Nikdy by som nepustil z rúk fotku, za ktorou si stopercentne nestojím
Zďaleka to nefunguje tak, že sa skončí akcia, ja vyberiem kartu a je to. Práca na pľaci, ak si ju porovnáme s postprodukciou, netvorí možno ani tretinu, hovorí študent aplikovanej elektrotechniky na FEI STU Tibor Rózsár. Okrem iných aktivít fotografuje pre naše Spektrum.
Tibor, začnime tvojím štúdiom u nás. Prečo si sa rozhodol pre STU?
Veci okolo elektriny ma bavili už od detstva. Dlho som rozmýšľal, akú školu si vybrať, paradoxne odbor mi bol jasný hneď. Na gymnáziu sme však nemali dostatok informácií, chýbalo nám viac veľtrhov a podujatí, vďaka ktorým by som sa zorientoval. Napokon som si podal prihlášku k nám a aj do Brna, prijali ma na obe a to aj bez prijímačiek; veľmi som vtedy zvažoval, ako si vybrať. Napokon rozhodol fakt, že mám veľa mimoškolských záľub a pravidelné cestovanie do Brna a späť by mi príliš komplikovalo život.
Vybral by si si takto znova?
Áno, počas covidu sa ukázalo, že som sa lepšie rozhodnúť nemohol; nemusel som v kuse riešiť prechody hraníc. Teraz som vo štvrtom ročníku a naozaj som nikdy neoľutoval.
Splnil odbor tvoju predstavu?
Áno, jediné, čo mi trocha prekáža, je fakt, že sa nie ku všetkým „vychytávkam“ prezentovaným napríklad na dňoch otvorených dverí počas štúdia aj reálne dostanem. Chápem, že nie dajme tomu k robotickým rukám, keďže môj odbor je iný, a zároveň aj chápem, že ten covid tiež veľmi zamiešal karty. Ale toto je naozaj jediné, kde by som niečo zmenil. Inak som spokojný.
Pre študentov býva najťažší prvý ročník. Ako si ho zvládal?
Veľmi mi pomohlo, že som z gymnázia a mám maturitu z matematiky aj fyziky. Čo však celkovo hodnotím veľmi pozitívne, je čoraz väčšia otvorenosť učiteľov voči študentom. Aj vzájomné vzťahy sú časom bezprostrednejšie, prvý semester je ešte formálny, potom sa však už debaty ako také začínajú uvoľňovať. Aj učitelia to už totiž berú tak, že jasne vidia, že keď si dávaš námahu, tak tu chceš ostať. A čo je naozaj pekné, nemajú sa problém s nami aj profesionálne poradiť.
Ešte sa tam rekonštruuje?
Zvonku je už fakulta prerobená, prednáškové miestnosti sú takmer hotové. Ešte sa stále niečo robí, ale veľmi sa teším, aký bude výsledok pekný.
Čo plánuješ po ukončení štúdia? Chceš zostať v odbore?
Keď som bol ešte gymnazista, chvíľku som si myslel, že na vysokú ani nepôjdem. Potom však, keď sa začala blížiť maturita, rozhodol som sa urobiť si aspoň bakalára. Pred odovzdaním bakalárskej práce som sa rozhodol, že by to už bola škoda nechať a dám aj inžiniera. A momentálne plánujem zostať aj na doktorandúre.
Okrem toho, že si náš študent, si aj fotograf a kameraman, naši čitatelia vedia, že fotíš aj pre Spektrum. Do toho sme ťa zatiahli už v čase, keď som tu už pracovala, ale pokiaľ viem, podujatia na našom rektoráte si kameroval už aj predtým...
... áno, celé sa to začalo ešte za bývalého vedenia, keď ma oslovili na natočenie vianočného príhovoru vtedajšieho rektora. Ako na mňa prišli, netuším, zrejme si niekto všimol moje videá na sociálnych sieťach. Trocha ma to prekvapilo, spomeniem, že som sa foteniu venoval aj na gymnáziu, ale bralo mi to toľko času, že som sa rozhodol ďalej nepokračovať. Nevydržalo mi to ani pol roka (smiech). Po spomínanom príhovore ma zavolali na vedeckú radu, rôzne zasadnutia, otvorenie akademického roka a tak ďalej. A už to šlo.
Ak by si mal porovnať kamerovanie a fotenie, čo z toho by vyšlo lepšie?
Aj jedno, aj druhé je veľmi pekná práca. Tu by som však využil príležitosť a upriamil pozornosť na fakt, ktorý si veľa ľudí vo všeobecnosti neuvedomuje, a to je množstvo času, ktoré kameraman či fotograf dodatočne potrebuje, aby doma spracoval, čo nahral a nafotil. Zďaleka to nefunguje tak, že sa skončí akcia, ja vyberiem kartu a je to. Práca na pľaci, ak si ju porovnáme s postprodukciou, netvorí možno ani tretinu.
Čo všetko zahŕňa postprodukcia?
Zostrihať, editovať, upraviť farby, orezať, vyrovnať, ak fotograf nemal dobrý uhol. Toto si veľa ľudí neuvedomuje. Zažil som aj také extrémy, že sa skončil školský ples o štvrtej ráno a o šiestej ma už čakala správa, či sú fotky hotové. Nereálne.
Ako si sa zachoval?
Šiel som spať (smiech). Takto to jednoducho nefunguje.
Dnes má už takmer každý kvalitný telefón s dobrým foťákom. Ako by si porovnal takéto fotky s urobenými zrkadlovkou?
Kvalita fotografií dnešných smartfónov je veľmi vysoká a výrazne sa zvyšuje zo dňa na deň; záleží však aj od rozmeru čipu a podobne, ktorý sa však výrobcovia snažia minimalizovať. „Tehly“ sú však už dávno minulosťou, laikovi taká fotka úplne postačí, prípadne ak treba niečo rýchlo uverejniť alebo poslať, je to výborná možnosť. Za dve sekundy. A ani to niekedy na prvý pohľad nerozoznáš.
Profík by však našiel rozdiely, keby veľmi chcel, však?
Áno, on by hlavne vedel, čo presne má hľadať. Najprv si treba fotku x-násobne zväčšiť, potom si ju pozrieť aj elektronicky, aj v tlačenej forme..., a vtedy sa dá porovnávať a vidieť, čo je iné.
Na začiatky si spomínaš?
Na tie s fotografovaním len matne, ale na kamerové veľmi jasne. Prvý fotoaparát som dostal, keď som šiel do Anglicka, aby som si mohol odložiť spomienky. Kameru som však držal po prvýkrát v rukách už v siedmich rokoch, aj keď, samozrejme, o nič profi ešte nešlo. Bol to starý typ, ešte s páskou, a bolo to na bratrancovej svadbe. Vyzul som sa, vyliezol som na stoličku a kameroval (smiech). Dlho som si na to ani nespomenul, až v nejakých pätnástich som z toho našiel fotku. Serióznejšie som sa začal o túto oblasť zaujímať asi v jedenástich; bol som v tábore, istá regionálna televízia tam nakrúcala seriál. Sledoval som, ako pracuje veľká televízna kamera, bol som úplne nadšený. Pomohla mi náhoda: jedno dieťa pred nich vbehlo, prišli o záber, a tak sa začali rozprávať, že by sa opakovalo v iný deň. Mal som to natočené z rovnakého uhla, a tam som im ponúkol svoj záber. Prijali ho, slovo dalo slovo, zistil som, že tam budú aj o týždeň.
A predpokladám, že si prišiel znova.
Jasné, že prišiel. Asi po piatej epizóde mi priniesli televíznu kameru, aby som si vyskúšal prácu s ňou. Videli, že ma to baví. Ja som sa tak nadchol, že som ihneď poprosil rodičov, že by som rád dostal naozajstnú kameru za vysvedčenie, ak budem mať na konci roka čisté jednotky. A keďže som ich mal už aj na polročnom, urobili mi tú radosť. Museli ma po ňu vziať osobne, nemal som odvahu nechať to na kuriéra (smiech). Pre mňa to vtedy bola neskutočná cennosť.
Takže si sa do toho, predpokladám, už naplno pustil.
Áno, a pamätám si aj najväčší prelom, ktorý zakrátko nasledoval; jednu z epizód mi dali zostrihať s tým, že si želali, aby som používal aj svoje zábery, aj ich. V istom, dobrom zmysle slova so mnou vybabrali, ale veľmi rýchle som pochopil, prečo.
Aby si si uvedomil, čo máš zlepšiť?
Presne. Kým nerobíš s vlastnými zábermi, nepochopíš to, nahrať a odovzdať je jednoduché. Ale takto by som sa nikam neposunul. Začneš to prezerať, strihať a veľmi rýchlo pochopíš, čo bolo treba robiť inak. Tu som sa nemal tak skoro pohnúť, tu som mal ešte vydržať, toto som mal nakrútiť tak a toto tak. Získaš iný pohľad. Kameraman, ktorý nikdy nestrihal, podľa mňa nie je kameraman. Zo začiatku som sa aj trocha ofučal (smiech). Ale veľmi rýchlo mi došlo, že mi ani náhodou nechceli zle.
Si s tým tímom ešte v kontakte?
Áno, a už máme aj vyrovnanejšie pozície, dokážem radiť aj ja im, ak je to potrebné. Síce je pravda, že majú viac skúseností, ale zároveň je iná doba a dá sa povedať, že na čele je už naša generácia. Potrebuješ ovládať triky, efekty, v tom sme my mladí viac doma. Napríklad som im spravil kamerovú jazdu na koľajniciach, stabilizátor obrazu na bicykel a podobne.
Kedy fotograf vidí, že je s fotkou potrebné ešte niečo robiť?
Či už fotku, alebo video si najskôr dôkladne pozriem, a následne analyzujem, či som spokojný, prípadne čo mi prekáža. Či som použil správny uhol, vhodné nastavenie... je to hlavne o spokojnosti fotografa. Radšej si dám pár dní načas, ale nikdy by som nepustil z rúk fotku, ktorá sa mi nepáči. Druhá strana si stále vie pretriediť, čo zverejní a čo nie; ja si však musím za svojou prácou stopercentne stáť.
Venoval si sa niekedy aj umeleckej fotografii?
Áno, aj portrétom, ale najväčšiu časť mojej práce vždy tvorili podujatia, oslavy, eventy; od tohto leta som sa intenzívne začal venovať aj foteniu koncertov, ktorým som venoval aj môj instagramový účet @tr_photo_and_video. To sa začalo tak, že v máji ma One Republic akreditovali na ich turné a ja som tomu do poslednej chvíle neveril. Až keď som tam naozaj bol.
Vyzeráš, že si si to užil (smiech).
Jasné. Ďalej som pokračoval aj s inými slovenskými interpretmi, ako Horkýže Slíže, IMT Smile, No name, Polemic, Smola a Hrušky či Vidiek...; cestoval som dokonca aj s muzikálom. Pokračovalo to zahraničnými kapelami, tým pádom aj zahraničnými koncertnými šnúrami napríklad na turné Boban Marković Orkestar zo Srbska, Neoton Família alebo R-GO z Maďarska či slávna rocková skupina Dire Straits z Anglicka.
Ako ten svet funguje? Uchádzaš sa o akreditácie iniciatívne, alebo ťa oslovujú?
Aj tak, aj tak. Závisí to od kapely, niektoré si fotografov hľadajú, a teda mi príde žiadosť. Iné mám jednoducho rád a chcel by som ich profesionálne fotografovať, vtedy oslovím ja ich. Je to úžasné, užijem si koncert, robím, čo ma baví, spoznávam nových ľudí.
Ide o platené veci?
Kedy ako. S niektorými kapelami sa dlhodobo poznám a skrátka ich idem podporiť. A niektoré sú platené, najmä ak ide o väčšie akcie, kde nekoncertuje iba jedna partia. Festivaly a podobne.
Dobre. Som zvedavá ešte na jednu oblasť tvojho života; vieme o tebe, že si dobrovoľný hasič...
...s tým som začal asi v roku 2014, keď sme v našej obci začali prerábať pôvodnú budovu hasičskej zbrojnice. Začali sme garážou, ktorá mala ťažkú železnú bránu, ktorú pri zásahu museli otvárať aspoň ďalšie 2 osoby (smiech). Tú sme ihneď vymenili za automatickú. Hneď sa nám výjazdy zrýchlili. Následne sme dostali nové hasičské auto, protipovodňový prívesný vozík, novú techniku... to som si veľmi užíval, nakoľko ide o detský sen každého chlapca. Byť policajtom, hasičom a podobne. Jasné, že som to chcel aj ja.
Potreboval si sa v tejto oblasti aj vzdelávať?
Áno, začal som navštevovať kurzy, neskôr sme sa s kolegami v DHZ dohodli, že zapojíme aj deti. Pred covidom sme ich mali z obce okolo dvadsaťpäť, ja som si medzičasom urobil kurz trénera, takže sme začali každý týždeň trénovať. A vždy po tréningu bola zaslúžená zmrzlina, lízanky a podobne, na čo mali chuť. Napokon nás oslovili profesionálni hasiči s tým, že sa bude konať okresné kolo v halovej súťaži, či nechceme ísť. Vybrali sme sa tam hneď s troma družstvami detí a odniesli sme si strieborné a bronzové miesto z ich úplne prvej súťaže. Veľmi ich to povzbudilo, ale rýchlo prišli na to, že vyhrávať sa nedá vždy; na inom podujatí trocha poľavili a bolo. Toto sa museli naučiť, výhra je fajn, ale nemôžu ju čakať vždy.
Predpokladám, že aj takéto tréningy doplatili na pandémiu.
Áno, ako vtedy všetko; mohli precvičovať akurát tak viazanie uzlov, to sa dalo aj doma. Avšak požiare si nevyberajú, dospelí museli aj počas korony z času na čas hasiť.
Čo ste takto hasili?
Napríklad skládku odpadov. Tam je to obzvlášť ťažké, lebo nikdy nevieš, čo presne na nej je. A keď horia chemikálie alebo plasty, je to katastrofa. Raz sme hasili dokonca cestou domov zo súťaže.
Ako sa správne postupuje v prípade požiaru? Má občan povinnosť volať profesionálnych hasičov, alebo môže aj vás?
Realita v obciach je taká, že sa volá starostovi, ktorý je vždy aj „miestnou infolinkou“ (smiech). Malo by sa ale predovšetkým volať 150, alebo 112. Samozrejme, ak je občan v panike, strachu, môže zavolať aj veliteľovi dobrovoľného hasičského zboru v obci a požiadať ho, aby to oznámil ďalej. Veliteľ musí automaticky vyhlásiť výjazd na okresnom, prípadne inom riaditeľstve u profesionálov, nahlási, aká posádka o akom počte ide von, či treba posily. Po príchode na miesto aktualizuje pomocou vysielačky či mobilu, aký je rozsah požiaru, či treba ďalšie posily. Prípadne čo treba.
Zažil si v tejto súvislosti aj nejakú kuriozitu?
Áno, šli sme zo súťaže a jeden z nás si všimol dym. Horela skládka, boli sme blízko, aj keď unavení po súťaži. Hneď sme oslovili všetky dostupné hliadky, že ten požiar je príliš veľký na to, aby sme ho sami zvládli. Takže sme si medzi sebou volali, že ani sa nechoďte po súťaži prezliekať, ide sa hasiť, poďte rovno sem. Po príchode sme prieskumom zistili, že ide o požiar skládky približne o rozlohe 100x150 metrov do výšky 15 metrov. Nakoniec sa nás tam stretlo vyše štyridsať hasičov, dvanásť hasičských áut. Mali sme naozaj šťastie, že neďaleko bola rieka, odkiaľ sme si mohli prečerpať vodu z jedného auta do druhého až na vrchol.
Ako často mávate taktické cvičenia?
Raz, dvakrát do roka, vždy niekde inde, na inom mieste a rôznych príležitostiach. Aby sme sa pripravili na rôzne druhy situácií.
Text: Katarína Macková
Foto: archív respondenta