Materiálovotechnologická fakulta

– 05.11.2021 – 18.5 minúty čítania

V našich podmienkach robíme malé zázraky

Umiestnenie STU v rebríčkoch kvality je veľký úspech aj so zreteľom na skutočnosť, že náš rozpočet je desaťnásobne menší napríklad v porovnaní s Technickou univerzitou vo Viedni. Určite však zabojujeme o zlepšenie, napríklad snahou o viac zahraničných študentov, hovorí novovymenovaný rektor STU Oliver Moravčík.

Pán rektor, pozrime sa najprv na vašu profesiu. Ako ste sa dostali k materiálovým vedám?

To je už dosť dávno (úsmev). Na základnú školu som chodil v Novej Dubnici, ktorá bola vtedy satelitom Dubnice nad Váhom, považovanej  za centrum zbrojárskeho priemyslu na Slovensku, čiže na iné vzdelanie, ako technického charakteru, som ani nemyslel. Nasledovala elektrotechnická priemyslovka, kde sme mali predmety z automatického riadenia, čo bolo na vtedajších priemyslovkách po roku 1970 nóvum. Potom prišla možnosť študovať v zahraničí; v portfóliu, ktoré mali na výber určití premianti, ma zaujala technická a biolekárska kybernetika na vtedajšej Vysokej škole technickej v Ilmenau (dnešná Technische Universität Ilmenau, pozn. red.)

Takže nasledujúce roky ste strávili v bývalej NDR?

Áno, štúdium som úspešne ukončil. Dokonca som bol vybratý ako jeden z desiatich študentov ročníka, ktorí dostali možnosť absolvovať semester navyše a zúčastniť sa na asi desiatich prednáškach organizovaných zo zahraničia. Bol rok 1976, prednášali nám tam Angličania, Američania a Japonci, čo bolo na tú dobu nezvyčajné. A potom som dostal ponuku od môjho vtedajšieho školiteľa diplomovej práce, či by som nezostal ako doktorand. Vtedy to zodpovedalo vedeckej príprave kandidáta vied.

Pustili vás?

Áno, na vlastné veľké prekvapenie som po absolvovaní základnej vojenskej služby dostal povolenie z nášho vtedajšieho ministerstva školstva, že môžem vycestovať na ďalšie obdobie do NDR. V roku 1982 som úspešne obhájil dizertačnú prácu a vrátil som sa na našu SVŠT, kde som niekoľko rokov predtým robil paralelne prijímacie skúšky na vtedajšej Elektrotechnickej fakulte.

Pristavme sa najprv pri vašej vojenčine. Ako si na ňu spomínate?

Našťastie na nepríjemné veci človek zabúda a zachová si spomienky len na tie príjemné (smiech). Slúžil som v západných Čechách v prvom koridore prípadného vojnového konfliktu. To veru nebolo ani pekné, ani príjemné, poplach na poplachu, stačilo, aby jeleň alebo diviak porušil signálne zariadenia, a už sme boli na hranici. Všetko to však bola kamufláž, lebo ani podľa vtedajších dohôd nemohli byť bojové jednotky umiestnené priamo v desaťkilometrovom koridore. Práve počas uplynulého leta som bol vo Vysokých Tatrách, navštívil som kolegu, ktorý slúžil so mnou a takisto študoval v zahraničí. Zaspomínali sme si, ako vravím, radšej iba na tie pozitívne veci.

A po návrate z vojny - nezvažovali ste aj nejaké iné povolanie? Ťahalo vás to stále k vede a učeniu?

Viete, v tom Ilmenau bolo 20 000 obyvateľov, z toho 6 000 študentov, takmer všetci sme sa poznali, aj navzájom s našimi učiteľmi a dekanmi. Svojím spôsobom to vo mne zanechalo stopu v duchu, že som sa aj neskôr rozhodol v takomto živote pokračovať. V roku 1982 som sa začal venovať automatizovaným systémom riadenia u pána profesora Bizíka, čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé po desaťročnej perióde vzdelávania vrátane tej vojenčiny. S mojím štartom na vtedajšej SVŠT som aj spätne veľmi spokojný.      

Poďme k vášmu vzťahu k študentom. Ako by ste ho opísali?

Vždy som mal takú predstavu, že vysokoškolský učiteľ zostáva navždy mladý. Študenti prichádzajú, odchádzajú a ja mám stále pocit, že patrím medzi nich. Respektíve som po dlhý čas veril, že to tak je (smiech). Čiže kontakt so študentmi by som rozhodne vyzdvihol ako pre mňa veľmi dôležitý.

A s ich úrovňou ste ako spokojný? Myslím celkovo, nielen so svojimi...

Na to používam príklad v súvislosti s Gaussovým rozdelením, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v populačnom ročníku máme na jednej strane schopných, šikovných, kreatívnych, a na druhej takých, ktorí ani vyštudovať nemali. To rozdelenie je stále rovnaké; fakt, že študentov máme vo všeobecnosti celkovo viac či menej, bolo politické rozhodnutie, ktoré nebudem komentovať. Trinásť percent mládeže, ktoré študovalo predtým, bolo prijaté po náročných výberových konaniach, ak si odmyslíme niektoré represívne opatrenia politického charakteru; študoval naozaj výkvet. To, čo sa neskôr udialo a obhajovalo okrem iného smernicami z OECD, že treba, aby študovalo 40 percent populačného ročníka,  nechcem nazvať deformáciou, ale svojím spôsobom to pokladám za neopodstatnené.

Tu sme sa už dotkli témy vzťahu štátu a univerzít; pri ňom ste zástancom princípov takzvaného humboldtizmu.  Môžeme si ho najprv stručne historicky priblížiť, kým prejdeme k jeho významu v súvislosti s nami?

Humboldtizmus ako taký sa presadil v centrálnej Európe v 18. storočí, ktoré bolo obdobím zmeny stredovekej univerzity na modernú, flexibilnejšiu inštitúciu v dôsledku rastúcej sily buržoázie. Toto obdobie sa charakterizuje aj ako opustenie scholastiky, a zároveň nástup experimentovania a skúmania javov ako takých. Bol to tvrdý boj o prechod od takzvaných spiacich univerzít k reorganizácii vzdelávania v duchu neohumanizmu.

Čo tento nový systém požadoval? Respektíve ako vyzeralo jeho praktické fungovanie?

Od štátu chcel vyčlenenie financií na vzdelávanie, výskum a vývoj; správa zostala výlučne v kompetencii univerzity. Tento princíp evidujeme dodnes ako jednu z najdôležitejších akademických slobôd. Inak povedané, pred tromi či štyrmi storočiami sa zopár na tú dobu vyspelých krajín rozhodlo, že budú investovať do vzdelávania svojich národov - nezávisle od toho, v akom stave sa konkrétna nachádzala, dôležité bolo, že prejavila ochotu investovať do vzdelania svojej mladej generácie. Akademická obec, ktorá sa v danom období rodila a formovala, si zároveň nedala siahnuť na rozhodnutia ohľadom využívania týchto finančných prostriedkov. Po druhej svetovej vojne bol v slobodnej časti Európy presadený ďalší dôležitý princíp, a to ten, že o vyčlenené prostriedky na univerzitné vzdelávanie a výskum sa súťaží. Tejto situácii sme sa po roku 1989 museli prispôsobiť aj my, ak sme sa chceli integrovať do modernej Európy 21. storočia. A tu by som videl princíp neohumboltizmu, teda ako by sa mali v budúcnosti školy správať.

V akom zmysle?

V takom, že pravidlá prerozdeľovania dotácií vysokým školám tu v súčasnosti nemáme nastavené tak, aby vyhovovali tým najlepším. Snažíme sa dodržať priemer a pomoc každému. Toto však nie je správna cesta, lebo takýmto spôsobom všetci v tom priemere zostaneme.

Je istým riešením snaha uchádzať sa v čo najväčšom meradle o granty?

Iste. Už teraz vieme, že sa počíta s možnosťou, že dotačné prostriedky pre vysoké školy budú v nasledujúcich troch rokoch silno redukované. Na druhej strane tu máme obrovské zdroje, o ktoré sa treba uchádzať; či už je to Plán obnovy a stability, alebo štrukturálne fondy na budúce obdobie, kde sú oprávnení prijímatelia po celom Slovensku. Okrem štátnej dotácie, na ktorú sa naše univerzity spoliehajú a ktorú v drvivej väčšine využívajú, sú teda aj iné možnosti; dobre, tam sa to skrátilo, ale veríme, že máme šancu zabojovať o dodatočné zdroje. A práve to je cesta pre etablované univerzity, ktoré sa vo výraznej miere venujú výskumu.

Vzhľadom na nedávne dianie na našej univerzite sa tejto otázke nemôžem vyhnúť; odznelo mnoho vyjadrení, že akademická sloboda má svoje úskalia. Ako to vidíte?

Som toho názoru, že v rámci zásad humboldtizmu, o ktorých som hovoril vyššie, nie je v žiadnom prípade možné politizovať vysoké školy. Bolo by ideálne, ak by Slovensko, podobne, ako iné vyspelé krajiny (napríklad si zoberme Škandináviu), malo istý typ dohôd na politickej úrovni v duchu, že ak sa dohodneme na programe pre vysoké školy povedzme na desať-pätnásť rokov, mali by byť takto zaviazané všetky nasledujúce vlády bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby. Teda daný program dodržať bez ohľadu na politickú príslušnosť či ambície. To by bola ideálna situácia.

A myslíte si, že sme už potiaľ dospeli? Aspoň teoreticky?

Nie. Bohužiaľ si to nemyslím. Na našu vlastnú škodu. Ale tu by som videl veľmi pozitívny vplyv politiky, ak by sa dokázala urobiť takáto zhoda.

 Viete uviesť aj nejaký precedens v rámci našich hraníc?

Áno, v minulosti sa to už podarilo so Slovenskou akadémiou vied, že mala na tri roky garantovaný rozpočet. Teraz tam došlo k transformácii, celé to bude vyzerať zrejme trocha inak, ale národná politika vzdelávania a výskumu by sa podľa mňa mala robiť takýmto spôsobom. S dlhším časovým horizontom a záväzkom pre všetky budúce vlády, aby ju rešpektovali.

Poďme teraz k rebríčkom kvality. O ich relevantnosti sa veľa hovorí, ale čo si budeme navrávať, každý sa rád vidí čo najvyššie...

... osobne si myslím, že tieto rebríčky treba najprv analyzovať a zistiť, či naše umiestnenia naozaj zodpovedajú realite. Ak si uvedomíme, že väčšina z tých zopár svetových agentúr, ktoré sa zaoberajú vyhodnocovaním vzdelávacích inštitúcií na celom svete, hodnotí 20 – 25 000 ustanovizní, byť medzi prvými osemsto nie je vôbec také zlé. Je to veľký úspech aj so zreteľom na skutočnosť, že náš rozpočet je desaťnásobne menší napríklad v porovnaní s Technickou univerzitou vo Viedni, ktorá je niekde okolo 250. miesta. Vo väčšine prípadov robíme v našich podmienkach malé zázraky.

 Je v pláne na tomto poli v dohľadnej dobe zabojovať?

Pravdaže je. Pán kolega Bittera, ktorého som nominoval na prorektora v oblasti vzdelávania a ďalších súvisiacich činností, už má za úlohu zanalyzovať rozhodujúce ratingové agentúry. Je možné, že sa potrebujeme iba zviditeľniť, zvýšiť podiel zahraničných študentov... na týchto veciach sa už pracuje. Každá dobrá univerzita, ktorá sa umiestňuje na vyšších miestach, respektíve vyššie ako my, má minimálne desať percent zahraničných študentov, my ich máme asi polovicu z toho. Už aj takáto malá zmena by nás posunula vyššie v rámci kritérií, podľa ktorých tá-ktorá agentúra hodnotí.

Stále si myslím, že keď nás predstihne päť-šesť českých univerzít, niečo zanedbávame a podľa mňa to je PR. Nedávame o sebe vedieť, nepovieme, že to a to dokážeme aj my. Spomínaný kolega teraz zanalyzuje päť-šesť ratingových agentúr z pohľadu, na čom je postavené ťažisko vyhodnocovania, a osobne si myslím, že bez väčšej námahy sa budeme vedieť posunúť o 50-100 miest. V blízkej budúcnosti. Čestne však hovorím, že poradie v rebríčku nie celkom a nie vždy korešponduje s kvalitou toho, čo škola ponúka.

V akom duchu?

No vezmite si napríklad zamestnanosť našich absolventov; tam sme na tom naozaj dobre. A to ani nevieme, či prijali prácu u nás, alebo v blízkom zahraničí.

Keď sme pri PR. Predpokladám, že snahu o zviditeľnenie chcete spájať s transformačnými krokmi, ktoré ste avizovali vo svojom volebnom programe...

... viete, transformácia našej administratívy je nevyhnutná už len vzhľadom na to, že zásadný zlom sa u nás viac-menej neudial od roku 1989. Ak si vezmete akúkoľvek novovzniknutú univerzitu v rámci našej krajiny, uvidíte, že sa veľmi rýchlo prispôsobili európskemu trendu. My stále nemáme vyriešenú zastupiteľnosť jednotlivých referentských pozícií, stále nemáme dohodu medzi súčasťami univerzity a centrom, čo je v jeho portfóliu a čo v portfóliu jednotlivých súčastí. Ide o zásadné veci, ktoré bude potrebné vyriešiť v krátkom čase.

Nakoľko krátkom?

Nový organizačný poriadok rektorátu by sme mohli mať vypracovaný k prvému januáru, respektíve februáru budúceho roka. Zbavíme sa útvarov, ktoré nemajú s rektorátom nič spoločné, a predložíme návrh na zriadenie novej fakulty. Rektorát nemá ani skúmať, ani učiť; servisy, ktoré sme na ňom ponúkali takýmto zložkám, boli chápané našimi súčasťami dosť negatívne, nakoľko vznikal dojem, že druhá strana za to nemusí platiť. Pričom to nie je celkom pravda, tá je niekde v strede, ako vždy (smiech). Preto sa senátu predloží návrh na zriadenie spomínanej fakulty a verím, že sa mi podarí presvedčiť našich senátorov o tomto racionálnom kroku.

Myslíme súčasný Ústav manažmentu, však?

Pravdaže. Majú vo svojom portfóliu program bakalársky, inžiniersky (umelecký) a doktorandský v dvoch rôznych oblastiach. Keby mala hociktorá univerzita na Slovensku takúto šancu, už by ju dávno využila. Čo si však treba uvedomiť, je fakt, že títo kolegovia mali doposiaľ obmedzené možnosti, ako sa navonok prezentovať; aj na náš web sme ich dali medzi fakulty až v poslednom období. Keď sme analyzovali situáciu, zistili sme, že Ústav manažmentu by pokojne mohol mať aj 600 študentov – treba dať kolegom šancu a uvidíme, ako ju uchopia. Dnes počty záujemcov o štúdium výrazne klesajú; ešte sme, našťastie, neprekročili „magickú hranicu“ desaťtisíc, ale ak by k tomu došlo, bude to menšia tragédia. Verím, že ostatné súčasti našej univerzity budú k zrodu novej fakulty solidárne a pomôžu ho zvládnuť.

V akom časovom horizonte by ste tento zrod videli?    

Návrh je takmer pripravený. Bude len na akademickom senáte, kedy sa ním bude ochotný zaoberať.

Ďalej ste vo svojom programe spomenuli spoluúčasť, respektíve (ak správne rozumiem) súčinnosť študentov, zamestnancov, technického personálu, administratívy... už sme to sčasti načrtli v rámci tej transformácie, ale ako by ste si takúto širokú spoluprácu predstavovali?

Trocha to oddelím. Vždy bývalo dobrým zvykom, že najlepší študenti viedli na fakultách cvičenia, laboratórne experimenty a podobne; tu by som nejaký väčší problém nevidel. Z minulosti poznáme termín pomocná vedecká, prípadne pomocná pedagogická sila. Bude treba nájsť prostriedky, aby sa šikovný študent do daných aktivít zapojil. Čo sa týka administratívneho aparátu, myslím, že si každý jeden projekt, o ktorý sa uchádzame, vyžaduje zabezpečenie personálu z administratívno-technických oblastí. Ak sa teda bude dať, treba ich dať do projektových personálnych matíc, aby sme nemuseli riešiť servis z externých zdrojov.

Zdržme sa teda pri projektoch; boli ste a ste riešiteľom množstva z nich. Viete vypichnúť nejakú srdcovku, ktorá je vám bližšia, ako iné?

Univerzitný vedecký park. Tam s veľkou dávkou pokory hovorím, že som v správnom čase našiel správnych ľudí, ktorí to so mnou dokázali zrealizovať. Za obdobie môjho pôsobenia v Trnave sme pretransformovali viac ako 80 miliónov eur do nášho campusu, máme tam unikátne zariadenia, okrem vedecko-pedagogického aj vyslovene vedecké osadenstvo na nových technológiách. Materiálovotechnologická fakulta sa snaží aj napriek nepriaznivým okolnostiam uživiť asi dvadsať výskumníkov, ktorí takpovediac nemohli na seba od samého začiatku zarábať. Tým, že ide o materiálový výskum, bolo pochopiteľné rozhodnutie zaradiť Nanocentrum do portfólia tejto fakulty. Ostatné oň ani veľký záujem nemali, čo sa dá pochopiť – disponuje drahým zariadením, v prípade poruchy by bolo treba rátať s vysokými nákladmi, nakoľko garančná doba sa už skončila.

Poďme teraz k uchádzačom o štúdium a ich záujmu o exaktné vedy; ako si tam vysvetľujete daný stav?  

Tu si treba uvedomiť, že požadujeme matematiku a fyziku, v portfóliu prvotného vzdelávania prvých semestrov chceme aj informatiku. A nie každý záujemca o štúdium to zvláda.

Takže opäť raz narážame na rozpory medzi našimi požiadavkami a reálnou úrovňou maturantov?

Dodnes máme takmer 50- percentný výpadok študentov po dvoch semestroch (tam, kde sa robia ešte talentové prijímacie pokračovania,  je samozrejme nižší). Stáva sa, že si študent uvedomí, že si nevybral dobre, prípadne že je to celé príliš náročné, a hľadá alternatívne riešenia.

Menší odpor?

Napríklad (smiech).

Odhliadnuc od nultých ročníkov, kde si môžu vedomosti „dopracovať“, je tu niečo, čo by pomohlo, aby prichádzali s vyššou úrovňou vedomostí?

Sám som sa zúčastnil na nespočetnom množstve diskusných okrúhlych stolov a konferencií, kde sa hľadala odpoveď na túto otázku. Osobne rád používam argument, že napríklad uchádzač o štúdium medicíny v Nemecku musí mať maturitu z matematiky. Síce to môže na prvý pohľad vyzerať, že matematika s medicínou nesúvisí, avšak podľa mňa je opak pravdou. Ak dokáže zvládať jednotlivé matematické oblasti a nechýba mu logické myslenie, je to silný argument, aby som zveril svoje zdravie do jeho rúk. A u nás sa robili v minulosti isté rozhodnutia horúcou ihlou, predmety z prírodných vied sa na stredných školách takmer vytratili.

Správne tu tipujem zrušenie povinnej maturity z matematiky?

Správne; minimálne na gymnáziách by mala byť. Alebo potom treba hľadať kombinácie; kto ide na medicínu, mal by matematiku a biológiu. Ale viete, ako to je. Kým sú pravidlá nastavené tak, že sa výška dotačných príspevkov na vysokých školách odvíja od počtu študentov, zrejme sa nedopracujeme k chcenému výsledku.

Áno, tu určite existuje aj neskorší tlak nevyhadzovať presne z tohto dôvodu. Ako však nájsť rovnováhu medzi dostatočným počtom – tým pádom aj peniazmi - a kvalitou?

Tu by som uviedol, že naša krajina trpí absenciou segmentu odborných vysokých škôl. Keď si uvedomíme, že len tri bratislavské inštitúcie – Univerzita Komenského, my a SAV – majú veľkú väčšinu vedeckých výstupov za celé Slovensko, môžete si pozrieť, kde je sústredené know-how. Nútiť nás hľadať uchádzačov o naše štúdium je predsa irelevantné, ak dokážeme zvládať veci s tými študentmi, ktorých máme. Podľa mňa treba uvažovať o nových pravidlách a urobiť dve-tri kategórie vysokých škôl. Pokusy už skôr boli, ale neimplementovali sa.

Kategórie v akom duchu?

Výskumné univerzity a okrem nich vysoké odborné školy, ktoré budú mať významné miesto. Mali by sme sa ministersky zamyslieť nad tým, či ich neurobiť z našich dobrých priemysloviek – pridať im štyri-päť semestrov a mať absolventov vysokej odbornej školy, počas ktorej by veľkú časť štúdia absolvovali v priemysle, aby si zvykli na budúce zamestnanie. Pomerne veľká voľnosť, ktorú by si mohli zachovať vedecky orientované univerzity, by vyžadovala minimálne 10- percentný nárast nášho budgetu v budúcich piatich-desiatich rokoch, aby sa to vybudovalo. Mala by sa tam koncentrovať naša práca pedagógov a vedcov smerom k vedeckému dorastu; oni predsa budú časom rozhodovať o Slovensku, o Európskej únii. A to si treba uvedomiť.

Ešte si skúsme zhrnúť vaše plánované aktivity na najbližšie štyri roky vášho pôsobenia ako rektora. Okrem vecí, o ktorých už bola vyššie reč – je ešte niečo, čo by ste vyzdvihli?

Zintenzívnenie projektových príprav a projektovej úspešnosti, takisto transformáciu nášho rektorátu na modernú inštitúciu, ktorá verím, že bude úspešná a že sa pridajú aj ostatné súčasti, keď uvidia, že to ide aj inak. V súvislosti s tou transformáciou by som ešte dodal, že si treba uvedomiť celý rad absentujúcich položiek, ktoré napríklad zahraničné univerzity majú. Nedávno som sa zúčastnil na otvorení konferencie venovanej vedeckej integrite; u nás by som to zatiaľ nazval neobsadenou pozíciou, avšak určite potrebnou či už v rámci Slovenska, alebo aj našej STU. Týka sa však aj každého učiteľa a výskumníka.

V akom zmysle?

No napríklad neprichádza do úvahy prikrášľovanie skutočnosti pri meraní v duchu aby mi vyšlo, čo ja chcem. Prípadne že si upravím namerané výsledky tak, aby som nimi dokázal hypotézu, ktorú som si pôvodne predsavzal. „Učesávanie“ výsledkov bude podľa mňa tiež jednou z tém, ktorá bude vo vedeckej integrite dominovať. Spravidla sa totiž neskoro prichádza na to, že ten-ktorý výstup či článok nemá opodstatnenie, nakoľko sa niekoľkokrát dokázalo, že veci sú inak.

Skúsme ešte na záver slovo pre študentov; naše odbory nie sú práve ľahké. Čo by ste im poradili možno v kritickom okamihu, kedy sa im nechce?

V prvom rade nech myslia na kariérne možnosti a výhody, ktoré získajú, ak štúdium dokončia. Perspektíva stavbára, elektrikára, odborníka v oblasti materiálových vied, architekta a tak ďalej... všetko to zahŕňa skvelé možnosti, ktoré nášmu absolventovi zabezpečia solídny kariérny postup na dlhé roky. Nech si pozrú dajme tomu rebríček nástupných platov, kde naša STU vysoko vedie. Škoda, že nikto nerobí rebríček po desiatich-pätnástich rokoch; aj to by bolo zaujímavé porovnanie. Som úprimne presvedčený, že naši absolventi začínajú dobre a aj sa dlhodobo dobre držia.    

 

Text: Katarína Macková
Foto: Matej Kováč