Nie je dnes jadrofóbia luxus?
Strach a médiá vytvorili predstavu, aká strašná bola Fukušima z hľadiska obetí na životoch, ale len málokto povie, že to bolo kvôli prírodnej katastrofe. Pripísali to jadrovej energetike, čo je úplne absurdné, hovorí profesor z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva FEI a predseda Slovenskej nukleárnej spoločnosti Vladimír Slugeň.
Pán profesor, ako ste sa dostali k svojmu povolaniu?
Vyštudoval som jadrovú energetiku na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave, v tom čase šlo o veľmi populárny a moderný odbor. Po ukončení štúdia som tam zostal ako asistent a po rokoch som sa stal profesorom.
Máte za sebou z tohto obdobia aj niekoľko zahraničných stáží. Ako ste vnímali rozdiel medzi fungovaním u nás a v iných krajinách?
Na prvý zahraničný pobyt som šiel asi po šiestich rokoch na fakulte v roku 1992, keď sa otvorili hranice. Konkrétne šlo o nemecký výrobný podnik – koncern Siemens KWU. Musím povedať, že to tam fungovalo naozaj veľmi efektívne, každý zamestnanec si bol vedomý svojich hodinových nákladov, na ulievanie by tam nik nebol ani pomyslel. Videl som tam zmysluplnú a dôslednú prácu, nebol čas robiť jednu vec dvakrát. Neskôr som šiel na rok a pol do Belgicka, potom znova do Nemecka, do Holandska, Rakúska... celkovo som bol na zahraničných stážach či výskumných pobytoch asi šesť rokov.
Skúšali ste potom spomínanú dôslednosť a efektivitu aplikovať aj doma?
Áno. A narobil som si mnoho nepriateľov (smiech). Okrem zahraničia som bol aj na stáži v Jaslovských Bohuniciach, ktorá trvala tri roky (1987-1989); vtedy sa podarilo presadiť, aby odborní asistenti mohli takto ísť do praxe a sa naučiť sa v nej, čo budú neskôr sami učiť. Prešiel som tam postupne všetky oddelenia v Bohuniciach a dalo mi to nesmierne veľa.
Poďme teraz k vašim funkciám v organizáciách pôsobiacich v oblasti jadrového dozoru.
Som predsedom Slovenskej nukleárnej spoločnosti, takisto som v Rade jadrovej bezpečnosti pri Úrade jadrového dozoru SR, bol som členom Výboru jadrovej bezpečnosti SE-EMO... je toho viac. Do týchto funkcií sa nedá len tak prihlásiť, vždy vás osloví niekto kompetentný na základe vašich vedomostí a skúseností. A ľudí s potrebným profilom, poviem narovinu, nie je veľa.
Čo také členstvo zahŕňa? Porady, posudky...?
Je to veľmi pestrá činnosť, závisí od toho, v akom časovom období ju vykonávate, či je prítomný nejaký problém, nakoľko je vážny... nedá sa to paušalizovať. Napríklad v čase, keď bola havária vo Fukušime, bol som nielen prezidentom našej, ale aj Európskej nukleárnej spoločnosti. Vtedy sme mali nekonečne veľa žiadostí o rozhovory, stanoviská, vysvetlenia, čo sa stalo, a to nielen pre naše médiá, ale aj pre BBC, nemecké televízne kanály, printové portály. Museli ste intenzívne študovať, stále hľadať nové informácie. V takejto situácii totiž nemôžete príliš často hovoriť, že neviem, alebo skúsme inú otázku.
Boli vtedy, predpokladám, aj prehnané scenáre?
Pravdaže boli, dokonca až katastrofické a klamlivé. Bolo treba vedieť analyzovať dáta, venovať tomu čas a byť nekonečne trpezlivý.
Čomu sa venujete radšej? Tomuto, alebo učeniu?
Obom, mne najviac vyhovuje pestrosť. Keby som robil dlhodobo iba jedno, prejedlo by sa mi to. Presne to na svojej práci oceňujem, že môžem robiť vedecky, organizačne aj pedagogicky. Som extrovert, potrebujem ventil (úsmev). Ale presne táto kombinácia mi dáva zmysel i motiváciu.
Na čom zaujímavom aktuálne pracujete?
Momentálne pripravujeme exkurziu pre študentov do bývalej uránovej bane (600 metrov pod zem). Nie je to triviálne vybaviť, ale dá sa to. Musíte zladiť rozvrhy nielen študentov, ale aj expertov, ktorých tam chcem pozvať. Má to úplne iný rozmer, ak s vami v autobuse pôjde niekto, kto v problematike aktívne robí.
Už ste v nejakých boli?
Bol, ale väčšinou ako návštevník, nie ako odborník, ktorý s tým denne pracuje. Ak chcete, aby mala exkurzia hlbší zmysel, treba ju pripraviť nielen časovo, teda organizáciou bezpečnostných ponaučení, obedov a podobne, ale dať tomu aj rozmer účasti odborníkov, ktorí pre to horia a ktorí vám vedia povedať a vysvetliť oveľa viac, ako bežný sprievodca. Taktiež sme boli týždeň v Černobyli a viem, že si tam naši šiesti študenti spravili diplomové práce. Bolo to však ešte v roku 2011.
Organizujete niečo v podobnom duchu aj doma?
Áno, už pred mnohými rokmi sme si vymysleli stánok Slovenskej nukleárnej spoločnosti na festivale Pohoda. Tam si každý môže zmerať rádioaktivitu či už predmetov, alebo i svojho vlastného tela. Môžete si dať premerať hodinky, či neobsahujú ručičky s fosforom, ako to skôr bývalo bežné. Šlo o náter, ktorý obsahoval istú malú mieru rádioaktivity. Efektné sú i merania hornín typu smolinec. Robia to tam naši mladí, ktorí sa snažia osloviť takisto mladé publikum.
Poďme teraz k jadrovým elektrárňam ako takým. Viete zjednodušene priblížiť, ako vyzerá výstavba?
Ide o komplikovaný a veľmi dlhý proces. V súčasnosti máme vo svete v aktívnej prevádzke 439 blokov, ale ako plynul čas, veľmi sa komplikoval legislatívny schvaľovací proces. Takisto aj úverové zaťaženie, lebo samotná stavba sa predĺžila na desiatky rokov. Menia sa zákony, menia sa vlády; a ak si vezmete, že jadrová elektráreň sa stavia aj dvadsať rokov, tak najmä vzhľadom na viaceré volebné obdobia máte nestálosť a neistotu. „Polčas rozpadu“ zákonov na Slovensku je asi desať-dvanásť rokov, čiže počas tej výstavby sa zákon pre danú oblasť zmení aj dvakrát.
A vy sa tomu musíte prispôsobiť.
Ja sa kľudne prispôsobím. Ale čo banky? Veď sa odrazu zmení aj finančný model. Zmenia sa limity, normy; to, čo bolo nadimenzované na normu z roku 1990, je úplne iné, ako vyžaduje norma z roku 2015. A musí sa prerábať. Ako začnete prerábať v existujúcej stavbe? Začnú sa meniť profily potrubí, pretože norma je prísnejšia. A tak ďalej. A to neplatí len pre jadrové elektrárne, o ktorých sa bavíme, ale aj pre mosty, tunely, pre všetko, čo sa stavia dlho. Vy si na takéto veci potrebujete zobrať veľký úver, ktorý sa spláca dlhé roky. Obrovským problémom je tu dôvera bánk, splatnosť úverov. A aj spomínaná politická nestabilita. Ale aby sme sa vrátili k jadrovej energetike - nie je problém, že by sa niečo nedalo postaviť. Ale potrebujete uvažovať vo veľkých dimenziách (dvadsať miliárd eur, cca dvadsať rokov, stovky subdodávateľov...).
Toľko stojí elektráreň?
Aj toľko. Samozrejme, podľa toho, kde a aká. Nové, moderné a veľké sú jednoducho drahé. A takúto sumu dať naraz na stôl nie je možné. Preto sa tvoria finančné modely rozdeľujúce túto sumu do mnohých rokov, využívajúc viaceré zdroje, rôzne úročenie.
Ak si vezmeme to postupné modernizovanie - v čom je oproti minulosti, dajme tomu spred niekoľkých rokov, najväčší rozdiel?
V bezpečnosti; od katastrofy v Černobyli uplynulo len tridsaťšesť rokov. Tu si musíte uvedomiť, že pravdepodobnosť ťažkých havárií pred týmto nešťastím bola približne na úrovni raz za tisíc rokov, teraz je to raz za milión rokov. Samozrejme to však stojí obrovské peniaze. My predikujeme, že takzvaná ťažká havária má pravdepodobnosť dokonca ešte nižšiu. Bezpečnostné opatrenia stavbu predražujú, ale majú zmysel. Kedysi bola jadrová energetika extrémne lacná práve preto, že bezpečnostné systémy a opatrenia nešli do takej hĺbky, ako dnes. Tým pádom bola v porovnaní s plynovou energetikou niekde tri až päťkrát lacnejšia. Teraz musíte počítať s podstatne vyššími investičnými nákladmi a s ich splatnosťou aj pätnásť rokov. Splatnosť nákladov sa samozrejme odvíja od ceny elektrickej energie.
Ak si teda tú finančnú stránku zhrnieme, aký nám vyjde časový horizont návratnosti?
Investujete po dobu dvadsať rokov, aby sa vám peniaze ešte po ďalších pätnástich rokoch začali vracať. Žiaden finančný ústav, ktorý má víziu rýchleho obratu a rýchleho zisku, si toto nedovolí. Na druhej strane sa vám to potom vracia šesťdesiat, možno aj osemdesiat rokov, ide teda v tomto zmysle o dlhodobú a efektívnu investíciu. Čo si však dovolia len robustné investičné skupiny alebo štáty, ktoré si chcú zaistiť svoju dlhodobú energetickú bezpečnosť.
Pristavme sa pri spomínanom Černobyli. Je pravda, že sa vtedy o tej havárii nehorázne klamalo?
Áno, bolo o ňom mnoho klamstiev, ale viac bolo tých, ktorí klamali pri hľadaní katastrof, ako tých, ktorí klamali preto, aby sa nešírila panika. Bol tam celý rad navzájom sa umocňujúcich zlých krokov, ktoré vyústili do výbuchu vodíka, ktorý rozmetal aktívnu zónu a rádioaktivita sa uvoľnila do životného prostredia. Hoci tam boli dva výbuchy, ani jeden nebol jadrový; určite nešlo o nič v duchu atómovej bomby, ako si mnohí katastrofici myslia.
Čo tam teda vybuchlo?
Najskôr pretlak pary, pretože začal veľmi rýchlo narastať tepelný výkon reaktora, čo z vody spravilo paru a tá expandovala. Tým pádom sa do systému dostal vzduch, pri vysokých teplotách sa vytvoril vodík, a ten je v zmesi so vzduchom, konkrétne od štyroch percent, explozívnou zmesou. Tá explodovala a výbuch roztrhol budovu reaktora. Ďalším negatívnym faktorom bolo, že tam bol ako moderátor použitý grafit, ktorý začal horieť, a komínovým efektom vyniesol do vyšších sfér, konkrétne až do troch-štyroch kilometrov, rádioaktívne látky, ktoré potom odvial vietor.
Kam?
Prvý mrak šiel na Škandináviu, druhý na Poľsko a tretí, o niekoľko dní neskôr, na Rumunsko a Bulharsko. Došlo k uvoľneniu značného množstva rádioaktívnych látok, ktoré sa cez aerosóly vetrom šírili aj do vzdialenejších častí Európy. A keď pršalo, tak sa vypršali na príslušné územie. Aj na naše, najviac na Oravu.
Je pravdou, že po tej havárii rástla napríklad nadrozmerná zelenina?
Pravdaže nie. Ani štvorhlavé draky a trojhlavé jelene tam nikto nevidel (smiech). Všeličo sa porozprávalo, aj také hlúposti, že sa kvôli tomu kazia zaváraniny. Všetko sa už vtedy hádzalo na Černobyľ. Ale pravdou je, že ani v najbližšom okolí, kde boli naozaj vysoké dávky žiarenia, nemala fauna ani flóra takéto anomálie. Áno, trebárs listy mali troška iný tvar, les mal oranžovo-ryšavé sfarbenie kvôli vysokým teplotám. Pár rokov, teraz sa to už dostáva do normálu. Akurát sa tam premnožil kôň Przewalského, ktorý bol v Európe na vyhynutie, bolo tam pár kusov vypustených do voľnej prírody a teraz tam sú veľké stáda, pretože nemajú prirodzeného nepriateľa.
Čo sa tam v prvých rokoch skúmalo najviac?
Biológia rastlín. Tie neutečú ako zvieratá, boli dlhodobo vystavené vysokej radiačnej záťaži. Ako vravím, pár rokov sa pozorovali nejaké anomálie, ale potom, keď žiarenie ustúpilo, vegetácia sa vracia do pôvodného stavu.
Chorobnosť ľudí nestúpla?
Veľmi dobrá otázka, na ktorú už vieme odpovedať len približne. Priamych obetí, ktoré zomreli na chorobu z ožiarenia, kde sa preukázala jednoznačná kauzalita, bolo 28. Šlo o požiarnikov prvého zásahu, ktorí vedeli, do akého prostredia idú, ale zároveň vedeli, že musia hasiť a nikto iný tu nie je. To boli hrdinovia. Plus pilot helikoptéry, kameramani, niekto ďalší... ale najmä požiarnici prvého nasadenia. Dokopy 38 ľudí, ktorí boli všetci mŕtvi do pár dní, respektíve do dvoch mesiacov. Ďalej sa neviedla presná štatistika, ale zachytil som, že 159 ďalších záchranárov umrelo asi do piatich rokov. Čo nie je až tak veľa, ako sa tvrdí. Osobne si myslím, že určite nejde o konečné číslo; mnohí tam totiž prišli, dajme tomu, na týždňový turnus, spravili nejaké záchranárske práce a potom ich poslali preč. Takých boli státisíce.
Vojaci?
Áno, základnej služby. Tam sa však už štatistika neviedla. Veľmi negatívnou bola skutočnosť, že sa hneď po havárii nepodávali tablety jodidu draselného a mrak, ktorý šiel hlavne na Bielorusko a Škandináviu, tam spôsoboval rakovinu štítnej žľazy. Aj u detí, u ktorých sa dokázala kauzalita smrti v deviatich prípadoch. Ale povedať presne, koľko ľudí zomrelo na rakovinu z nešťastia v Černobyli, je veľmi ťažké. Bohužiaľ tá choroba tu bola a stále je bez ohľadu na to, kde ste.
Ale nejaké navýšenie sa predpokladá, však?
Áno, ale štatistika je veľmi slabá. Niekto ju vtedy robil zo 135 000 evakuovaných z 30-kilometrového evakuačného pásma. Na jej základe malo teoreticky ochorieť na rakovinu, ak máme priemerovať v rámci Európy, 4 800 ľudí, aj ak by tam jadrová havária nebola. Kauzalita havárie a ňou spôsobené navýšenie úmrtí tam zrejme je, otázkou zostáva, do akej miery. Lenže je tu ešte iný významný urýchľujúci faktor, s ktorým treba rátať.
Aký?
Stres. Ľudia sa báli o svoje zdravie, mali strach o svoje deti, všetci im hovorili, ste ožiarení, zomriete... aj keď oni sa mohli cítiť dobre. Problém bol, že stratili prácu, mali veľký problém sa znovu zamestnať, každý im hovoril, veď ty si ten chudák z toho 30-kilometrového pásma, určite zomrieš. Teraz si vezmite, že nechodia do práce, majú na sebe tepláky, priberú dvadsať kíl, dostanú hypertenziu, cukrovku... logicky sú potom náchylnejší aj na onkologické ochorenia. Ďalším faktorom bol aj z uvedeného prameniaci alkoholizmus. Celkovo je to veľmi ťažké posúdiť, istá súvislosť tam určite je, ak by sme si povedali, že kvôli Černobyľu umrelo dajme tomu tisíc-dvetisíc ľudí naviac, plus-mínus by to mohla byť pravda.
Poďme sa teraz pozrieť na Fukušimu. Tam to bolo, pokiaľ viem, inej povahy...
... pravdaže, to bol úplne iný problém. Bolo tam tsunami, ktoré zmietlo celé pobrežie, tisíce ľudí zahynuli. Odhady hovoria okolo 20 000. Avšak nikto na radiačné následky havárie. Prvý človek umrel na rakovinu po ôsmich rokoch, aj to sa doposiaľ nevie, či preto, lebo bol záchranár, alebo to bola iba náhoda. Čo sa týka obyvateľstva, boli zaznamenané štyri prípady nadlimitného ožiarenia, ale tí ľudia žijú bez problémov dodnes. Jadrofóbia aj médiá vytvorili predstavu, aká strašná jadrová havária bola Fukušima z hľadiska obetí na životoch, ale nikto nepovie, že to bolo kvôli prírodnej katastrofe a ľudia sa utopili. Pripísali to jadrovej energetike, čo je úplne absurdné.
A kontaminácia územia?
To áno. Reaktory boli významne poškodené, rádioaktivita vytiekla hlavne do mora, zriedila sa a vyplavila do Tichého oceánu. Na pobreží sú územia, ktoré sú stále kontaminované a bude trvať desiatky rokov, kým ich bude možné opätovne voľne využívať. Nejde však o priame ujmy na životoch a je to trocha nefér. Tu jadrová energetika nezabila naozaj nikoho.
Ešte by ma zaujímala situácia v Záporožskej jadrovej elektrárni. Je všeobecný strach v tomto prípade podľa vás oprávnený?
Podobne ako pri Fukušime; my ideme hodnotiť a preceňovať radiačné následky a ignorujeme, že v prvom prípade zahynulo tisíce ľudí na následky tsunami a v druhom je tam zasa vojna. Na granáty a bomby akoby sme si už zvykli. Ale všetky médiá sa boja najmä toho, čo sa stane, ak by sa narušila jadrová technológia.
Môže sa narušiť?
Samozrejme. Všetko sa môže narušiť, ale to ešte neznamená, že teraz nastane katastrofa na úrovni Černobyľu. Môžu tam byť diverzanti, môže padnúť náhodná bomba, ktorá naruší systém chladenia, môže vytiecť kontaminovaná voda a vsiaknuť do zeme, zamoriť časť územia. Ale to predsa neznamená, že život sa zastaví.
Sú jadrové elektrárne robené tak, aby vydržali jadrový útok aj otrasy?
Sú povinne koncipované na to, aby vydržali zemetrasenie. Každá takáto stavba je seizmicky zodolnená, aby zvládla maximálnu mieru podľa miesta, kde sa nachádza, Záporožie je v tomto pomerne stabilná lokalita. Tak či tak, nemyslím si, že by zemetrasenie alebo veľké otrasy v dôsledku bombardovaní spôsobili nejakú poruchu. Za socialistickej výstavby sa hovorilo, že veľký, väčší, sovietsky. Tá stavba je naozaj robustná, ako všetky ruské dizajny. Čo sa teraz ukazuje ako veľká výhoda.
Ako by bolo ohrozené najbližšie okolie?
Samozrejme, pre konkrétnu lokalitu, pre vedľajšie mesto, by mal prípadný rádioaktívny únik iný význam, ako pre nás. Tam sú ľudia viac vystavení riziku, ale môj názor je, že momentálne sa aj oni viac boja tej vojny a bômb, ktoré im padajú na hlavy, ako možných následkov z nehody v jadrovej elektrárni. Stále totiž, hoc prerušovane, bloky pracujú a vyrábajú tak potrebnú elektrinu.
Spomenuli ste pojem jadrofóbia. Ako sa pozeráte na nevôľu k jadrovým elektrárňam zo strany ekoaktivistov? Zaujíma ma to z pohľadu súčasnej situácie v Nemecku, kde si povypínali jadrové elektrárne a teraz sú závislí na plyne...
...podľa mňa platí, že človek sa začne správať rozumne až vtedy, keď vyčerpá všetky ostatné možnosti. Nemci prijali politické rozhodnutie a budú sa ho držať. V tom boli a sú skutočne vytrvalí. Osobne si nemyslím, že by sa teraz v dôsledku situácie, keď nebudú mať ani plyn, vrátili nejakou rýchlou cestou k jadrovým elektrárňam, nakoľko aj tie, ktoré mohli držať v prevádzke, vypli. Teraz síce hovoria, že dve nechali v rezerve (rozhovor bol robený v prvej polovici októbra, pozn.red.), ale treba si uvedomiť, že toto nič nerieši.
Vzhľadom na čo?
Pozrite: nevymenili palivo, budú teda musieť zredukovať výkon približne na polovicu, aby v prípade nutnosti a totálnej havarijnej situácie mohli pár týždňov podávať polovičný výkon takzvanou prevádzkou na výkonovom efekte. Aj technicky je ťažké na tom niečo zmeniť. Od roku 2011 mali dlhodobo naplánované vypnutie všetkých svojich jadroviek do konca roka 2022. A teda už neobjednávali ani nové palivo, ani nové systémy, neobnovovali licencie... nič.
Takže iba dožijú.
Áno, pôjde už len o využitie posledných výkonových rezerv na niekoľkotýždňovú dobu. Keby už bolo úplne zle. Ale nič to nerieši.
Teoreticky. Ak by sa rozhodli povypínané elektrárne uviesť znova do prevádzky, ako dlho to trvá a koľko to stojí?
Dobrá otázka. O udelení licencie na obnovenie prevádzky rozhoduje lokálny úrad jadrového dozoru, nemecké dozorné orgány sú organizované trocha inak, ako u nás. V takomto prípade sa však musia znova skontrolovať všetky bezpečnostné systémy a opatrenia. Jedenásť rokov sa vie, že končia, nič sa nenakupovalo do rezervy, mnohí operátori už boli v dôchodkovom veku a ďalších nehľadali. Ďalšou vecou je, že keď také niečo chcete znova oživiť, na rok sa to určite neoplatí.
Koľko by do toho bolo treba vraziť?
Miliardy eur. Nejde len o kontroly. Bolo by treba vymeniť mnohé technologické systémy, bezpečnostné reťazce, vybaviť ich novou riadiacou technikou. Personál bude potrebovať nové licencie, bude treba požiadať o výrobu nových palivových článkov. Bude sa musieť urobiť ekonomický model v tom duchu, že dajme tomu aspoň na päť rokov. A v tomto bode by už znova šlo o politické rozhodnutie. A viete, ako to chodí. Tu nevíťazí zdravý rozum, technika, veda ani prírodné zákony. Skôr pocity, ješitnosť, politický koncept, zelené dogmy... podľa môjho názoru by museli vyčerpať naozaj všetky ostatné možnosti, kým by si uvedomili, že mali zdroj, ktorý bol lacný, efektívny, bezuhlíkový, bezpečný aj šetrný k životnému prostrediu. Nemecké elektrárne boli vrcholom bezpečnosti a spoľahlivosti, vrcholom efektívnej prevádzky, mohli sa nimi pýšiť. Je to veľká škoda. Bohužiaľ aj pre nás, nakoľko v prepojenej Európe za extrémne drahú elektrinu budú približne rovnakú cenu platiť nielen Nemci, ale aj my.
Text: Katarína Macková
Foto: Tibor Rózsár