Začiatky boli ťažké. Aj preto teraz pomáha stážistom
Bol bývalým študentom na našej Strojníckej fakulte, neskôr absolvoval stáž na Universität der Bundeswehr Muenchen a rozhodol sa tam zostať pôsobiť. Na svoje štúdium na STU si však Ing. Tomáš Gejguš spomína rád.
Na štúdium aplikovanej mechaniky Tomáš nastúpil v roku 2013. Napriek tomu, že sa snažil zistiť čo najviac o tomto študijnom odbore, z odstupom času konštatuje, že nie celkom tušil, o čom konkrétne to bude. „Musím povedať, že za šesť rokov sa na Strojníckej fakulte STU veľa zmenilo, čo sa týka budovy, ako aj počtu študentov a študijných plánov,“ hovorí s tým, že sa študenti počas bakalárskeho štúdia stretávali so širokou škálou prednášajúcich a vedúcich cvičenia, čo sa následne v inžinierskom štúdiu zredukovalo na úzku skupinu zhruba desiatich ľudí. Hodnotí to však pozitívne. „V inžinierskom štúdiu mi vyhovovalo, že nás vyučujúci registrovali a štúdium ako také nebolo zďaleka masové.“
Neskôr absolvoval stáž na Universität der Bundeswehr Muenchen, kde napokon zostal ďalej pôsobiť. Priznáva, že začiatok bol trocha zvláštny, keďže nemal dostatok informácií o stáži ako takej, takisto ani o zárobku a benefitoch. To ho časom motivovalo k angažovaniu sa v náborovom procese stážistov. „Keď ma na stáž prijali, začal som si hľadať ubytovanie. Celý proces trval zo Slovenska asi dva mesiace, no nakoniec sa mi dva týždne pred vycestovaním pošťastilo. Druhé prekvapenie prišlo pri podpise zmluvy. Dostal som o tretinu menšiu výplatu, ako sa očakávalo,“ vysvetľuje s tým, že na príčine bol informačný šum a našťastie mu pomohlo Erasmus+ štipendium. A v neposlednom rade aj rodičia.
Opustený labák a staré dizertačky
Keď konečne nastúpil, prvé dva týždne sedel v opustenom laboratóriu a čítal staré dizertačné práce. Povedal si však, že nemá čo stratiť a keby sa aj nemalo podariť nič iné, vezme si zo stáže aspoň jazykovú skúsenosť. Postupne však oňho začali „zakopávať“ doktorandi a keď sa tu a tam niekde podarilo pomôcť, kolotoč sa rozbehol. A doteraz sa nezastavil.
Zahraničná pracovná skúsenosť však nebolo jediné, čo Tomáša lákalo; boli to aj zaujímavé rozpočty výskumných projektov. Ten rozdiel je podľa neho citeľný napríklad pri nákupe zariadení. A pravdou bolo i to, že videl šancu venovať sa pár rokov všestrannej a kreatívnej, aj keď nie najľahšej práci; musel sa však obrniť voči neúspechu a pripraviť sa na to, že štúdium bude pokračovať, a to na plný úväzok. „Teraz pracujem ako vedecký pracovník, čo nie je nič iné, ako doktorand, ktorý robí cvičenia a pracuje na vlastnom projekte. Tento rok som učil Technickú mechaniku II a zároveň som spracovával projekt, ktorý ma bude sprevádzať najbližšie tri-štyri roky; verím, že vyvrcholí promóciou. Je o modelovaní vibroakustických vlastností elastomérov. A popritom mi prischla úloha spravovať nábor a vyberať praktikantov, ako aj spoluorganizovať priebeh ich stáže.“
Medzi vojakmi
Ako by porovnal štúdium na súčasnej univerzite a na našej STU? „Aj keď to znie alibisticky, nie je možné to porovnávať už len preto, že študenti na Universität der Bundeswehr Muenchen sú v drvivej väčšine, až na pár výnimiek, vojaci. Poberajú plat a popri škole musia plniť aj vojenské úlohy. Po štúdiu, za predpokladu že ho zvládnu, sa stanú dôstojníkmi. Sú však upísaní armáde,“ vysvetľuje. V prípade, že štúdium nezvládnu, sú rovnako upísaní armáde, no nemajú hodnosť. „Iste si teda viete predstaviť, že ich motivácia je založená na úplne iných vidinách, ako motivácia študentov STU,“ hovorí Tomáš ďalej s tým, že pri ich systéme trimestrov a štúdiu trvajúcom štyri kalendárne roky je učivo nahustené a nemajú toľko priestoru na cvičenia, ako je tomu u nás. Taktiež je tam štandardom, že na cvičení sedí naraz 80 študentov; koná sa totiž iba jedno cvičenie týždenne, a to pre celý ročník.
Neboja sa otázok
Jeden rozdiel by sa však predsa len našiel; študenti na UNIBW sa podľa Tomáša pýtajú neporovnateľne viac, ako u nás, a neboja sa klásť otázky, ak sa v priebehu výuky stratia. Po vyučovaní majú možnosť stretávať sa s tútormi, študentmi vyšších ročníkov platenými katedrami za doučovanie svojich mladších kolegov. „Prebieha to ako doplnkové cvičenie v menšom kruhu a pomalšom tempe. Škola dokonca poskytuje aj priestory. Všeobecne zastávam názor, aj keď sa mi to zle priznáva, že nemeckí študenti, aspoň teda v technických odboroch, sú samostatnejší a vedení k tomu, aby sami aktívne hľadali riešenia a nielen aplikovali postupy, ktoré videli. Taktiež - aj keď je to individuálne - myslím, že záverečné práce bývajú na vyššej úrovni. Treba však priznať, že na ich spracovanie majú aj viac času.“
Rád si spomína na svojich pedagógov a ich nadšenie. „Každý z nás si určite zo svojho štúdia spomína na tých, ktorí boli zapálení pre vec a neustále vylepšovali prednášky, hľadali spôsoby, ako sa zlepšiť, a skúšali študentom čo najlepšie podať daný problém. Zároveň o ňom hovorili tak, aby si ho študenti sami mohli rozobrať a nebrali výučbu frontálnym útokom monológu,“ vysvetľuje. Na druhej strane si je však istý, že vo všeobecnosti by si každý z nás spomenul aj na menej zapálených. Patrí k veci.
Rozhodol by sa Tomáš pre svoj odbor znova? „Strojníctvo ma vždy fascinovalo, milujem stroje. Priznám sa však, že by som svoje štúdium orientoval zároveň aj smerom k elektrotechnike. Pretože to aj tak každého z nás skôr či neskôr dobehne.“
Text: Katarína Macková
Foto: archív