Ženy do vedy a techniky nepochybne patria
V elektrárni musíme fungovať ako jeden tím, ktorého cieľom je bezpečne a efektívne vyrábať elektrickú energiu. Zdieľame si informácie, učíme sa navzájom, dosť výrazne nám však chýba na technických a vedúcich pozíciách ženské zastúpenie. Nie je to však problém len našej elektrárne alebo Slovenska, ale celosvetový, hovorí manažérka riadenia prevádzky dvoch blokov v Mochovciach Alena Vanková. Je absolventkou našej univerzity, a zároveň Absolútnou Slovenkou roka 2024.
Pani Vanková, začnime vaším aktuálnym ocenením. V súťaži Slovenka roka ste získali nielen víťazstvo v kategórii Biznis a manažment, ale aj Absolútnu Slovenku roka. Čo to pre vás znamená?
Je to veľká pocta pre mňa, moju prácu a odvetvie jadrovej energetiky na Slovensku; zároveň to vnímam ako šancu priblížiť širšej verejnosti výrobu elektrickej energie z jadra ako spoľahlivého a bezemisného zdroja. A tak trochu verím, že sa podarí zatraktívniť túto oblasť aj pre študentov a žiakov, ktorí práve uvažujú nad svojím budúcim povolaním.
Poďme k vašej profesii. Čo vás inšpirovalo k dráhe jadrovej fyzičky?
Upresnila by som to na jadrovú energetičku (úsmev). Toto odvetvie som začala vnímať vďaka exkurzii v jadrovej elektrárni Mochovce - keďže sme to nemali do elektrárne ďaleko, navštívili sme ju v rámci fyziky na základnej škole.
Kedy presnejšie to bolo?
Asi v ôsmom ročníku, keď sme na fyzike preberali stavbu atómov; dovtedy som o atómových elektrárňach veľa nevedela. Tá exkurzia spojená s návštevou vtedajšieho Infocentra bol zlomový moment, kedy som si uvedomila, že toto by ma bavilo. Dovtedy som veľmi neuvažovala nad budúcim povolaním, asi ako väčšina detí v tom veku.
Predpokladám, že ste sa – pri výbere tohto smerovania a taká mladá - určite stretli aj s prekvapením okolia.
Áno, mnohých ľudí to prekvapilo, lebo nepoznali nikoho, kto by pracoval v elektrárni ako operátor, a už vôbec nie ženu. Ľudia z môjho okolia si asi teda ani nevedeli celkom dobre predstaviť, o čom hovorím. A treba si uvedomiť aj fakt, že to bolo pred približne dvadsiatimi piatimi rokmi, kedy internet na Slovensku ešte nebol rozšírený a v médiách sa tejto oblasti veľa priestoru nevenovalo. Poznali iba Homera Simpsona, a to nie je práve najideálnejší vzor (smiech).
A v súčasnosti?
Tu musím priznať, že niektorí ľudia sú prekvapení aj teraz, keď sa dozvedia, v akom odvetví pracujem. Aj počas tlačovej konferencie pri predstavovaní nominantiek na Slovenku roka som videla na viacerých tvárach prekvapenie. Asi nevyzerám ako typický jadrový energetik.
Pozrime sa teda bližšie na vaše pôsobenie v Mochovciach. Aké boli vaše začiatky v nich, aké pozície ste tam postupne mali?
Ako cieľ som si svojho času stanovila prácu operátora na blokovej dozorni, čo sa mi aj podarilo dosiahnuť. Po štúdiu na Fakulte elektrotechniky a informatiky na vašej univerzite som bola prijatá do Mochoviec na pozíciu operátor sekundárneho okruhu, čo je štartovacia pozícia na blokovej dozorni. Odtiaľ je následne po získaní praxe – čo činí minimálne osemnásť mesiacov - a absolvovaní príslušnej prípravy možné postúpiť na operátora primárneho okruhu (takzvaného operátora reaktora), a následne na vedúceho reaktorového bloku až zmenového inžiniera. To je najvyšší vedúci na zmene.
Ako dlho ste v Slovenských elektrárňach?
Pätnásť rokov. Za ten čas som sa postupne vypracovala na operátora primárneho okruhu a vedúcu reaktorového bloku. Následne som opustila zmenovú prevádzku a prácu na blokovej dozorni a tri roky som pracovala ako vedúca oddelenia jadrovej bezpečnosti. No a momentálne som opäť na prevádzke, na pozícii manažérky riadenia prevádzky 1. a 2. bloku v Mochovciach.
Poďme k vášmu kolektívu. Ako sa vám v ňom žije a pôsobí?
Kolektívov som na rozličných pozíciách zažila viac, ale doposiaľ by som všetky opísala ako priateľské, nápomocné, inšpiratívne. Vždy som sa stretla iba s ústretovým prístupom a snahou pomôcť. V elektrárni musíme vždy fungovať ako jeden tím, ktorého cieľom je bezpečne a efektívne vyrábať elektrickú energiu, takže informácie si vzájomne zdieľame, učíme sa navzájom. Dosť výrazne nám ale chýba na technických a vedúcich pozíciách ženské zastúpenie. Toto ale nie je problém len našej elektrárne alebo Slovenska, ale celosvetový.
Máte kľúče od dvoch elektrární v Mochovciach. Skúsme konkrétne, aké právomoci v akých situáciách máte? Akú zodpovednosť?
Je to veľmi obrazné prirovnanie (úsmev). Zodpovedám za riadenie technologického procesu prevádzky na 1. a 2. bloku Mochoviec. Riadim zmenových inžinierov - to je najvyšší vedúci na zmene - a cez nich prevádzkovanie technologických zariadení tak, aby bolo bezpečné, efektívne, v súlade s predpismi.
Čo si môže laik predstaviť pod životom a fungovaním v jadrovej elektrárni?
Je to podobné, ako v iných priemyselných podnikoch alebo elektrárňach, avšak s tým rozdielom, že v atómovej elektrárni kladieme vysoký dôraz na bezpečnosť. V prvom rade na tú jadrovú a radiačnú, ktoré nás odlišujú od ostatných odvetví, ale takisto aj na personálnu, technickú, na fyzickú ochranu, životné prostredie... akékoľvek činnosti a rozhodnutia sa musia vykonávať konzervatívne a s ohľadom na bezpečnosť. Tá musí byť najvyššou prioritou. V praxi je to kolektív približne tisícdvesto ľudí, rozdelených do niekoľkých oddelení, kde má každý svoju presne definovanú úlohu.
Môžeme si ich upresniť?
Iste. Jedni sú zodpovední za prevádzkovanie zariadení a výrobu elektrickej energie, ďalší sa starajú o spoľahlivosť zariadení, iní o ich údržbu, ďalší o plánovanie a koordináciu prác, bezpečnostný dohľad nad činnosťami, vzdelávanie a rozvoj zamestnancov... je toho veľa.
Skúsme sa teraz pozrieť na váš bežný pracovný deň.
Nedá sa úplne zaškatuľkovať a univerzálne popísať. Začína sa oboznámením s priebehom prevádzky za predchádzajúci deň (respektíve dni) s činnosťami, ktoré boli vykonané a s akým výsledkom, s problémami, ktoré sa vyskytli, s prácami naplánovanými na daný deň – posudzujem, či ich bude možné vykonať z pohľadu aktuálneho technologického stavu bloku. Zvyšok dňa prebieha rôznorodo. Vypĺňajú ho pracovné stretnutia s kolegami z iných útvarov na elektrárni pri riešení rôznych situácií, ktoré v prevádzke nastali, pochôdzky v teréne a pozorovania práce a správania ľudí z môjho tímu, pripomienkovania dokumentov vypracovaných mojím tímom alebo posudzovanie projektov z pohľadu môjho útvaru. Tiež vzdelávacie aktivity, vyhodnocovanie ukazovateľov našej procesnej oblasti... je to naozaj rôznorodé.
Predpokladám, že sa stávajú aj komplikácie...
...pravdaže áno. Pri tom množstve činností, ktoré prebiehajú denne na elektrárni a počte zariadení, ktoré prevádzkujeme, sa im nedá vyhnúť.
Ešte sa predsa pozrime podrobnejšie na svet jadrovej fyziky a podiel žien v ňom. Už ste vyššie načrtli, že nie je veľký; sú aj nejaké oficiálne údaje?
Áno, hovoria asi o dvadsaťpäťpercentnom zastúpení žien sumárne vo všetkých oblastiach využívania jadra. Je to, pravdaže, málo a musíme pracovať na tom, aby sa to zlepšilo. Ženy do vedy a techniky nepochybne patria a vždy aj patrili. Veď aj za popis rádioaktivity vďačíme žene – Marii Curie Sklodowskej, ženu nájdeme aj za objavom štiepenia jadier, konkrétne Lise Meitner. O zvýšenie počtu žien v oblasti využívania jadra sa usiluje aj Medzinárodná agentúra pre využívanie atómovej energie vo Viedni. A práve po týchto dvoch dámach nazvala svoje dva programy, ktoré organizuje na podporu žien v jadre - Marie Sklodowska-Curie Fellowship Programme vytvorený na podporu študentiek a Lise Meitner Programme, ktorý je určený pre ženy pracujúce v jadrovom sektore. Minulý rok som mala aj ja možnosť byť súčasťou pilotného kurzu Lise Meitner Programu. Hosťovala tam North Carolina State University a okrem mňa sa ho zúčastnilo ďalších jedenásť dám z rozličných krajín, takže to bola skvelá príležitosť na výmenu skúseností, získavanie nových poznatkov a networking.
Čo by ste poradili dievčatám, ktoré uvažujú o kariére v technickej oblasti?
Už to, že o niečom takom začali rozmýšľať, znamená, že majú dobrý predpoklad sa v nej uplatniť. My ženy vieme byť veľmi sebakritické a zvykneme o sebe pochybovať, sme však na seba náročné a úlohy berieme veľmi zodpovedne. Počas štúdia na STU alebo výcviku v elektrárni som stretla iba zopár žien, ale vždy patrili k tej lepšej časti študentov. Takže by som im odporúčala, aby sa toho nebáli. Navyše v technickej oblasti nájdu uplatnenie oveľa ľahšie, ako pri štúdiu s humanitným zameraním.
Zostaňme na chvíľočku pri našej univerzite. Zaspomínali by ste si na štúdium, na svoj odbor, učiteľov, spolužiakov...?
Mám pekné spomienky. Hoci niektoré mená a tváre mi už zrejme vypadli, s niektorými spolužiakmi sme zostali v kontakte či už cez sociálne siete, alebo ako kolegovia. Stretávam sa aj s niektorými učiteľmi z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva, najviac tu na elektrárni, keď chodia ako skúšajúci do komisie na štátne skúšky našich operátorov. Keď som ešte pôsobila na jadrovej bezpečnosti, tak sme so spomínaným ústavom pravidelne spolupracovali na periodickej príprave našich kontrolných fyzikov a mali zastúpenie aj na výboroch jadrovej bezpečnosti.
Všetko, čo sme si doposiaľ uviedli, znie naozaj veľmi náročne na čas. Prezraďte, ako sa vám darí skĺbiť pracovný a osobný život?
Niekedy je to naozaj náročné, najmä v čase odstávky, ktorá je na každom bloku raz za rok; vtedy na ňom prebieha veľmi veľa činností vyžadujúcich dokonalú koordináciu. Je to obdobie asi osemnástich dní, kedy musím mať neustály prehľad, čo sa v elektrárni deje - ako prebiehajú aktuálne činnosti, aké budú nasledovať, čo je potrebné pripraviť vopred, aby práce išli plynulo. Ak sa vyskytne nejaká komplikácia, ktorú nedokáže vyriešiť zmenový personál prítomný v elektrárni nepretržite a je potrebné ho okamžite riešiť, musím sa mu venovať či už na diaľku z domu, alebo idem do elektrárne.
Ak vám zostáva voľný čas, ako ho využívate?
Venujem sa synovi. A ak je to možné, snažíme sa tráviť ho aktívne, či už na prechádzke, na bicykli alebo na lyžiach.