Stratený poklad slovenskej techniky
V týchto dňoch si pripomíname 75. výročie ukončenia druhej svetovej vojny, najväčšieho konfliktu v dejinách. Tesne pred jej vypuknutím vznikol po rozpade Československa jeden zo stredoeurópskych satelitov nacistického Nemecka, Slovenský štát. Jeho obyvatelia začiatky vojny veľmi nepociťovali. Nemci vďaka modernej technike a taktike takzvanej bleskovej vojny porazili v krátkom čase Poľsko, po ňom nasledovali krajiny Beneluxu a Francúzsko. Ani po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom, kedy sa na ťažení na východ zúčastnila aj slovenská armáda, nemôžeme tvrdiť, že Slováci, nepočítajúc vojakov, prežívali hrôzy vojny na vlastnej koži. Karta sa začala obracať, keď nemecké jednotky po neúspešnom obliehaní Stalingradu zdecimované zimou a čoraz horším zásobovaním museli ustupovať a v okupovanej Normandii prebehla úspešná invázia americko-britských vojsk. Hoci propaganda prostredníctvom novín či rozhlasu stále hlásala úspechy smerujúce ku konečnému víťazstvu Nemecka a jeho spojencov, chod dejín nabral presne opačný smer. Front sa nezadržateľne blížil k hraniciam Slovenska a všetky inštitúcie museli začať premýšľať nad tým, ako jeho prechod prežiť bez veľkých strát. Jednou z týchto inštitúcií bola aj naša alma mater. Škola bola počas vojny v štádiu budovania a všetky ťažko nadobudnuté prístroje a odborná literatúra mali pre ňu obrovskú hodnotu. Jej vedenie si uvedomovalo, že Bratislava ako centrum Slovenska môže byť vystavená masívnemu bombardovaniu. Preto bolo potrebné čo najlepšie ochrániť školský majetok. Vďaka dokumentom z nášho archívu si vieme vytvoriť zaujímavý príbeh putovania evakuovaného "pokladu" slovenskej techniky.
Evakuácia do Žarnovice
V roku 1943 sa vládni činitelia na Slovensku začali zaoberať otázkou evakuácie vysokých škôl v prípade ohrozenia Bratislavy. Ako prvé pripadli do úvahy Vysoké Tatry, kde sa v období 1. až 5. septembra 1943 konala prehliadka budov, ktoré by slúžili ako krízové sídla škôl. Za SVŠT sa na tejto obhliadke zúčastnili rektor František Valentín a profesor Anton Bugan. Technologické ústavy SVŠT a byty mali byť v Tatranskej Lesnej, Hornom Smokovci a Tatranskej Lomnici, kde mali sídliť aj rektoráty všetkých škôl. Študenti techniky by boli ubytovaní v Starom Smokovci, na Hrebienku a v chate Kamzík. Vyučovanie technickej teórie by prebiehalo v Tatranskej Polianke a chemicko-technologický odbor mal byť umiestnený vo Vyšných Hágoch.
Plány na evakuáciu do Tatier sa nakoniec nerealizovali a ako druhá alternatíva prišli do úvahy stredoslovenské banské mestá Kremnica a Banská Štiavnica. Toto rozhodnutie vydal zbor obrany štátu na svojom zasadnutí dňa 28. marca 1944. Hrozba bombardovania Bratislavy sa zdala čoraz reálnejšou, preto sa vedenie SVŠT rozhodlo evakuovať inventár školy, ktorý by jednotlivé odbory mohli na určitý čas oželieť. Za vhodné miesto navrhli pracovníci z Odboru lesného a poľnohospodárskeho inžinierstva budovu bývalého pivovaru v Žarnovici, kde v tom čase sídlila hájnická škola. Žarnovica sa zrejme zdala byť optimálnou lokáciou na úkryt inventáru aj z dôvodu blízkosti Kremnice a Banskej Štiavnice. Samotná evakuácia sa realizovala v troch etapách v termínoch 1. a 22. apríla, posledné debny boli vypravené 8. júla 1944. Celkovo bolo v Žarnovici uskladnených 160 debien, v ktorých sa nachádzali rôzne prístroje, ako napríklad mikroskopy, galvanometre, váhy, buzoly, optické termočlánky, premietacie aparáty, goniometrické lampy a podobne. Veľkú časť uskladneného materiálu tvorila aj odborná literatúra. Okrem kníh a časopisov v slovenčine či češtine sa tam nachádzali tiež texty v nemčine, angličtine, ruštine, maďarčine alebo francúzštine.
Hoci bol inventár premiestnený na stredné Slovensko, takmer do centra Slovenského národného povstania, sklad ostal počas povstaleckých bojov nepoškodený. Hovorilo sa aj o presunutí do Banskej Bystrice, ale tento zámer sa neuskutočnil. Na zasadnutí Profesorského zboru SVŠT 10. novembra 1944 bola prejednávaná otázka ďalšieho osudu majetku v Žarnovici. Niektorí profesori navrhovali previezť ich do jedného z bratislavských tunelov, ale napokon bolo rozhodnuté, že majetok ostane v bývalom pivovare na strednom Slovensku. Zároveň sa rozhodlo, že dôležité predmety, ktoré doposiaľ ostali v Bratislave, budú uskladnené v pivničných priestoroch budovy SVŠT na Vazovovej ulici (dnešná budova Rektorátu STU) a dvere do týchto miestností sa zamurujú. Ako zaujímavosť možno uviesť, že z písomností, akými sú napríklad nacionálie, zápisnice zo štátnych skúšok či písomné práce, boli vytvorené kópie, ktoré škola zaslala na uskladnenie do kláštora vo Svätom Jure.
Odvoz do Nemecka a začiatok problémov
Podľa správy profesora Štefana Bellu, vtedajšieho rektora SVŠT, mala byť celá škola evakuovaná do Nemecka. Túto iniciatívu vytvárali zástupcovia Nemeckého vedeckého inštitútu v Bratislave. Sám rektor a niektorí profesori boli proti, ale našli sa aj takí, ktorí s týmto súhlasili a dokonca dali do Nemecka odviezť aj časť svojho súkromného majetku. Na prelome rokov 1944 a 1945 sa už dalo s istotou tvrdiť, že nacistické Nemecko bude porazené. Jeho vojaci opúšťali pozície v Sovietskom zväze a ustupovali smerom na západ aj cez územie Slovenska. V januári 1945 sa už Žarnovica nachádzala vo frontovom pásme a vedenie SVŠT stratilo možnosť disponovať so svojím inventárom. Predstavitelia Nemeckého vedeckého inštitútu v Bratislave trvali na tom, aby bol tento materiál ihneď prevezený do Ríše. V opačnom prípade hrozilo, že nemeckí vojaci vyhodia sklad do vzduchu, aby nepadol do rúk Sovietom. 5. januára 1945 boli debny za prítomnosti úradníka SVŠT Ľudovíta Bereca a zástupcu ministerstva školstva odovzdané Dr. Klimplovi z Nemeckého vedeckého inštitútu. Ten ich dal prepraviť v dvoch vagónoch do Nemecka, konkrétne do Drážďan, kde mali byť uložené v Múzeu hygieny. Keď sa rektor Bella dozvedel, že náklad bol odvezený bez sprievodu poverenej osoby zo SVŠT, zvolal ihneď Profesorský zbor. Tento sa uzniesol na vyslaní profesora Dionýza Ilkoviča do Drážďan, aby inventár vypátral a dozrel na jeho uskladnenie.
Ešte pred odchodom navštívil profesor Ilkovič nemecké vyslanectvo, kde sa stretol s prezidentom Nemeckého vedeckého inštitútu v Bratislave Dr. Saurem. Ten sa sťažoval Dr. Wigandtovi, majiteľovi kníhkupectva v Lipsku, že profesori slovenských vysokých škôl mu spôsobujú problémy, pretože sa nechcú pripravovať na evakuáciu škôl do Nemecka a nechcú prezradiť, kam ukryli školský hnuteľný majetok. Najväčšiu zásluhu na odvoze inventára SVŠT zo Žarnovice má vraj Dr. Klimpl, prednosta akademického oddelenia Nemeckého vedeckého inštitútu, organizujúceho evakuáciu vysokých škôl do Nemecka. Tomu údajne niekto v Bratislave prezradil, kde sa nachádza majetok SVŠT, tak ho dal naložiť už vo frontovej línii do posledného evakuačného vlaku. Môžeme sa domnievať, že prezradiť úkryt mohli práve profesori z techniky, ktorí súhlasili s evakuáciou školy do Nemecka. Profesor Ilkovič odcestoval z Bratislavy 12. januára 1945. Pre dopravné ťažkosti prišiel od Drážďan až o tri dni, 15. januára 1945 okolo štvrtej hodiny popoludní. Tu navštívil vedúceho oddelenia múzea Dr. Humitzscha a zistil, že zásielka tam ešte nebola a nedorazila ani v nasledujúci deň, kedy Drážďany postihlo spojenecké bombardovanie. S ohľadom na väčšiu bezpečnosť a ubytovacie možnosti sa dohodol s Dr. Humitzschom a s riaditeľom múzea (jeho meno sa na základe archívnych dokumentov, ktoré máme k dispozícii, nepodarilo zistiť), že odcestuje do Prahy. Tam počká na ich správu, až zásielka dorazí. Keď žiadna správa neprichádzala, spojil sa telefonicky s Dr. Humitzschom, ktorý mu poradil počkať v Prahe aspoň dva týždne. V polovici februára postihlo Drážďany niekoľko ťažkých náletov, pričom pri jednom z nich bolo zasiahnuté aj Múzeum hygieny. Profesor Ilkovič ešte počas pobytu v Prahe obdržal telefonát z Ministerstva dopravy a verejných prác, že Nemci všetko, čo zo Slovenska odviezli, považujú za vojnovú korisť a preto je beznádejné zásielku hľadať. Za týchto okolností bol odvolaný z úradnej cesty a 13. marca 1945 sa vrátil do Bratislavy. Po svojom návrate hlásil podrobnosti rektorovi Bellovi, ako aj prednostovi vysokoškolského odboru Ministerstva školstva a národnej osvety Stanovi, ktorého zároveň požiadal, aby dal zásielku hľadať prostredníctvom nemeckých orgánov. Odpoveď znela, aby tak urobil sám. Telefonoval teda Dr. Klimplovi, ktorý mu však v tejto veci už nemohol nijako pomôcť, nakoľko bol povolaný do činnej vojenskej služby, ale odkázal ho na kultúrneho referenta alebo Dr. Saureho. Nezastihol však ani jedného z nich. Všetko spomenuté sa dialo iba pár dní pred oslobodením Bratislavy a Saure sa pred príchodom frontu odsťahoval do Prahy.
Pátranie pokračuje aj po vojne
8.mája 1945 sa vojna v Európe skončila. Nemecko bolo porazené, vojnový Slovenský štát zanikol a obnovilo sa Československo. Snahy o nájdenie strateného majetku SVŠT pokračovali aj naďalej. Profesori Ilkovič a Bella podali o dovtedajšom pátraní správy, ale tak ako stopa po putovaní inventára, aj nádej na jeho získanie sa začala vytrácať. Nová informácia sa objavila až v októbri 1946, a to pri výsluchu Dr. Bohdana Galvánka obvineného z kolaborantstva. Galvánek bol počas vojny slovenským vyslancom v Berlíne a uviedol, že v marci 1945 dostal správu od honorárneho konzula v Hannoveri. Na tamojšej železničnej stanici sa nachádza vagón zo Slovenska, v ktorom sú uložené technické prístroje, buď z technickej školy alebo z observatória. Galvánek mu nariadil, aby prístroje uložil na bezpečné miesto, kde by boli chránené pred bombardovaním. Konzul tak vraj učinil, ale nevedno kam spomínané prístroje uložil. Čo nasledovalo ďalej, Galvánek nevedel, pretože koncom marca odcestoval z Berlína do Rakúska. Vzhľadom na túto výpoveď nemohol profesor Bella potvrdiť, či náklad vôbec dorazil do Drážďan alebo odtiaľ putoval ďalej, alebo či sa mohol ocitnúť v Hannoveri. V tej chvíli nebolo možné ani predpokladať, kde by sa mohol inventár SVŠT nachádzať. Rektorát školy považoval za najúčinnejšie vyslať do Hannoveru jedného zo svojich anglicky hovoriacich profesorov, keďže Hannover ležal v britskej okupačnej zóne, aby sám pátral po evakuovanom materiáli.
V novembri 1946 nariadilo Povereníctvo priemyslu a obchodu našej škole, aby vypracovala podrobný zoznam materiálu pre potreby vypátrania a vymáhania. Na rektorskej rade v Prahe sa profesor Bella od ďalších členov rady dozvedel, že podobné problémy mali aj vysoké školy v Čechách (napríklad majetok Vysokej školy baníckej v Ostrave bol odvezený a nájdený v Bavorsku). Zároveň sa informoval o spôsobe vypátrania a vrátenia materiálu. Podľa inštrukcií išiel najprv na repatriačný úrad, odkiaľ ho poslali na Ministerstvo sociálnej starostlivosti. Tam mu oznámili, že tieto veci už má na starosti Ministerstvo zahraničia. Tu podal správu o stratenom majetku školy a sľúbil dodať aj podrobný zoznam kníh a prístrojov. Pri zozname materiálu uviedol, že mal podľa vtedajších cenových pomerov veľmi vysokú hodnotu, keďže okrem vzácnych kníh obsahoval tiež rôzne meracie prístroje, mikroskopy a iné vedecké pomôcky, ktoré boli v tom čase nedostatkovým tovarom.
Aj v nasledujúcom období vynakladala škola maximálne úsilie na vypátranie strateného majetku. Správca Ústavu chemickej technológie anorganických látok získal v apríli roku 1947 informáciu, že spoločnosť FIAT organizuje do Nemecka za účelom reparácií výjazd, na ktorom sa mali zúčastniť iba činitelia priamo z priemyslu. Medzi účastníkmi chýbali profesori z technických škôl, a to ho znepokojilo. Napriek tomu si naň podal prihlášku, aby v prípade vycestovania mohol pátrať po zásielke, ktorá ukrývala aj časť inventára práve spomínaného ústavu.
Nádej na priaznivý výsledok bola malá
SVŠT sa v roku 1947 obrátila aj na Ing. Karola Stallera, v tom čase zastávajúceho funkciu oblastného riaditeľa Kovorobných a strojárenských závodov na Slovensku. K profesorom zo slovenskej techniky sa dostali informácie, že práve on by mohol učiniť úspešné kroky k vypátraniu inventára, keďže všetky dovtedajšie snahy sa skončili nezdarom. Ing. Staller odpovedal na prosbu SVŠT kladne s tým, aby mu zaslali čo najpodrobnejší zoznam evakuovaných vecí, veľkosti debien, ich označenie, prípadne iné rozpoznávacie znaky. Prisľúbil, že sa pokúsi súkromnou cestou osloviť šéfa reštitučnej komisie vo Frankfurte, ako aj vyslanca v Berlíne generála Dasticha. Koncom apríla 1947 zaslala SVŠT k hľadaným debnám doplňujúce informácie. Uvádza, že boli rozličných rozmerov, najčastejšie boli zároveň rozmerovo najmenšie - mali 60x60x60cm. Na každej bola napísaná skratka ústavu, teda pôvodcu uloženého materiálu, jeho presná adresa a odtlačok jeho úradnej pečiatky. Vnútri sa nachádzal súpis vecí, ktoré mala obsahovať. V závere doplňujúcich informácií vedenie školy opätovne poprosilo Ing. Stallera o pomoc pri zostavení žiadosti, ktorú okupačné úrady bezpodmienečne žiadali od reštitučných misií.
Isteže, škola sa nezamerala iba na britskú okupačnú zónu, kam viedla stopa po jej majetku. Obrátila sa aj na sovietske úrady, keďže pôvodný cieľ evakuácie, Drážďany, sa nachádzal práve v sovietskom okupačnom pásme. Ministerstvo zahraničia však SVŠT informovalo, že prijalo oznam z úradu pre reparácie a dodávky sovietskej vojenskej správy v Nemecku o vykonaní podrobného pátrania v Drážďanoch a tamojšom okrese, avšak s neúspešným výsledkom.
V januári 1948 zaslalo Ministerstvo zahraničia cez Povereníctvo školstva a osvety pokyny, ako správne vyplniť formuláre k reštitúciám vysokých škôl. Šlo o byrokraticky náročný proces a záležalo na tom, v ktorej okupačnej zóne sa požadované predmety majú nachádzať. Každý reštitučný prípad sa musel spracovať v samostatnom hlásení, ktoré sa predkladalo v dvoch českých alebo slovenských vyhotoveniach. V prípade anglického okupačného pásma muselo byť vyhotovených osem exemplárov hlásenia v anglickom jazyku a ku každému mal byť pripojený zoznam v toľkých odpisoch, koľko hlásení sa predkladá. Zoznamy museli jazykovo súhlasiť s prihláškou. Ministerstvo zahraničia dalo na záver prísľub, že bude náležitú pozornosť venovať všetkým prípadom, ale upozornilo, že podľa získaných skúseností je malá nádej na priaznivý výsledok.
Iba zlomok toho, v čo sme dúfali
Stopa po stratenom inventári SVŠT viedla aj do Hamburgu. Podľa listu zo septembra 1949, v ktorom Povereníctvo školstva, vied a umení informovalo Rektorát SVŠT, reštitučná misia v Bad Salzuflen oznámila, že z vedeckého materiálu SVŠT boli v britskej zóne nájdené dve debny s ohorenými knihami, ktoré sú v úschove hasičského zboru práve v Hamburgu. Tie jediné hamburskí hasiči zachránili pri požiari budovy, kde sa nachádzala časť majetku školy. Počet debien, ktoré pravdepodobne v spomínanej budove zhoreli, sme sa nedozvedeli.
V januári 1950 absolvoval zamestnanec školy Ing. P. Ilavský pracovnú cestu do dediny Hrobce severne od Prahy, kde stáli sklady Fondu národnej obnovy. Tam sa mu podarilo pomocou evakuačných záznamov SVŠT, inventárnych a výrobných čísel identifikovať knihy a prístroje patriace našej škole. Okrem toho zistil, že v skladoch boli uložené optické prístroje, ktorých majiteľ sa neprihlásil a pred nejakým časom sa rozpredali. Celá pátracia akcia bola zavŕšená v marci roku 1950, kedy bol znovuobjavený majetok prinavrátený svojmu pôvodnému majiteľovi, teda našej škole. Celá zásielka sa zmestila do siedmich debien, čo z pôvodných 160 odoslaných do Žarnovice v roku 1944 predstavovalo iba zlomok. Či tam boli aj ohorené knihy z Hamburgu, nie je známe.
Naša škola ukryla cenný materiál v dobrej viere, že v stredoslovenských lesoch nebude zbytočne "na očiach" a neohrozia ho ani spojenecké bombardéry krúžiace nad Bratislavou. Okolnosti však slovenským technikom nepriali, niekto zo SVŠT pravdepodobne dôveroval nesprávnym ľuďom a prezradil, čo malo byť tajomstvom. Nám ostáva len rozmýšľať, kde nakoniec "stratený poklad slovenskej techniky" skončil. Čo sa stalo s vagónom, ktorý sa odrazu objavil v Hannoveri vzdialenom vzdušnou čiarou takmer 313 kilometrov od Drážďan? Koľko debien s cennými knihami v Hamburgu ľahlo popolom? V ťažkých povojnových časoch, kedy zápasila s nedostatkom azda všetkého, to musela byť pre školu veľká strata. Túto ranu slovenská technika dokázala prekonať a vyrástla z nej jedna z dnes najväčších a najúspešnejších univerzít na Slovensku, ktorá vychovala a dúfajme, že ešte vychová mnoho vynikajúcich vedcov. Verme, že problémy, ktorými si musela naša škola prejsť počas vojny, ostanú už iba zaznamenané v archívnych dokumentoch a hrôzy z týchto čias nech sú pre nás všetkých dostatočnou výstrahou, aby sa nič podobné nezopakovalo.
Text: Martin Kristeľ
Foto: Archív STU