešti. Tým pádom sa Harminc dostal k zaujímavým projektom, kde získaval skúsenosti. Prvého apríla v roku 1897 si založil vlastnú stavebnú kanceláriu, pred komisiou zložil neskôr staviteľské skúšky a získal titul staviteľa za projekt prvej budovy SNM v Martine. Inak, čo sa týka akademického vzdelania, rovnako na tom bol aj Dušan Jurkovič, ale aj známi európski architekti, ako Adolf Loos a August Perret či ďalší Harmincovi súputníci. 

Ktorú jeho etapu by si označila ako kľúčovú pre jeho tvorivý názor?

 Budapeštiansku. Je najviac nepoznanou etapou jeho tvorby, ktorou sa donedávna zaoberalo len veľmi letmo. Harminc víťazil a získaval zákazky v konkurencii s budapeštianskymi architektmi. A mne pomohlo pri výskume sprístupnenie rodinného archívu, kde sa nachádzali naozaj veci, ktoré predtým nemal nikto v rukách a nebolo o nich písané. Týkalo sa to najmä jeho objednávateľov, kde sa dali identifikovať jeho zákazky, komunikácia s klientmi, vývoj návrhov stavieb, doklady o architektonickej praxi, o vzdelaní. Keď som skúmala budapeštiansku etapu tvorby, tam sa mnohokrát ukázalo, že zákazky Harminc vyhrával v konkurzoch, išiel priamo do súťaže. A nemal to asi jednoduché. Postupne získaval renomé ešte na pôde Rakúsko-Uhorska. Na Dolnej zemi mal veľa sakrálnych zákaziek, ale boli tam aj obytné, verejné, kultúrne stavby. V Budapešti sa mi podarilo identifikovať a nájsť dodnes stojacich okolo pätnásť stavieb a vilových objektov, čo je, myslím si, dosť pozoruhodné za taký krátky časový úsek. Stáli relatívne v centre Pešti a boli to rozsiahle obytné komplexy pre významných mecenášov, ktorí pochádzali logicky z prostredia, z ktorého Harminc vyšiel. Boli to väčšinou srbskí prisťahovalci do Budapešti a tým, že sa Harminc stal činný v Slovenskom spolku v Budapešti, sa postupne okruh objednávateľov nabaľoval.    

Z výstavy v SNM. Zľava Elena Machajdíková, Robert Gregor Maretta, Jana Pohaničová a Magdaléna Fazekašová.

 Vieme, ako si budoval klientelu?

 Harminc bol spoločenským človekom, to mu otváralo dvere k zaujímavým ľuďom, k budúcej československej národnej, politickej, ekonomickej a kultúrnej elite. A tu niekde sa začal odvíjať ten jeho mimoriadne zaujímavý tvorivý životný príbeh. Už z Kulpína mal kontakty s Milanom Hodžom a ďalšími významnými politikmi, agrárnikmi, právnikmi, ktorí stáli potom za ďalšími významnými klientmi. Mal prirodzený dar komunikácie, ktorý je pre architekta veľmi dôležitý. Veľmi systematicky si budoval klientelu, uchádzal sa o projekty aj v súťažiach, ale zákazky získaval od klientov aj priamym zadaním. Tak sa postupne dostával k skvelým zákazkám, ktoré formovali jeho tvorivú dráhu. Takým životným projektom je Szontághovo sanatórium vo Vysokých Tatrách, ktoré bolo kľúčovým impulzom jeho tvorby, znamenalo zmenu paradigmy v jeho tvorivej činnosti. Koniec-koncov, na základe tejto zákazky sa mu zmenil aj jeho osobný život, pretože kvôli sanatóriu sa rozhodol definitívne presťahovať na Slovensko, kde si zriadil druhú architektonickú a stavebnú kanceláriu v Liptovskom Mikuláši a pobočku v Novom Smokovci. 

Málokedy teoretici vyzdvihovali fakt, že Harminc bol otvorený voči inováciám, nebol zaškatuľkovaný len v tradičných postupoch, používal aj oceľový skelet, železobetónové konštrukcie, oceľové okná firmy Kraus, to sú všetko fenomény spojené s Harmincom a jeho úžasnými budovami. Spomeňme Dom Slovenskej ligy v Bratislave, kde boli tieto inovácie uplatnené, alebo Sanatórium Palace v Novom Smokovci, kde bol použitý oceľový skelet, alebo zaujímavý prvok stupňovitej fasády, takzvaný Sarasssonov systém, ktorý bol použitý pri Szontághovom sanatóriu, taktiež v Novom Smokovci. To všetko boli európske novinky, ktoré uplatňoval na svojich stavbách, ale to sa akoby programovo prehliadalo.

V januári si prezentovala v galérii Fuga v Budapešti výstavu o Harmincovi pod názvom Architekt dvoch storočí pripravenú v spolupráci s PhDr. Magdalénou Fazekašovou a TRIO Publishing. V Budapešti sa v tejto súvislosti uskutočnila s tebou aj diskusia na pôde Slovenského inštitútu. Ako bola koncipovaná výstava, na čo si dávala najviac dôraz, aký bol v Budapešti záujem o Harminca?   

Vo Fuge bol po prvýkrát Harminc predstavený komplexne, v rámci troch tvorivých etáp, zároveň bola výstava popretkávaná jeho životným príbehom, ktorý je neoddeliteľný od architektovej tvorby. Sústredila sa na kľúčové ikonické realizácie, ktoré najmä v tej prvej etape budapeštianskej tvorby boli pre maďarskú a budapeštiansku odbornú verejnosť možno menej známe. Po prvýkrát mali možnosť vidieť projekty prvých Harmincových stavieb na Slovensku, realizovaných po roku 1900 – to bol pre nich asi veľký objav. Zastavovali sa tiež pri výkresoch budapeštianskych stavieb, ktoré dovtedy neboli identifikované a takmer nikde publikované. To vzbudilo naozaj širší ohlas. Dostali sme ponuku, aby výstava ešte putovala po území Maďarska, aj v Budapešti v rámci galérie mestskej knižnice v inom obvode mesta. Záujem bol vystaviť ju aj v Mestskom múzeu v Segedíne, tam Harminc navrhol kostol. Segedín a teritórium Dolnej zeme Harminca registruje komunita maďarských a srbských historikov architektúry a je tam potrebná osveta ohľadom hlbšieho oboznámenia sa s Harmincovým dielom.   A v rámci výstavy v Budapešti sme mali na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti predstavenie knihy, výstavy aj diskusiu, kde prišli aj historici, ktorí sa zaoberali aj činnosťou Slovenského spolku v Budapešti. Tí práve vyzdvihovali národný moment, ktorý bol u Harminca veľmi čitateľný, tým že podporoval študentov, vydávanie slovenských časopisov, organizovanie rôznych aktivít, divadelných predstavení v Budapešti. 

Výstava vo Fuge v Budapešti.

Čo zaujímalo maďarskú architektonickú komunitu, zaskočili ťa nejakými novými postrehmi maďarskí historici? 

V súvislosti so spomínanou výstavou a diskusiou v Budapešti ma milo prekvapil ohlas maďarských historikov architektúry - Andrása Hadika[2], Pála Ritoóka, ktorí považujú druhú knihu o Harmincovi za naozaj kľúčovú, čo sa týka skúmania uhorských dejín architektúry. To ma nesmierne potešilo.  V druhej knihe # Harminc sú zmapované diela, predovšetkým obytné stavby, ktoré sa podarilo nájsť a získať z budapeštianskych archívov. No tam je ešte výskum otvorený, v maďarských archívoch je  zdĺhavé bádanie metódou pokus-omyl, človek nikdy nevie, aký bude výsledok. Podarilo sa tam však nájsť zhruba desať projektov rôzneho druhu. Otvorený je ešte výskum v Srbsku, kde sa časť dokumentácie, ktorá sa týka srbských kostolov, nachádzala v rodinnej pozostalosti, v tomto som čerpala naozaj z prvej ruky. Originálne výkresy som si mala možnosť prefotiť (niektoré tieto výkresy sa dostali do zbierok SNM, kde sa prebrala časť tejto pozostalosti). Momentálne je veľká časť týchto dokumentov vystavená v rámci jedinečnej výstavy Staviteľ múzeí Milan Michal Harminc na pôde Slovenského národného múzea v Bratislave.  Čo sa týka širšieho ohlasu, myslím, že aj na základe dvoch kníh, ktorých som spoluautorkou a hlavnou iniciátorkou, som pocítila zadosťučinenie, že si konečne Harminca všimli aj v metropole bývalého Rakúsko-Uhorska. Zdá sa, že je tu snaha zaoberať sa touto osobnosťou v širšej spolupráci. Najväčším uznaním bolo, že kolega Pál Ritoók, ktorý patrí k popredným historikom architektúry v Maďarsku, vyzval k tomu, aby vznikol maďarský preklad knihy #Harminc[3]. Do toho však prišla pandémia koronavírusu, a tak táto aktivita bola dočasne prerušená. No je to vízia na ďalšie roky, ako doplniť výskum a vydať knihu, ktorá sa bude zaoberať konkrétnymi dielami alebo typologickými druhmi.

Rada by som spomenula, že na Slovenskom inštitúte v Budapešti sa o nás nesmierne pozorne starali. Na diskusii boli prítomní zástupcovia veľvyslanectva SR v Maďarsku, konzulka SR Zuzana Miškolciová a riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Ildikó Siposová. Zo Slovenska prišiel prezident Spolku architektov Slovenska Juraj Hermann. Prišiel aj predseda Spolku maďarských architektov András Krizsán, s ktorým sme sa poznali už z výstavy o Feiglerovcoch v Ostrihome v decembri 2016. Bol nadšený knihou, jej grafickým dizajnom, ponúkol pomoc s maďarským vydaním knihy. 

Ostala ešte nejaká časť Harmincovej tvorby neprebádaná alebo menej prebádaná?  

V Harmincovej tvorbe sú stále neprebádané miesta najmä v rámci budapeštianskej etapy tvorby. Podľa Toranovej publikácie, ktorú však už nie je možné overiť, sa tam Harmincovi pripisuje okolo štyridsať stavieb, sú to prevažne prímestské vily, nájomné domy a sakrálne objekty pre srbskú ortodoxnú cirkev v Bude. A potom v Pešti, ktorá sa kreovala najmä v rámci miléniovej výstavby, tam sú obytné nájomné domy v blízkosti vtedajšieho centra, na Andrássy út či v susedstve  mestského parku. Tam sa podarilo identifikovať objekty aj na základe písomností od pani Harmincovej, keď klient listom ďakuje architektovi za dobre odvedenú prácu a odporúča ho ďalším svojim priateľom. Aj týmto spôsobom bolo možné potvrdiť nejakých objednávateľov a hľadať ďalšie väzby. Niektorí z objednávateľov stáli potom za ďalšími jeho zákazkami. Napríklad s právnikom a národovcom Dr. Emilom Stodolom, ktorý sa stal jedným z jeho významných klientov, sa zoznámil v Budapešti v rámci aktivít Slovenského spolku. Harminc bol najskôr knihovníkom tohto spolku, neskôr jeho dlhoročným predsedom.  

O Harmincovi sa vie, že o architektúre nepísal, nie sú známe jeho publikované odborné články či eseje. Bolo to pre teba veľké mínus pri oboznamovaní sa s jeho tvorbou?  

Pri výskume by určite pomohlo, keby existovali aj takéto osobné písomnosti. No stretla som sa s inými písomnosťami, týkajúcimi sa stavieb z rodinnej pozostalosti. Mala som možnosť čítať osobnejšiu korešpondenciu, ktorá osvetlila príbeh nejakého diela. Harminc nebol teoretikom, vyjadroval sa prakticky a jeho spôsobom vyjadrovania bolo to, že chodil na stavby, komunikoval s remeselníkmi, robotníkmi. Ovládal všetky remeslá, ktoré sú potrebné na realizáciu architektúry. Ten, kto mal možnosť navštíviť Harmincove diela, a týka sa to predovšetkým sakrálnej architektúry, možno vycíti tú dokonalosť jeho architektonického a stavebného detailu. Na tom si dával mimoriadne záležať, a preto aj tie jeho stavby sú dodnes vo výbornej stavebnej kvalite, dodnes je jeho architektúra udržateľná. Bol to veľmi spoločenský človek, bol zrodený pre svoju profesiu, robil ju rád a je to zrejmé aj z písomností. O tom veľkom počte stavieb sa viedli pochybnosti, či vôbec bolo v ľudských silách ich toľko zrealizovať. Samozrejme, nerobil všetko sám, Harminc mal vždy rad spolupracovníkov. Mnohí mladí architekti u neho v ateliéri pracovali alebo začínali a medzi nimi istý čas aj jeho syn Milan. Mám zopár fotiek z realizácie Slovenského národného múzea v Bratislave, kde boli nafotení aj iní mladí architekti, napríklad Paulík, Faulhammer. Ale mladí s ním spolupracovali, ešte skôr aj napríklad Emil Belluš a v budapeštianskej kancelárii napríklad Juraj Tvarožek, Juraj Palkovič. Dvojica staviteľov Palkovič-Uličný mali potom vlastnú stavebnú firmu na Liptove, ktorá pre Harminca realizovala veľa zákazok. 

Portrét architekta M. M. Harminca z výstavy vo Fuge.

Čo si v súvislosti s Harmincom objavila a rada by si spomenula?  

Harmincov syn Milan Anton Pavol (1905 – 1974) bol tiež architektom[4], s otcom najskôr spolupracoval, no neskôr sa osamostatnil a otvoril si vlastnú kanceláriu, ktorá sídlila tiež v Dome Slovenskej ligy v Bratislave. Nie je známe, prečo sa Milan odtrhol od otca, zrejme tam boli generačné a názorové nezhody a pochopiteľná túžba tvoriť sám, mimo otcovej kancelárie. Zaujímavé by bolo spracovať aj jeho život a dielo, ktoré ešte nie sú prebádané. Milan sa počas vojny prihlásil do britského kráľovského letectva. V Británii sa zaľúbil do mladej ošetrovateľky, už sa nevrátil domov, emigroval do Kanady a ako mestský architekt pôsobil v Toronte. Skontaktovala som sa s jeho synom Tonym Harmincom, vnukom Michala Milana Harminca. Predtým, než Milan Harminc odišiel, vytvoril ešte na Slovensku viacero diel (bankové budovy, nemocnice a iné). Z jeho tvorby sa mi podarilo nejaké jeho stavby identifikovať. A jeho archív sa nakoniec dostal na Slovensko do otcovej pozostalosti, deponovanej v SNG. Tu sú, žiaľ, niektoré synove projekty pripísané starému pánovi Harmincovi, a niektoré osobné fotografie sú tam nesprávne  identifikované a uvedené. A pritom tieto chyby sa dajú jednoducho odstrániť, stačí sa pozrieť v mojich knihách, kde sú správne údaje.      

 Bola nejaká Harmincova budova v 20., či 21. storočí na Slovensku zbúraná?

 Na Slovensku chceli zbúrať Stodolovu vilu v Liptovskom Mikuláši. Aj na základe mojich intervencií a písania k tomu nakoniec neprišlo. Našťastie vila bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Čo sa týka búračiek, bola zbúraná časť garbiarskeho impéria Pálkovcov v Liptovskom Mikuláši, no ostala stáť riaditeľská vila. Na kostoly Harmincovi nesiahli, bankové inštitúcie sú mnohé prestavané, ale mnohé aj slúžia pôvodnej funkcii. Napríklad v Martinskej Tatrabanke, tam sídli dnes Slovenská sporiteľňa. Práveže to je pozoruhodné, že väčšina Harmincom navrhnutých budov slúži aj dnes pôvodnej funkcii, či sú to školy alebo banky v menších mestách, kultúrne, obytné stavby. 

Ktoré z Harmincových diel sú ti najbližšie, ktoré ťa najviac oslovujú a považuješ ich za najdôležitejšie? A nemusia to byť len prelomové diela, ale tie, ku ktorým máš z nejakého dôvodu osobný vzťah. 

Nemám rada otázku tohto typu, je to ťažko povedať. Neexistuje typologický druh, do ktorého by Harminc tvorivo nezasiahol. Aj to svedčí o jeho pružnosti. Architekt musel vždy akčne reagovať na požiadavky doby. Musíme si uvedomiť, že žil a pôsobil v čase, keď sa odohrávali búrlivé historické udalosti: 1. svetová vojna, zánik Rakúsko-Uhorska, vznik 1. ČSR, 2. svetová vojna a on všetkým týmto prechádzal. A zároveň prechádzal aj tvorivými obdobiami, ktoré sa menili a radikálne odlišovali. Pomerne vo vysokom veku sa dopracoval k funkcionalizmu a bol schopný naň zareagovať. Ako pragmatický eklektik reagoval na modernosť doby a to je to obdivuhodné. Pre mňa je najdôležitejšie a najobdivuhodnejšie Szontághovo sanatórium v Novom Smokovci, je to prelomová stavba, ovplyvnila Harmincov profesionálny aj osobný život. No objektívne ide o výnimočné dielo, ktorého stvárnenie zmenilo architektúru kúpeľných budov a éru výstavby tatranských sanatórií.

Szontághovo sanatórium v Novom Smokovci.

Srdcu blízka je mi mikulášska Stodolova vila, aj pre ten príbeh, nie je v tom len tvorivá rovina, ale aj ľudská. A možno z tých stavieb, ktoré sa nachádzajú mimo územia Slovenska, je to mauzóleum rodiny Luppa a Mandics v Pomázii pri Budapešti. Je to komorná stavba, jedna z mála tých, ktoré sa viažu k secesii. V tejto stavbe sa prejavilo viac výtvarné cítenie Harminca, je to skulpturálna stavba. No v súčasnosti je opustená, v dosť zlom stavebnotechnickom stave, no v krajine pôsobí veľmi monumentálne. Inou obdobou sepulkrálnej architektúry je už na území Slovenska stojace mauzóleum rodiny Kuffnerovcov v Sládkovičove, ktoré je veľmi zaujímavé. Na veľmi malom priestore sa architekt dokázal vyjadriť k téme mauzólea a inšpirácii klasickou architektúrou. Úžasné sú tiež kostoly, je to kapitola sama osebe. Pozoruhodné sú aj väzbou na historizmus, románsko-gotické variácie, rozmanité citácie historickej architektúry na jednej strane, na druhej strane veľmi progresívne dispozície evanjelických kostolov, či už ide o bratislavský kostol na Legionárskej alebo žilinský evanjelický kostol. Nedávno som absolvovala cestu po Harmincových oravských kostoloch. V Bohom zabudnutom kraji tieto tvoria úžasné miesta, poskytujú silný duchovný rozmer a dali by sa prirovnať k Jurkovičovým vojenským cintorínom v Haliči.  

A dajú sa medzi jeho dielami nájsť aj takzvané povinné jazdy? 

Iste, medzi viac ako tristo Harmincovými stavbami sa dajú nájsť aj horšie diela typu povinná jazda architekta. No určite by sme našli minimálne päťdesiat absolútne špičkových, či už prislúchajú k historizujúcej, monumentálnej alebo funkcionalistickej etape. Je to aj na povedomí a vnímaní architektúry. Istú dobu sa preferovala funkcionalistická architektúra, ktorá sa považuje za výkladnú skriňu medzivojnového obdobia prvého Československa. Aj Harminc mal funkcionalistické diela, ale tie sa mu tolerovali a objavovali sa v súborných monografiách, napríklad v Architektúre 20. storočia od M. Dullu a H. Moravčíkovej. No vedome sa prehliadala budapeštianska éra a popri funkcionalistických sa akceptovali diela z obdobia modernej oficiálnej monumentality. No takmer vždy sa spomenulo, že sú tam historizujúce prvky, čo sa často interpretovalo tendenčne a pramenilo to v nepochopení celého dlhého storočia. Nie je to tak dávno, možno dvadsať, tridsať rokov, čo Európa začala inak vnímať 19. storočie, ktoré bolo dlho opomínanou, zaznávanou témou. A pre to nepochopenie sme aj o mnohé objekty nenávratne prišli, neboli docenené, neboli ani vyhlásené za kultúrne pamiatky. Pozrime sa napríklad na industriálnu architektúru, na ktorú sa tiež dnes už inak pozeráme, ale nebolo tomu tak vždy. Väčšina industriálnej architektúry sa zrodila v 19. storočí, pod vplyvom priemyselnej revolúcie a ďalších pozoruhodných faktorov. My sme 19. storočiu dlho nechceli priznať fenomén modernosti. Nič nevznikne len tak, odrazu. Ani funkcionalizmus sa nezjavil náhle. Väčšina z architektov prvých desaťročí 20. storočia si prešla aj tou tradičnou fázou ponímania architektúry a vyvíjal sa ich názor. Som presvedčená, že moderná architektúra 20. storočia sa zrodila aj z modernosti 19. storočia.

           

Text: Irena Dorotjaková
Foto: SNM, Fuga, archív JP, Irena Dorotjaková  

 

Poznámka:
V dejinách Slovenského národného múzea zastáva Harminc natrvalo významné miesto ako autor a staviteľ troch jeho účelových budov v Martine a Bratislave. Zaraďujú sa k prelomovým dielam Harmincovej staviteľskej kariéry. V roku 2019 sme si pripomenuli 150. výročie narodenia a 55. výročie úmrtia tohto významného slovenského architekta prvej polovice 20. storočia a staviteľa Michala Milana Harminca. Pri príležitosti význačných jubileí architekta usporiadalo Slovenské národné múzeum výstavu s názvom Staviteľ múzeí Michal Milan Harminc, ktorá bola otvorená v sídelnej budove v Bratislave v novembri 2019 a nakoniec predĺžená až do konca augusta 2020. Okrem tejto veľkej výstavy sa v januári uskutočnila iná výstava o Harmincovi v budapeštianskom Centre pre architektúru, v renomovanej galérii Fuga.

 

[1]           Dr. Eduard Toran (1930-2019) významný slovenský teoretik a historik umenia, ktorý sa venoval slovenskej histórii umenia a architektúre.

[2]          András Hadik spolupracoval s Klárou Kubičkovou pri výstave o Harmincovi, ktorá bola v SNG v roku 1991. Výstava však mapovala iba pozostalosť, ktorá bola v prevažnej miere v SNG a diela, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska.   

 [3] POHANIČOVÁ, Jana - VODRÁŽKA, Peter. #Harminc. 1. vydanie. Praha : Gasset, 2018. 208 s. [9,35 AH]. ISBN 978-80-87079-58-4.

 [4] Vyštudoval architektúru na FA VUT Brno.