Fakulta architektúry a dizajnu

Katarína Macková – 28.04.2023 – 15,5 minúty čítania

Zvárať sochu a koľajnice je z pohľadu fyzickej námahy rovnaké

Keď vytvoríte dielo, máte naň dosah len počas svojho života. Potom má už nezávislú existenciu, ako keď vypravíte dieťa do sveta. Už sa o seba musí postarať samo, hovorí docent a vedúci Ústavu výtvarnej tvorby a multimédií na FAD STU Milan Lukáč. Je čerstvým laureátom ocenenia Krištáľové krídlo za rok 2022 v kategórii Výtvarné umenie.

 

Pán docent, začnime rovno tým Krištáľovým krídlom. Šlo o súbor konkrétnych diel, alebo o súvislú tvorbu?

Ide o cenu, ktorá reflektuje počin za ostatný rok; v mojom prípade išlo o kombinované ocenenie. Prvá časť je za súbor bronzových plastík "Sedem hlavných hriechov" , ktoré boli vystavené na jar minulého roka v Galérii Slovenského rozhlasu. Galériu pod pyramídou vedie doktor Ivan Jančár, v ktorého koncepcii bola aj táto výstava; spomeniem, že je aj bývalým dlhoročným riaditeľom Galérie mesta Bratislavy. Cyklus bronzových plastík som koncipoval v transkripcii, symboloch zvierat; odlial som do  bronzu krompáče, kľučky a rôzne segmenty a z nich som potom vytvoril vtákov, ktoré symbolizujú jednotlivé hriechy. Druhá časť nominácie bola za bibliofíliu  "Sonety a kvetov svety".

Tá vznikla v spolupráci s básnikom Ľubomírom Feldekom, však? Ako dlho ste ju plánovali?

Asi päťdesiatpäť rokov (smiech). Ale reálne. Poznám Ľuba Feldeka od detstva, a teda sledoval, ako ma vždy bavilo modelovať a kresliť. Na rodinných stretnutiach sme si opakovane sľubovali, že raz niečo spolu vymyslíme a urobíme. Celé roky sme sa však k tomu nedostali, okrem toho väčšinu Feldekovej tvorby ilustrovali jeho dlhoroční priatelia  Albín Brunovský a Miroslav Cipár. Začiatkom minulého roka sme si už konečne konkrétne povedali, že vytvoríme projekt, pri ktorom sa nebudeme viazať na vydavateľstvá a urobíme si jednoducho radosť. A presne tak sme to zrealizovali. V duchu príslovia "tres facit collegium" (traja tvoria spolok, pozn. red.) sme prizvali k spolupráci ďalšieho dobrého priateľa - tlačiara, vydavateľa a galeristu Martina Štěpánka a vytvorili sme spoločne autorskú bibliofíliu v náklade iba dvadsať kusov.

Z edície Sedem hlavných hriechov.

V akom duchu vznikla?

Celá bibliofília je poňatá ako autorská sútlač šiestich textov a šiestich ilustrácií-grafík technikou autorsky kolorovaných leptov. V technike leptu som robil moje ilustrácie, rovnako, ako aj texty  sonetov. Urobili sme sútlač dvoch platní, jedna medená je moja ilustrácia a druhá Feldekov sonet, ktorý som ručne v zrkadlovom obraze na platňu prepísal. Aj text, aj grafika je teda urobená autorsky.  Potom  som každý list - sútlač ručne koloroval a  na záver Ľubo podpísal grafiku so svojím textom a ja na tom istom liste tú s mojou ilustráciou.

Ako by ste opísali proces tých ilustrácií? Dá sa to vnímať ako, dajme tomu, prevedenie v inom type reči?

Nedefinoval by som to celkom tak, skôr by som to videl ako návrat o isté obdobie, do iného času. V  dnešnej rýchlej, digitálnej dobe sa môže zdať náš postup priveľmi pomalý. Ale šlo vyslovene o potešenie, limitovanú sériu. Jednoducho sme dopriali čas na vnímanie textu a obrazu, a hlavne sme si urobili radosť.

Z edície Sedem hlavných hriechov.

Koľko to trvalo?

Asi pol roka. Mojou podmienkou bolo, že vybrané sonety nesmú byť veľmi dlhé, aby nebolo toho prepisovania príliš veľa - môže sa stať, že urobíte v písaní textu v zrkadlovom obraze chybu. Tam bolo treba dávať veľký pozor. Napokon som našťastie našiel iba jednu a nebol problém ju skorigovať. Dôležité bolo nájsť si čas, aby som pracoval sústredene, akoby na jeden dych... aby bol celý súbor jednotný v celom svojom súznení textov spolu s ilustráciami. Keď boli medené grafické platne dokončené, bolo ich treba vyleptať, a potom nastúpil do práce tlačiar Martin Štěpánek. Až nakoniec som dokončoval grafické listy kolorovaním.

Ste sochár, maliar a vysokoškolský pedagóg. Ako sa vám darí skĺbiť umeleckú činnosť s pedagogickou?

Genéza je naozaj dávna, už vo štvrtom ročníku na základnej škole sme dostali formulár, kde sme mali vyplniť, čím by sme chceli byť. Uviedol som si dosť renesančnú predstavu - maliar, sochár, architekt, vynálezca, konštruktér a grafik. Postupom času sa to zúžilo na sochárstvo, ktoré som vyštudoval na VŠVU v Bratislave a École Nationale Supérieure des Beaux Arts v Paríži. K tomu detskému snu sa však stále vraciam, lebo v rámci socháriny sa cez kresbu dostávam ku grafike, a zároveň som stále aj učiteľom na Fakulte architektúry a dizajnu. Mám aj isté presahy do maľby, avšak tie robím veľmi opatrne, mám rešpekt pred farbou. Ako sochár s ňou pracujem veľmi úsporne.

Z edície Sedem hlavných hriechov.

Čo je číslo jeden?

Vždy dielo, na ktorom aktuálne pracujem. Ťažiskovo sa cítim byt najmä sochár, to však najmä pri veľkých formátoch nefunguje bez spolupráce s architektúrou, ktorá dáva potrebný priestor a príležitosť pre veľké realizácie a projekty. Mal som v živote šťastie zrealizovať ich niekoľko.

Ktoré by ste vyzdvihli?

Za všetky spomeniem Pamätník obetiam holokaustu, ktorý sa nachádza v Bratislave na mieste bývalej neologickej synagógy, na ktorom som pracoval  v rokoch 1995-97. Rok nato som vytvoril Pamätník obetiam komunistického režimu v Žiline, a veľmi zaujímavou bola aj práca na Pamätníku železnej opony, ktorý odhalila anglická kráľovná Alžbeta II.  v roku 2008 na sútoku riek Dunaja a Moravy pod hradom Devín. Spomeniem aj fontánu Vodný svet v Dessewffyho paláci v Bratislave, alebo pamätník maliara Imra Weinera Krála v Považskej Bystrici - tie striedali predchádzajúce ťažké témy.

Z edície Sedem hlavných hriechov.

S kráľovnou Alžbetou sa vám vtedy podarilo aj osobne stretnúť?

Áno, podarilo. Aj keď, pochopiteľne, šlo o krátke stretnutie, ale o to zaujímavejšie. Odohralo sa priamo pri odhalení spomínaného pamätníka pod hradom Devín, socha železnej opony sa inštalovala na sútoku Moravy a Dunaja. Stretnutie s kráľovnou aj odhalenie sa však odohrávalo na provizórnom mieste, pretože ona kládla vence pri pamätníku obetí, ktoré sa pokúšali prejsť cez železnú oponu, a ten tam vtedy už stál. Môj zváraný  "Pamätník železnej opony" sa dnes nachádza o 100 metrov ďalej, proti prúdu Moravy.

 Ako si na toto stretnutie spomínate?

Bolo to veľmi príjemné. Na pamätník som umiestnil výroky Winstona Churchilla a v tejto súvislosti tam vznikol milý ľudský moment; povedal som kráľovnej, že som rád a poctený, že som mohol toto dielo vytvoriť, o to viac, že presne pred desiatimi rokmi práve ona odhaľovala Churchillov pamätník v Paríži vytvorený mojím parížskym profesorom. A ona si okamžite spomenula na meno toho učiteľa - že to bol Jean Cardot. Celé to bolo veľmi pozitívne, určite sa chystám minimálne pre moje deti a vnúčatá napísať spomienky. Aj na toto, aj na iné práce. 

Z monotypov.

Keby ste mali definovať, na čo ste najviac hrdý, predpokladám, že práve na pamätníky...

...áno, určite. Veľmi ma však teší aj to, že som mohol pre náš rektorát urobiť medailu s portrétom prvého rektora našej univerzity Jura Hronca. Asi pred mesiacom (začiatkom apríla, pozn. red.) odovzdával guvernér Národnej banky Slovenska laureátovi Hummelovej klavírnej súťaže Hummelovu medailu, ktorú som vytvoril pre túto banku a Slovenskú filharmóniu. Mám radosť aj z veľkého cyklu monotypov z ostatného obdobia.

Kde všade ste už vystavovali svoju tvorbu?

V rámci Slovenska, Čiech, Rakúska, takisto v Paríži... väzby na Francúzsko mám od čias svojho štúdia. Veľmi rád sa tam vraciam. Najďalej som vystavoval v Číne, teraz sa chystáme do Maroka, Japonska a Kórey. To by malo byť niekedy v lete. Budem vystavovať v Soule a Tokiu ako jeden zo slovenských autorov v rámci predstavenia nášho výtvarného umenia.

A kde ste boli najďalej?

Na sympóziu v Toluke v Mexiku.

Z monotypov.

 Poďme teraz k „próze všedného dňa“. Vediete Ústav výtvarnej tvorby a multimédií na Fakulte architektúry a dizajnu STU, niežeby to znelo nezáživne, ale predpokladám, že táto pozícia zahŕňa aj menej kreatívne činnosti...

...áno, s byrokraciou sa vyrovnávam po svojom. Niekedy ju musím dobiehať, niekedy sa ukáže, že to ani nebolo potrebné, inokedy ona dobehne mňa.  Keď sme však pri našom ústave, chcem s radosťou skonštatovať, že kontinuálne spolupracuje na expozíciách na treťom poschodí na rektoráte STU; veľmi ma teší, že sa tam naše umenie prezentuje. Pritom práve k tomuto poschodiu mám nostalgický vzťah, keďže tam v minulosti boli sochárske ateliéry, v ktorých som dva roky študoval. Takisto mám veľkú radosť, že v podobnom duchu otvárame ku Dňu učiteľov na našej fakulte v predpolí dekanátu "Galériu 100 " a na našom ústave "Galériu EA".

Ide o novinky?

Galéria EA už funguje niekoľko mesiacov, ide o galériu autorskej edície, a zároveň je to aj monogram nášho bývalého pedagóga Eduarda Antala, známeho predstaviteľa konkretizmu a geometrickej abstrakcie. "Galéria 100" dostala pragmaticky názov podľa pôvodného čísla miestnosti na prvom poschodí našej fakulty. V zmysle výroku nemeckého matematika Georga Kantora, ktorý povedal, že  umenie aj poznanie nás dokážu rovnakou mierou potešiť, sa snažíme prezentovať výtvarné umenie na našej univerzite a jej jednotlivých fakultách. Veľmi nás teší, že univerzita to prijíma.

Z monotypov.

Ako sa dívate ako umelec na úlohu umeleckého diela? Má diváka potešiť, motivovať, vyrušiť...? Musí vplývať za každú cenu pozitívne, alebo ho má hlavne vytrhnúť z každodennosti života?

To závisí od viacerých faktorov - miesta, témy, úlohy... tu by som zdôraznil, že keď vytvoríte dielo, máte naň dosah len počas svojho života. Potom má už nezávislú existenciu, ako keď vypravíte dieťa do sveta. Už sa o seba musí postarať samo. Ale určite si myslím, že jednou vecou je odkaz, ktorý dielo v sebe nesie, a druhou vecou otázky, ktoré kladie. A je tu aj aspekt, ako ho pozorovateľ vníma, respektíve koľko dielo vysiela a koľko pozorovateľ prijíma. Na dialóg treba dvoch.

Môžu sa autorov zámer a divákova interpretácia míňať bez toho, aby na tom bolo niečo zlé? Prípadne je možné vnímať jedno umelecké dielo viacerými spôsobmi?

Zaiste, každý vníma inak. Nedávno som sa o tom bavil s jedným priateľom spisovateľom, ktorý mi napríklad povedal, že má úplne iný pocit z mojich monotypov, keď sa na nich pozerá ráno, a zasa úplne iný večer. Veľa závisí od konštelácie, nálady, situácie... pri vnímaní výtvarného umenia a architektúry hrá veľmi dôležitú úlohu napríklad aj svetlo. Ale toto je otázka na dizertačnú prácu.

Z monotypov.


Počas svojho štúdia som sa stretla s myšlienkou, že dočítať knihu je hrozná vec. Dá sa v tomto duchu rovnako pozerať aj na iné umenie?

Zaiste. Ani umelecké dielo nevyčerpáte. A dobré umenie je také, že sa k nemu chcete vracať, a teda si máte vzájomne čo povedať.

Poďme k vášmu osobnému spôsobu tvorby. Čo sa vám robí ľahšie? Nechcem teraz škatuľkovať na pozitívne a negatívne, ale predsa len sedem hlavných hriechov znie inak, ako sedem hlavných cností...

My sme si vtedy vyberali z možností jedno, druhé alebo oboje. Tie hriechy, ako som sa ich vtedy rozhodol prezentovať, sa mi lepšie spracúvali v symboloch zvierat, vtákov, ale možno som sa pre ne rozhodol preto, lebo cnostiam som sa už v minulosti venoval v návrhu pre jednu radnicu na strednom Slovensku, ktorý, žiaľ, napokon nebol prijatý. Bolo mi to ľúto, veľmi som sa na to tešil; je však možné, že sa jedného dňa ešte k tomu dostanem.
Z monotypov.

Kde hľadáte inšpiráciu?

Nikde. Mám jej, naopak, viac, ako času. Ten je u mňa najväčším problémom a čím som starší, tým viac s ním bojujem. Tu by som ešte podotkol, že napriek tomu, že o výtvarnom umení sa hovorí, že veľa záleží od inšpirácie, nálady, konštelácie, stále ide o prácu, ktorú keď chce autor spraviť zodpovedne, musí sa k nej aj seriózne postaviť. Bez zápalu, nasadenia to nie je dobré, divák to potom bude z diela cítiť.

Ako sa rozhodujete, čo vytvoríte?

Našťastie sú niekedy aj termíny, ktoré tlačia, a tie mi určia priority. Ak by však toho nebolo a mal by som určovať podľa seba, rozhodoval by už spomínaný spontánny zápal pre nejaký nápad, ako u malého dieťaťa. Toto je úžasné. Vtedy som šťastný, ak sa môžem pustiť do práce v ateliéri aj o jednej v noci a zhotoviť aspoň základnú kompozíciu. Mám rád magickú tvorivú intimitu nočného ateliéru.

Keď už nápad máte, ako si vyberáte materiál?

V ostatnom čase pracujem najmä s kovom, s kombináciou zváraných a odlievaných vecí - metóda zvárania železa je veľmi príjemná v tom, že môžete robiť priamo do definitívneho materiálu a veľmi spontánne. Keď pracujete s odlievaním, ste odkázaný na zlievareň a technologické časy vám už moment spontánnosti neumožnia.

Toto znie, že vaša tvorba je aj fyzicky namáhavá....

...áno, natoľko, nakoľko si trúfate. Zvárať sochu a koľajnice je z tohto hľadiska v podstate to isté.
Ja zváranie používam spôsobom, ktorý mi ťažko umožňuje delegovať to na niekoho iného, prirodzene, inak je to pri odlievaní. Tam je umelec nútený robiť s kolektívom, spolupracovníkmi, zlievarňou. Ale autorská prítomnosť v zmysle reálneho fyzického výkonu v záujme výsledku je potrebná a nevyhnutná.

Z edície Sedem hlavných hriechov.

Predpokladám, že spolupracovníkov či dodávateľov materiálu máte už po rokoch overených.

Čo sa týka zlievarní, spolupracujem s niekoľkými u nás aj v Čechách, a môj okruh spolupracovníkov je takisto stabilný. Väčšinou ide o mojich dobrých priateľov.

Kedy vás na projekte pracovalo najviac?

Najintenzívnejšie som to vnímal pri realizácii pamätníka Imra Weinera-Kráľa v Považskej Bystrici v roku 2011, nakoľko sme ho dokončovali priamo v zlievarni. Bol som tam prítomný po celý čas aj z hľadiska dodržania termínu; bolo to náročné, niektorí pracovníci sa striedali v troch zmenách, a ja som bol často na všetkých.

Obligátna otázka. Čo by nemalo chýbať prijímajúcej, laickej strane, aby dokázala vnímať umenie?

V prvom rade záujem a zvedavosť. Tiež tolerancia.

Keď vystavujete, vedia vás niekedy prekvapiť recenzie? Alebo sa dá očakávať, v akom duchu budú?

Stáva sa, že prekvapia, ale jedným dychom dodávam, že teraz ani veľmi nie sú. Vezmite si napríklad každodenné správy v televíziách - všetky sa končia športom a rubriky o kultúre, ak vôbec sú, sú zaradené v časoch s menej atraktívnou sledovanosťou.

Z edície Sedem hlavných hriechov.

Je o vás známe, že vás fascinuje živočíšna ríša, vtáky, hmyz, ryby...

... áno, toto ma zaujíma roky. Botanický sen a beštiárium, to je stála téma, ktorej sa venujem v rôznych obmenách, sochách, grafikách. Toto sú moje relaxačné témy, pri ktorých oddychujem po tých ťažkých, ako sú pamätníky s ťažkými témami.

K tým by som sa ešte na okamih vrátila. Nepochybujem, že ich tvorba nebola ani ľahká, ani krátka... nemá potom umelec depresiu, prípadne aspoň únavu? Je viac vyčerpaný?

Zaiste je. Minimálne máte bezprostredne vtedy potrebu venovať sa niečomu menej vážnemu.

Ešte sa chcem spýtať, ako sa určuje cena umeleckého diela?

V prvom rade máte prozaický faktor, musia sa vykryť náklady. Určite poznáte rozprávku o troch grošoch - táto rozprávka je o zlej ekonomike. Keď to tam spočítate, na konci príbehu je nula.

Vrátil, strovil, požičal, nezarobil.

Celkom tak. Čiže potrebujeme rozprávku aspoň o štyroch grošoch. Aby  jeden zostal.

Pristavme sa ešte pri študentoch. Ako by ste z vášho pohľadu opísali dnešnú generáciu?

Každopádne ju čaká to, čomu sa doposiaľ ani jedna nevyhla - má pred sebou nielen budúcnosť, ale zároveň aj veľa práce. Obdivujem ju a držím jej palce, pretože táto moderná doba prináša jedno neuveriteľné rozptýlenie za druhým, ktoré komplikuje vzdelávanie, a to nielen vysokoškolské, ale aj komplexné; hovorím o potrebe a schopnosti selektovať a triediť informácie, odlíšiť dôležité a nedôležité. A tiež musia mať dostatočný zápal a záujem na venovanie sa svojmu štúdiu a svojmu odboru, pretože všetky atraktívne, módne  hitparády naokolo, ktoré ich atakujú, ich zároveň veľmi intenzívne lákajú na ľahšie chodníčky. Fandím všetkým, ktorí selektujú, odolávajú a venujú sa serióznym veciam, študujú, vážia si čas a využívajú ho.

Na záver - na odklon od tých chodníčkov môže poslúžiť aj umenie?

Dúfajme. Preto to robíme. 

 

Text: Katarína Macková
Foto: Róbert Kuchmen (Sedem hlavných hriechov), Marek Štěpánek (portrét a monotypy)