Novú vlastnosť matíc objavil už v dvadsaťpäťke
Na Slovensko prišiel ešte pred 24. februárom, vojnové udalosti však zasiahli aj jeho rodinu; v súčasnosti pôsobí na Ústave počítačového inžinierstva a aplikovanej informatiky FIIT. Ak sa nám podarí zorganizovať na STU vedecké laboratórium a získať priemyselné výsledky, bude to v rámci najbližších rokov veľmi dôležité ako pre Európu, tak aj mimo nej, hovorí ukrajinský profesor Volodymyr Khilenko.
Pán profesor, ako ste sa dostali k svojmu povolaniu?
V našej rodine sa venujeme učiteľskej a vedeckej práci už po niekoľko generácií, je to v podstate naša rodinná história. Samotný môj otec vydal tridsať učebníc, na čo som veľmi hrdý.
Odkiaľ v rámci Ukrajiny pochádzate a čo nám prezradíte o svojom pôvode?
Sme schudobnený šľachtický rod z Černihivskej gubernie; takmer sme na to raz aj doplatili. K môjmu dedovi svojho času prišli čekisti s tým, že ho musia zlikvidovať. Ten dialóg vyzeral takto: Prečo ste prišli, vážení? Zastreliť vás. Z akého dôvodu? Lebo vy ste šľachtic, vaša manželka je podľa jej pôvodného priezviska tiež šľachtičná. A náš Lenin prikázal, že vás musíme zabiť.
Ako sa im podarilo z toho dostať?
Môj dedko im popravde odpovedal: áno, naozaj som šľachtic, aj manželka je šľachtičná, ale nie som len to; takisto som ľudovým učiteľom. Za svoje peniaze som dal vybudovať školu pre roľnícke deti, sám v nej učím a som aj jej riaditeľom. A ešte im hovorí, viete, že otec vášho Lenina je tiež šľachtic a aj ľudový učiteľ? Celá udalosť sa skončila tak, že jeden zo starších čekistov sa poškrabal po hlave, porozmýšľal a povedal: Dobre, rozumieme. Ak je aj Leninov otec šľachtic a ľudový učiteľ, treba to prehodnotiť. Nezastrelíme vás.
Koľká ste vy osobne generácia zaoberajúca sa učiteľskou a vedeckou prácou v línii vašej rodiny?
Už tretia. Môjho otca veľmi zaujal objav rádia, a následne telekomunikácie. Po fronte začal študovať v Polytechnickom inštitúte (neskôr som na ňom študoval aj ja), a tento odbor ho fascinoval. Veľmi ho zaujímalo všetko nové, technická premena sveta, stále mi o tom rozprával. Nehral som sa s autíčkami a inými klasickými hračkami, ale vytvárali sme elektronické obvody. Tieto spomienky z detstva mám doteraz v živej pamäti.
Teda pri výbere povolania ste zrejme mali jasno...
... prirodzene, vôbec som nepochyboval a vybral som si KPI (Národnú technickú univerzitu), kde som študoval elektrotechniku, odbor telekomunikácie. Zmaturoval som s vyznamenaním, univerzitu som ukončil s červeným diplomom. V poslednom ročníku som bol ocenený medailou Národnej akadémie vied za najlepšiu vedeckú prácu v súťaži mladých vedcov. Keď mi ju na valnom zhromaždení Národnej akadémie vied odovzdávali, po prvýkrát som tam stretol Borisa Patona, výnimočného človeka, ktorého meno sa navždy zapísalo do dejín nielen Ukrajiny, ale aj svetovej vedy. Tam sme sa zoznámili a až do jeho smrti som mal právo k nemu kedykoľvek prísť, keď som sa potreboval o niečom z oblasti vedy a výskumu poradiť.
Kam ste smerovali po ukončení univerzity?
Začal som pracovať na vytvorení matematickej a softvérovo-algoritmickej podpory pre riadiace systémy so špeciálnymi požiadavkami pod vedením mojich učiteľov, konkrétne A. Grišenka a akademika B. Timofejeva; bolo totiž potrebné vyvinúť nové matematické algoritmy, ktoré by zefektívnili rýchlosť riadiacich systémov porovnateľnú so známymi riešeniami, ktoré už boli implementované na importovaných vysokorýchlostných výpočtových zariadeniach.
A došlo tam k nejakému objavu? Skúste to opísať tak, aby porozumel aj laik...
Zjednodušene povedané, problém sa vyriešil objavením novej vlastnosti matíc a novej metódy na výpočet ich hodnôt. Na tomto mieste spomeniem, že som ako externý študent o rok skôr ukončil vysokoškolské štúdium s výborným prospechom a v čase, keď som končil univerzitu, mal som už odpublikovaných sedem vedeckých článkov. Ale späť k tomu objavu: môj učiteľ sa veľmi potešil, nakoľko teória matíc je stará sto rokov a takýto posun nečakal. Mal zo mňa veľkú radosť.
Čo nasledovalo?
Obhájil som dizertačnú prácu, venoval som sa v nej problému dokázania opodstatnenosti jednej zložitej vety; vyvinul som potrebné algoritmy a po troch či štyroch rokoch som ju predložil na obhajobu na získanie titulu doktora technických vied. Pre môj neobvykle mladý vek však práca najprv šla na kontrolu na najvyššej úrovni.
Kde?
Na Ústav matematiky a mechaniky Moskovskej štátnej univerzity; verím, že v tom čase to nebola vo svojej oblasti špička iba v Sovietskom zväze, ale na celom svete. Dizertačku mi overovali naozaj seriózne, mal som šťastie na ľudí nielen s vysokou úrovňou technických vedomostí, ale aj kultúry. Pre ilustráciu dodám, že okrem iných rozsiahlych projektov sa tí istí vedci podieľali aj na tvorbe riadiacich systémov a systémov prenosu dát pre štart prvého človeka do vesmíru.
Ako potom prebiehala obhajoba?
Na to nezabudnem. Keď som skončil, akademici sa najprv krátko poradili, potom sa postavili a začali tlieskať. Bol som zmätený, nechápal som, čo sa deje. Prišiel ku mne jeden starší profesor, ktorý si všimol moje rozpaky, a hovorí mi: to je naša tradícia, takto oslavujeme narodenie. A v našej rodine sa práve zrodil ďalší doktor vied.
Spomínate si na svoj prvý zverejnený článok?
Pravdaže, bol som ešte študent a mal som z neho veľkú radosť. Trocha ma vtedy zobral „do parády“ jeden docent, bol mojím akoby vedeckým kurátorom; totižto, povedali mu o mne, že som zvláštny, nezaujíma ma nič, len veda, a že sedím v knižnici celé dni. Tak si ma vzal na starosť, dal mi zadanie a ja som sa pustil do písania. Ešte si pamätám, že som chcel, aby sme článok publikovali spolu, lebo mi veľa radil. Ale on ma vysmial, že ho len zbytočne vychvaľujem.
Kam ste ju poslali?
Do najserióznejšieho časopisu Sovietskeho zväzu, volal sa Električestvo; ak sa nemýlim, vychádza doteraz. Docent mi na rovinu povedal, že mi článok nevydajú a nemám si robiť nádeje; že všetci recenzenti sú tam známi doktori vied, profesionáli. Avšak že mi dajú hodnotenie, podľa ktorého sa zorientujem, aké chyby som urobil, a následne budem vedieť, kam ďalej smerovať. Dokonca v rovnakom čase tam posielali príspevok tento docent a jeden profesor, laureát štátnej ceny.
Čo nasledovalo?
Prešiel polrok, vtedy to bežne toľko trvalo, v súčasnosti to už tak nie je. A potom prišla odpoveď. V posudku bolo napísaných zopár výhrad: tu zmeniť čiarku, tu dopísať formuláciu, tu toto, tu tamto, a do tlače. Najlepšie hodnotenie. Dokonca tam bolo uvedené, že už článok ani netreba znova prechádzať, ide len o gramatické úpravy. Inak bolo všetko v poriadku.
Docent s profesorom dopadli ako?
Im text vrátili s tým, že majú príliš veľa pripomienok a nedá sa to prerobiť. Zasmial sa a žartom mi hovorí, mal som ísť aj spolu s tebou. Tak mi teda vyšiel prvý článok, dokonca na veľmi dobrej úrovni. Následne som navštívil prorektora s prosbou, že sa zaujímam o vedu a nemám dostatok vedomostí na to, aby som urobil ďalšie kroky. Preto som potom začal chodiť na prednášky pre vyššie ročníky.
Ako sa po páde režimu vnímali diplomy získané počas ZSSR?
Ako kvalitné. Keď som potom svojho času prednášal v eurokomisii, poprosili ma po technickej prednáške prejsť finančnou previerkou. Pamätám si, že jeden Francúz, ktorý v eurokomisii pracoval, bol spočiatku voči mne nastavený niežeby vyslovene agresívne, ale minimálne nedôverčivo. Po mojej technickej prednáške mi riaditeľ povedal: my otázky nemáme, ale ešte musíte ísť na päť minút tuto k chlapcom z finančnej bezpečnosti.
K tomu Francúzovi?
Áno; z piatich minút boli snáď tri hodiny. Obaja sme boli celí mokrí, nebolo to ľahké, angličtina bola cudzia aj mne, aj jemu. Ale pýtal sa ma hádam ešte aj na to, v ktorej armáde slúžil môj dedko. Potom mi dal podpis, čím bola oficiálna časť môjho prijatia ukončená. Neskôr mi prezradil, že mi zo začiatku veľmi neveril, ale zmenil názor, keď počul moje odborné odpovede. A vyzdvihol aj môj diplom, ktorý si v Akadémii vied ZSSR preverili. Dokonca mi povedal, že v čase, keď som študoval, bol aj sám profesorom stovky mladých doktorov v ZSSR.
Čiže celkovo vo vedeckej sfére bola o tom období dobrá mienka?
Áno. Vo všeobecnosti sa to vnímalo tak, že keď ste v tých časoch niečo dosiahli, tak oprávnene, váš diplom mal hodnotu. V ZSSR sa preverovalo celkovo všetko; vy ste možno nezažili tie časy, ale keď sme vtedy išli cez colnicu, ani nemeckí, ani rakúski colníci nám vôbec nevenovali pozornosť. Jednoducho vedeli, že sme boli dôkladne skontrolovaní už na sovietskej stane.
V ktorom okamihu vašej kariéry sa rozpadol Sovietsky zväz?
Pol roka nato, ako som získal titul doktora vied; výskumní pracovníci odrazu neboli potrební. Zapojili ma do administratívnej práce, potom ma vymenovali za riaditeľa Centrálneho výskumného ústavu spojov Ukrajiny. Čas na vedeckú prácu som samozrejme vyhradený nemal, ak som sa jej chcel venovať, muselo to byť na úkor nocí a víkendov. Bolo to osem rokov nepretržitej intenzívnej práce, prakticky bez financií sa nám podarilo zrealizovať množstvo zaujímavých projektov, predovšetkým vďaka nadšeniu „veteránov“ ústavu. Boli sme v tomto rovnakí, nevedeli sme si naše životy bez bádania a skúmania predstaviť.
To znie ako naozaj náročné obdobie...
...áno, najmä ak si upresníme, že počas ôsmich rokov sa vystriedalo dvanásť ministrov. Ale snažil som sa o svojich ľudí postarať najlepšie, ako som vedel, s vedomím, že by som ich nemal ako nahradiť. Takto to však donekonečna nešlo, a keď bol pri moci dvanásty minister, podal som výpoveď. Krátko nato ústav zatvorili a tak to zostalo dodnes; v súčasnosti na Ukrajine nie je de facto ani de iure centrálny výskumný ústav komunikácií.
Predpokladám, že vede ste sa venovali aj po výpovedi.
Pravdaže, život išiel ďalej, pracovali sme, naše bádanie prinášalo ovocie. S jedným objavom som dokonca šiel za predsedom Národnej akadémie vied Ukrajiny, akademikom Borisom Ivanovičom Patonom, ktorého som už vyššie spomenul. Mal som pochybnosti, potreboval som od neho usmernenie, hneď aj dodávam, že mi svojím hodnotením veľmi pomohol. Bol to extrémne zaneprázdnený človek, ale prijal ma; platilo však uňho, že neznášal strácať čas. Dokonca aj na prezídiu nastavil stopky na päť minút a povedal: Môžeš hovoriť, o čom chceš, hoci aj o počasí či športe, ale viac času ti neposkytnem.
S čím konkrétne ste za ním vlastne šli?
S mojím názorom, že infokomunikačný svet môže v nasledujúcom desaťročí zažiť šok; povedal som mu, že blížiaci sa prechod na úroveň iných výpočtových rýchlostí a vznik kvantových počítačov si vyžiada revolučné zmeny, a to nielen v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Zároveň som mu predstavil môj návrh riešenia, ktoré by som videl ako schodné.
Bol mu naklonený?
Áno, navrhol mi, že na jeho otestovanie si môžem skúsiť podať patentovú prihlášku a výsledok bude rozhodne významný ako z vedeckého, tak aj z komerčného hľadiska.
A boli vaše patentové prihlášky úspešné?
Boli, aj v USA, aj v Nemecku. Trvalo to tri roky, stálo to veľa peňazí aj nervov, a pred patentom som ešte musel prejsť medzinárodnou expertízou. Stálo to však za to a teraz máme pred sebou cestu od teoretických a modelových výsledkov ku komerčným priemyselným produktom. Naše plány zmarila Putinova krvavá vojna, ale ak sa nám podarí zorganizovať na STU vedecké laboratórium a získať priemyselné výsledky, bude to v rámci najbližších rokov veľmi dôležité ako pre Európu, tak aj mimo nej. Ideme do toho.
Akým vedeckým otázkam sa venujete v súčasnosti?
Momentálne pracujem na matematickom zdôvodnení teórie jedného amerického ekonóma. Ak bude niekedy jeho úsilie ocenené na najvyššej vedeckej úrovni, budem sa tešiť, že moje výsledky prispeli k vyššiemu uznaniu jeho práce.
Predsa len sa ešte vráťme k časom, keď ste si robili dizertačku, zaujíma ma tu jedna vec. Pracovali ste počas tohto obdobia?
Pravdaže, musel som denne chodiť do priemyselného podniku, kam ma po vysokej škole zaradili podľa vtedy platných pravidiel. Keďže som bol zvyknutý na vedeckú prácu, toto bol pre mňa úplne iný svet. V tejto súvislosti si spomínam na jednu otázku, aj keď mi ju priamo nepoložili. Spätne som sa však dozvedel, že na vyššej úrovni prebehol dialóg v duchu: a čo, ak bude časom ašpirovať na Nobelovu cenu? Dáme mu odporúčanie, spĺňa prísne stranícke štandardy? Samozrejme, toto všetko bolo hypotetické, ale slová o Nobelovej cene mi zostali v pamäti.
Akí boli celkovo vaši učitelia? Mali ste s nimi aj osobné vzťahy?
Rozpoviem jeden vtipný moment. Keď som napísal svoju prvú štúdiu, prišiel som k svojmu školiteľovi, ktorý, mimochodom, ešte stále pracuje, je už veľmi starý, ale je dekanom a profesorom. A ukázalo sa, že si ma veľmi dobre pamätá; totiž môj kolega raz stratil diplom, kdesi ho zapotrošil, prišiel k tomuto profesorovi a prosil ho, aby mu ho vystavil znova.
A vystavil?
Najprv nechcel, že si ho nepamätá. Že nech spomenie niekoho, kto by mu potvrdil, že tam naozaj študoval. A keďže je to môj blízky priateľ a študovali sme spolu, odvolal sa na mňa. A na základe toho mu profesor uveril. Viete, celkovo mi bolo v mojom živote dopriatych niekoľko stretnutí s naozaj výnimočnými ľuďmi, nielen z Ukrajiny či Sovietskeho zväzu, ale celkovo zo sveta. Toto vnímam ako naozaj veľký dar, že som sa s nimi stretával a udržiaval tieto vzťahy celé desaťročia. Mohol som k nim kedykoľvek prísť.
Poďme k vášmu životu na Slovensku. Aké boli vaše prvé skúsenosti s našou krajinou?
V mladosti som žil asi pol roka v bratislavskej Petržalke. Tam som sa na jednom seminári zoznámil s dobrým priateľom, ktorý sa narodil blízko českých hraníc, ale skvele ovládal ruštinu a trocha aj ukrajinčinu. Spriatelili sme sa a on ma pozval: príď ku mne, uvidíš, ako pracujeme, ako žijeme. Prišiel som teda k nemu, postupne sa spriatelili aj naše rodiny. Bolo to v čase, keď sa práve rozpadol Sovietsky zväz.
Pozrime sa teraz na váš život na STU. Ako by ste ho opísali?
Kolegovia sú tu veľmi ľudskí, sú to vzťahy, aké majú byť, nielen po vedeckej stránke, ale aj v normálnych medziľudských kontaktoch. Týka sa to všetkých kolegov, aj nášho pána dekana. Veľmi mi pomáhali a snažili sa, aby som od nich mal okrem pracovnej aj psychologickú podporu.
Tu máte zrejme na mysli vojnu a vašu rodinu, ktorá bola donedávna v Kyjeve, však?
Áno, mal som tam manželku a dcéru, o ktoré som sa bál, nakoľko naše hlavné mesto začali bombardovať. Musel som ich odtiaľ dostať. Pomohol mi môj kolega a blízky priateľ z Ivano-Frankivska, vzal ich na našu hranicu do Vyšného Nemeckého. Tu v Bratislave sa mi ponúkol kolega Marek Galiński, že ma odvezie, šli sme a vzali sme ich odtiaľ. Mali sme šťastie.
Váš otec svojho času bojoval vo vojne, však?
Áno. Raz, bol som ešte dieťa, náhodou k nemu prišiel jeho krajan z dediny, v ktorej sa otec narodil - ide o neveľké mestečko v Černihivskej oblasti. Rozprávali sa a ja mu vravím: ujo Hriša, k nám do školy chodia hrdinovia, majú plno metálov, a rozprávajú nám, ako jeden z nich postrieľal dvadsať Nemcov. Všetci sa vtedy schovali, ale on sa zdvihol a hovorí: “Za Stalina!”, rozbehol sa a vyhodil tank do vzduchu. Hovorím ujovi: viem, že ste bojovali, otec bol ťažko zranený, a vy to nejako nespomínate ako tí hrdinovia, ktorí k nám chodia do školy. A on sa zamračil a hovorí mi: vieš, synak, tí, ktorí boli skutočne vo vojne, na to nechcú spomínať. Na tú bolesť, keď vidíš, že človeka pred tvojimi očami roztrhajú na kúsky. A keď ti otec o tom nikdy nehovoril, ja ti o tom porozprávam.
Čo vám porozprával?
Hovorí: batalión činilo 800 až 1 000 zdravých, mladých chlapcov, tých poslali dobyť Königsberg. Bola nám zima, Nemci, tiež úbohí vojaci, ktorých poslal Hitler, boli aspoň v bunkroch. Od mora vial studený vietor, bol dvojmetrový sneh a mali sme to mesto dobyť. Celý batalión padol, prežili z neho len dvaja ľudia: veliteľ a tvoj otec. Mal vtedy sedemnásť rokov, bol ešte dieťa.
Ako sa mu podarilo prežiť?
Prerušilo sa spojenie a veliteľ oddielu mu ho prikázal obnoviť. Otec sa rozbehol s drôtom hľadať, kde sa to vlastne prerušilo, a schytal nemeckú guľku do chrbta. Ležal ranený na neutrálnom pásme a stonal. Bitka sa už skončila, zvečerilo sa, no stále žil, bolo ho treba odtiaľ zobrať. Dvaja jeho krajania sa tam priplazili, otca položili na dlhý vojenský plášť a pritiahli ho na našu stranu, kde boli aj lekári. Neviem si predstaviť, aké to bolo strašné a bolestivé, keď mal poranenie na chrbte a museli ho ťahať po hrboľoch. Nakoniec mi ujo Hriša ešte povedal, že vojna je vždy veľké zlo, nedá sa naň spomínať.
Ešte sa vás spýtam na váš názor na súčasnú vojnu na Ukrajine. Kde vidíte jej príčinu?
Nerozumiem zmyslu tejto krvavej bitky. Ide aj o politické boje, no je to vojna Putina. A straty na životoch sú nepredstaviteľne hrozné.
Ako sa podľa vás dá predpokladať, že sa skončí?
Božechráň, aby sa z nej stala jadrová vojna, lebo tá by bola posledná. Myslím si, že predsa len Ukrajinu neporazia, to sa už dosť rýchlo ukázalo v rámci posledných udalostí, že ju len tak nedobyjú, zvlášť nie pri takejto svetovej podpore. Veď to je stredovek, zabrať niečie územie. Ak by ho zabral, čo potom? Bude Ukrajina pod nadvládou cára? Nie, nebude. Ukrajinský ľud to ukázal skutočne hrdinským bojom po všetky dni od začiatku vojny. Vojna sa skončí, vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou však po desaťročia nebudú normálne.
Text: Katarína Macková
Foto: Tibor Rózsár