Významná história budovy rektorátu STU na Vazovovej ulici v Bratislave
Pamätný spis k slávnostnému otvoreniu novopostavenej budovy Učňovských škôl dňa 28. októbra 1930 uvádza, azda na prvý pohľad neskromne, že škola sa svojou organizáciou stavia „na najprednejšie miesto v Československu a na význačné miesto v organizácii učnovských škôl v Európe vôbec. Podobne organizovanej školy v republike posiaľ nieto“ [1].
Tieto pochvalné slová však zazneli oprávnene a vskutku plne zodpovedali novému zameraniu a celkovej kvalite školy. Hlavným cieľom bolo skvalitnenie školenia zavedením celodennej výučby a zvýšenie konkurencieschopnosti remeselníkov, ktorí boli ohrození postupnou mechanizáciou priemyselnej veľkovýroby. Nevyhnutným predpokladom pre celodennú výučbu bola vlastná budova školy, kde by našli spoločné zázemie všetky druhy remesiel, doposiaľ roztrúsené po viacerých priestoroch v meste.
Pomerne veľkú parcelu pre novostavbu získali Učňovské školy darom od mesta Bratislava. Pozemok bol výhodne situovaný blízko centra a zároveň na kľudnom mieste medzi ulicami Vazovova a Mýtna. Prvá verejná ideová súťaž v roku 1924 nepriniesla pozitívny výsledok, predovšetkým kvôli náročnému programu a regulačnej podmienke o vybudovaní novej komunikácie na pozemku. Keď mesto upustilo od požiadavky priebežnej ulice, vypísalo kuratórium učňovských škôl o rok neskôr druhú súťaž, kde boli udelené dve druhé ceny projektom od ateliéru Balán–Grossmann a od architekta Františka Krupku. Podobu súťažných návrhov nepoznáme, vieme však, ako vyzeral víťazný projekt s heslom „Kladivo“ dvojice mladých českých architektov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna, ktorí napokon zákazku na stavbu budovy získali. čase započatia výstavby Učňovských škôl v októbri 1928 figurovala v portfóliu ateliéru Balán-Grossmann jedna z najvýznamnejších stavieb – výstavný pavilón Umeleckej besedy slovenskej v Bratislave (1925-1927). Táto neveľká budova bola už v dobe svojho vzniku vnímaná ako prelomový architektonický počin. Avšak nielen vďaka pavilónu UBS sú architekti Alois Balán z Valašského Meziříčí (1891-1960) a Jiří Grossmann z Prahy (1892-1957) považovaní za najvýraznejších predstaviteľov „českého okruhu“ medzivojnovej architektúry na Slovensku. Intenzívnou projekčnou, urbanistickou a teoretickou činnosťou sa podieľali na budovaní mladej slovenskej metropoly, na formovaní architektonických názorov a aktívne prispeli k vzniku odbornej platformy v našej krajine. Zosobňovali významných propagátorov nového moderného architektonického myslenia na Slovensku, čo dokladajú ich početné realizácie (napríklad budova Riaditeľstva železníc na Klemensovej ulici, Zemská úradovňa, Radiojournal na Jakubovom námestí, dnes už neexistujúca Vila riaditeľa Jaroňa v Bratislave, Okresná poisťovňa v Banskej Bystrici a budova Okresnej nemocenskej poisťovne na Bezručovej ulici v Bratislave). Paralelne s architektúrou sa obaja architekti nemenej zásadne presadili aj na poli urbanistickom. Podstatnú časť práce venovali svojej vízii o novej, veľkej Bratislave, stáli tiež pri vzniku bratislavskej regulačnej komisie. Svoje názory, či už v otázkach urbanistických, alebo moderného vnímania architektúry, priebežne publikovali v slovenských a českých periodikách. Bohatú publikačnú činnosť dopĺňali aj lapidárne a technicky zameranými opismi vlastných projektov, ktoré sú cenným zdrojom informácií o realizovaných stavbách. K jedným z nich patrí aj príspevok o súťažnom projekte budovy Učňovských pokračovacích škôl [2].
Výstavba sa spustila 28. októbra 1928
Na prezentovanom víťaznom návrhu z roku 1925 sú aplikované síce značne redukované, ale pritom stále tradične pôsobiace architektonické prvky s pozdvihnutím monumentálnosti objektu. Práve v polovici 20. rokov 20. storočia sa však v architektúre o hlavné slovo začalo hlásiť racionalistické a funkcionalistické myslenie. Ideový posun sa prejavil v značnom zjednodušení súťažného návrhu do finálnej podoby puristicky hladkej fasády s veľkými okennými otvormi, evokujúcimi priemyselné stavby. Z pôvodného návrhu sa zachoval iba prvok plytkého rizalitu. Finálnu realizáciu projektu následne prevzal architekt Jirí Grossmann.
Dvadsiateho ôsmeho októbra 1928 sa prvým výkopom spustila samotná výstavba. Krátko nato sa k Učňovským školám pričlenila z organizačných aj praktických dôvodov novozriadená Škola umeleckých remesiel. Projekt bol teda viackrát upravovaný a prispôsobovaný značne obsiahlemu programu škôl. Stavba bola šitá na mieru premenlivým potrebám výučby s pomerne flexibilne adaptovateľnou dispozíciou, zahŕňala ateliéry, dielne, prednáškové sály, ale aj ubytovaciu časť a technické zázemie. Stavebný program bol z finančných dôvodov rozdelený na viacero etáp. Prvá časť (centrálne krídlo s hlavným schodiskom) bola ukončená v septembri 1929, v máji 1931 sa začalo s výstavbou druhej etapy, ukončenej v októbri 1932. Pravé uličné a dvorné krídla boli postupne realizované v záverečnej fáze od augusta 1933 do 1937.
Škola svojou organizáciou predstavovala jedinú svojho druhu v celej republike. Pod jednou strechou boli usporiadané teoretické učebne, dielne a príslušné kabinety remesiel: murári, kameníci, peciari, tesári, stolári, sklenári, natierači, maliari, čalúnnici, zámočníci, klampiari, elektroinštalatéri, vodoinštalatéri a plynoinštalatéri, kníhtlačiari, litografi, knihári, fotografi, rytci, zlatníci, oprici, hodinári, holiči, zubári (dentisti), záhradníci, obuvníci, dámsky a pánsky krajčír, pekári, cukrári, kuchári, čašníci a potravinári. Pravé krídlo bolo vyhradené pre remeslá stavebné a ľavé pre strojné.
V budove získala svoje priestory aj Škola umeleckých remesiel s avantgardným spôsobom výuky po vzore nemeckého Bauhausu. Obe školy boli vzájomne prepojené, zdieľali spolu nielen učebné priestory a dielenské zariadenie, ale tiež učiteľov. Zásluhou rozhľadeného riaditeľa Josefa Vydru na škole pôsobili viaceré osobností slovenskej a českej umeleckej avantgardy - Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, František Reichentál či Zdeněk Rossmann (maliarske oddelenie), Jaromír Funke (fotografické oddelenie), Julie Horová (keramické oddelenie), Karel Plicka (filmové oddelenie). Náročný program školy architekti umiestnili do priestorovo členitého objektu, kde sa na centrálnu časť symetricky napájajú štyri zalomené krídla, plus veľká aula v predlžení hlavnej chodby. Dvojtraktové riešenie zaručilo dostatok svetla pre chodby a za sebou radené učebne. Trojpodlažná budova, v centrálnej časti štvorpodlažná, je v strede prepojená reprezentatívnym schodiskom, ktoré dopĺňajú menšie bočné schodiská v krídlach.
Prispôsobená potrebám školy
V budove školy sa novodobé myslenie a estetika funkcie pretavili do podoby veľkých presklených, až industriálne vyznievajúcich okien, vysokých stropov, priestranných učební a chodieb, vzdušných priestorov schodísk. Celý objekt pokrývajú ploché strechy. Voľba železobetónového skeletu s tehlovým murivom a tenkými vnútornými priečkami umožňovala dispozičné adaptácie vnútorných priestorov bez veľkých nákladov. Jednou z hlavných požiadaviek bolo vyriešenie priestranného školského dvora. Ustúpením stredného traktu od ulice Vazovovej architekti vytvorili dôstojné vstupné nádvorie, „umožňujúce nerušený výstup z budovy školní mimo uliční frekvenci a zároveň i pohledově príznivé rozvržení hmot.“[3]
Hlavný vstup z centrálne situovaného nádvoria vedie priamo k reprezentatívnemu schodisku, výtvarne najpôsobivejšiemu priestoru celej budovy.
Škola disponovala veľkou aulou – multifunkčnou sálou v podobe samostatnej hmoty pripojenej k hlavnej chodbe, blízko hlavného vstupu. Mohla byť teda bezkonfliktne využívaná aj sprístupnením pre verejnosť. Vybavená bola predsálím so šatňou, predajom lístkov, toaletami a galériou na poschodí. Celkové riešenie a mobilné vybavenie sály umožňovali jej všestranné využitie – konali sa tu prednášky, výstavy, na malom javisku divadelné predstavenia, premietali sa filmy.
Budova bola svojím celkovým vybavením prispôsobená jednotlivým potrebám školy. Miestnosti na najvyššom podlaží určené pre fotografický ateliér, kresliareň, respektíve výstavné priestory boli presvetlené pásmi strešných okien. V polozapustených suterénoch boli situované učebne s ťažkými priemyslenými strojmi. Nachádzali sa tu tiež kúpele pre žiakov s 18 sprchami a 4 vaňovými boxami. Priestranné nádvoria okolo školy boli určené pre praktické cvičenia vonku v letných mesiacoch.
V predĺžení ľavého krídla, kopírujúceho oblúk Vazovovej ulice, bol pripojený samostatný blok s bytmi riaditeľa školy a vedúcich dielní. Pre túto časť, s vlastným vstupom a schodiskom, bola vzhľadom na obytnú funkciu zvolená nižšia konštrukčná výška, čím sa zároveň vhodne prepojila so starším mestským obytným domom.
Do plánov bol pôvodne zahrnutý objekt učňovského internátu pre 200 učňov z celého Slovenska, avšak k realizácii už nedošlo. Budova internátu orientovaná do Mýtnej ulice napojením na obe dvorové krídla mala zavŕšiť rozvetvený komplex Učňovských škôl.
Celá stavba bola vybavená rozsiahlymi rozvodmi vody, teplej vody, plynu, elektriny a modernými technickými zariadeniami, ktoré zaručovali vysoký užívateľský komfort. Tepelnú pohodu zabezpečoval rozvod ústredného kúrenia s vlastnou kotolňou. Kvôli vysokej elektrickej spotrebe motorov sa v budove nachádzala aj samostatná transformačná stanica.
Pôsobí aktuálne aj po necelom storočí
Vznikom fašistického Slovenského štátu sa 10-ročná história avantgardnej Školy umeleckých remesiel aj celých Učňovských pokračovacích škôl uzatvorila. Do ešte len nedávno dokončenej budovy sa vzápätí presťahovala mladá Slovenská technická univerzita.
V priebehu 90. rokoch 20. storočia objekt prešiel prvou zásadnou rekonštrukciou. Predovšetkým došlo k výmene pôvodných okien za drevené s tmavým náterom rámov a k vybúraniu okenných parapetov z umelého kameňa. Behom nasledujúcich rokov boli postupne nahrádzané a vymieňané ďalšie prvky (dvere, podlahy), ako aj pôvodné zariadenie budovy, čím sa vytratila väčšina jedinečných architektonických a dizajnových artefaktov.
Veľká spoločenská sála bola v 70. rokoch 20. storočia upravená pre potreby laboratória Techniky vysokého napätia, v jej priestoroch bol nainštalovaný lineárny urýchľovač a iné zariadenia. Len pomerne nedávno sa funkcia opäť modifikovala rozdelením vysokého priestoru na dve podlažia s kanceláriami.
Učňovské pokračovacie školy so Školou umeleckých remesiel boli v čase vzniku organizáciou a spôsobom výučby jedinou inštitúciou svojho druhu v republike a patrili k pokrokovým edukatívnym zariadeniam v Európe. Sídlili v modernej školskej budove, ktorá poskytovala svojím vybavením vysoko nadštandardný komfort pre učiteľov a žiakov. Následná dlhoročná školská prevádzka ocenila viaceré kvality stavby so skeletovým systémom, ktorý cielene umožňoval dispozičné adaptácie podľa aktuálnych požiadaviek. Funkcionalistická stavba svojou účelnou formou, strohým výzorom a presklenými plochami okien aj po 90 rokoch pôsobí v obraze mesta výsostne aktuálne a súčasne.
Text: Soňa Ščepánová, FA STU
[1] Pamätný spis k slávnostnému otvoreniu budovy učňovských škôl v Bratislave, Vazovova ulica číslo 1, 28. októbra 1930. Bratislava, 1930, s. 8.
[2] BALÁN, Alois - GROSSMANN, Jiří: Soutěžný návrh učňovské pokračovací školy v Bratislavě. Časopis čsl. architektů, 25, 1926, č. 12, s. 185-187, 189-191.
[3] BALÁN, A. - GROSSMANN, J., 1926, s. 191.