Napísať monografiu je pre historičku architektúry najväčšou výzvou
Obdobie, na ktoré sa špecializujem, patrí k najmenej prebádaným v našich dejinách. Je to výhoda i nevýhoda, prináša to prekvapivé zistenia, malé víťazstvá, ale aj dočasné prehry, hovorí profesorka z Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry a dizajnu Jana Pohaničová.
Pani profesorka, ako ste sa dostali k architektúre?
Lásku k nej som dostala asi už do kolísky. Moja maminka, Elena Lukáčová, dodnes patrí k renomovaným historičkám architektúry, takže pozitívny vzťah, záujem o kultúrne dedičstvo a pamiatky ma sprevádzal už od detstva. Často sme s rodičmi a bratom cestovali po Slovensku a navštevovali architektonické skvosty, ktoré som neskôr skúmala už v rámci svojej profesie historičky architektúry so zameraním na architektúru posledných dvoch storočí. Toto rané poznávanie vo mne zanechalo trvalú stopu.
Ste autorkou množstva monografií zameraných na architektov a staviteľov 19. a 20. storočia. Priblížite nám to?
Rozmýšľam, kedy sa vo mne zrodila pohnútka písať monografie (úsmev). Knihy o architektúre a umení ma doma obklopovali stále, rada som čítala už od detstva. Ale tak vážnejšie ma k písaniu kníh priviedla asi až otázka na prijímacích pohovoroch na doktorandské štúdium. Prof. Matúš Dulla, jeden z najvýznamnejších historikov a teoretikov architektúry na Slovensku, sa vtedy uchádzačov pýtal na ich motiváciu k doktorandskému štúdiu. Ako mi neskôr povedal, moja odpoveď skúmať osobnosti slovenskej architektúry a písať o nich monografie sa mu veľmi pozdávala. Neskôr ma ako vedúci Ústavu dejín architektúry v tomto úsilí podporoval a spolu sme napísali viacero ocenených knižných diel. Vedeckú monografiu totiž považujem v oblasti, v ktorej pôsobím, za najvýznamnejší počin - výstup publikačnej činnosti, i keď súčasné scientometrické prístupy k hodnoteniu publikácií kladú väčší dôraz na publikovanie v indexovaných periodikách.
Za čo teda pokladáte monografiu?
Je najkomplexnejšou výpoveďou biograficky ladeného výskumu o výnimočných osobnostiach architektov a staviteľov, ktorému sa prioritne venujem. Je to trvalá hodnota, prístupná nielen odborníkom, ale aj širšej verejnosti, o to viac poteší, keď kniha získa aj významné ocenenie. A v neposlednom rade ma táto činnosť aj baví, najmä ten úžasný proces objavovania v archívoch, mapovania a interpretovania ľudského i tvorivého príbehu skúmaných osobností.
Poďme teraz k množstvu autorských a kurátorských výstavných projektov, ktoré ste doposiaľ viedli. Ktoré by ste vyzdvihli?
Výstavné projekty sú v mojom prípade dopovedaním príbehov, ktoré rozvíjam v rámci svojich výskumov, publikácií, a následne komunikujem odbornej i širšej laickej verejnosti doma i v zahraničí. Výstavy tak nesú aj popularizačný moment, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. A v živote výskumníka sú vždy témy, ku ktorým sa neustále vracia.
Ktoré sú to u vás?
Prirástli mi k srdcu tri - pôsobenie bratislavských architektov a staviteľov Feiglerovcov, potom Alfred Piffl, pôvodom český architekt, profesor, historik architektúry a pamiatkar, a napokon Michal Milan Harminc, nestor slovenskej architektúry. Práve o ňom som najviac publikovala a bola som autorkou a kurátorkou prvých profilových výstav o jeho živote a diele v rodnom Kulpíne v Srbsku, v Novom Sade i Belehrade, neskôr aj v Budapešti v Maďarsku, kde pôsobil v ranom období svojej tvorby a v spolupráci so Slovenským národným múzeom to bola veľká profilová výstava práve v ich budove v Bratislave, ktorú Harminc sám navrhol. Moje výstavy doma i v zahraničí predstavili aj tvorbu Feiglerovcov (Ostrihom, Budapešť, Praha), a najnovšie to bola výstava o troch výnimočných architektoch, priekopníkoch architektonického vzdelávania na Slovensku – Karfík, Koula, Piffl (Budapešť).
Poďme teda rovno k nej. Ako vznikla myšlienka venovať samostatnú výstavu triu českých architektov, ktorí patrili k československej architektonickej elite v dobe moderny?
Táto výstava je záverečnou, popularizačnou bodkou grantového projektu KEGA, spoločne s rozsiahlejšou štúdiou, ktorú sme paralelne publikovali venomovanom indexovanom časopise Építés – Építészettudomány. So spoluriešiteľmi - profesorom Matúšom Dullom a docentkou Ninou Bartošovou - sme sa snažili verejnosti pripomenúť odkaz priekopníckej generácie českých profesorov pôsobiacich na našej fakulte, priniesť uhol pohľadu, ktorý ešte nebol prezentovaný. Sústredili sme sa preto na to, akým spôsobom dokázali existovať aj v dobe po druhej svetovej vojne počas diktatúry. Aj napriek limitom totality sa dokázali uplatniť, nezapredali sa režimu, uchovali si charakter. A práve toto osobnostné pozadie vzniku architektonických diel je mimoriadne zaujímavé.
Profesor Alfred Piffl bol zo všetkých troch najviac postihnutý režimom, však?
Bol obeťou vykonštruovaných procesov z päťdesiatych rokov minulého storočia, odsúdili ho na dva a pol roka, z ktorých mu pol roka neskôr odpustili za dobré správanie. Ale dva roky veľmi ťažko pracoval v uránových baniach, čo ho zdravotne poznačilo. Sedel na pražskom Pankráci s architektom Eugenom Kramárom, bol vedúci väzenského stavebného oddelenia, v rámci čoho obnovoval sgrafitovú výzdobu kláštora Barnabitiek na Prahe. Čas si krátil kreslením výhľadov z väzenského okna. Mal denník, kde si kreslil, ako mu na okne rástol muškát, kým mu ho nejaký bachar nehodil o zem. Bol však nezlomný, neustále vzdelávanie zavŕšil doktorátom z archeológie, keďže robil pre Archeologický ústav SAV.
Od rekonštrukčných prác na Bratislavskom hrade bol však už odstavený.
Samozrejme, bol zbavený aj všetkých akademických titulov a prišiel o možnosť pôsobiť ďalej na akademickej pôde. Jeho osobnosť bola rehabilitovaná vlastne až v súvislosti s jeho storočnicou v roku 2007, kedy som sa ním po prvýkrát začala zoberať aj ja. Skúmanie jeho života sa následne stalo jednou z mojich hlavných výskumných tém. V živote výskumníka sú témy, ktoré vás sprevádzajú celý život.
Čo mu komunisti najviac vyčítali?
Oficiálny dôvod jeho nemilosti bolo ohováranie spriatelenej veľmoci, teda Sovietskeho zväzu. Údajne existoval list, ktorý písal svojej matke, kde sa neúctivo vyjadroval. Jeho spis v Archíve STU je veľmi útly, evidentne bol skartovaný. V Ústave pamäti národa sa nachádza fotografia z jeho zatknutia. Inkriminovaný list tam však nie je, rodine Pifflovcov sa nepodarilo zistiť, kto bol udavačom.
A čo robil počas vojny? Nebol v tom čase prenasledovaný?
Pôsobil ako súkromný architekt, bol však aj činný v protifašistickom odboji, kvôli čomu ho zatklo a vypočúvalo gestapo. Celý čas pracoval v skupine Flóra, ktorá bola jednou z najaktívnejších skupín nekomunistického odboja. Po vojne zostal s rodinou v Prahe, neskôr v Ústí nad Labem pôsobil ako riaditeľ mestského múzea, kde si ho dodnes veľmi vážia kvôli tomu, že zachránil pred odsunom artefakty súvisiace s históriou mesta.
Dali ste jeho osud do kontextu aj s osudom ďalších českých architektov? Boli si v niečom podobné?
Všetci traja sú reprezentantmi celého silného prúdu českých architektov, ktorí prišli po vzniku Československej republiky na Slovensko. Každý z nich predstavuje výnimočnú osobnosť v širšom stredoeurópskom kontexte, v prípade Vladimíra Karfíka ide o osobnosť až svetového formátu, bol ovplyvnený takými osobnosťami, ako bol Le Corbusier, Wrank Llyod Wright. V rámci našej výstavy sme sa snažili identifikovať činitele, ktoré mali vplyv aj na formovanie ich osobnostného profilu.
Ako sa vlastne títo absolventi FA ČVUT Praha dostali na Slovensko?
Rôznymi spôsobmi. Alfreda Piffla napríklad v roku 1947 pozval profesor Emil Belluš, aby sa uchádzal o post profesora na pôde vtedajšej katedry dejín architektúry, čo znamená, že aj počiatky pracoviska, na ktorom pôsobím, sú spojené s touto osobnosťou. Moja mama patrila k Pifflovým posledným študentom - prvákom predtým, ako ho uväznili. Každému študentovi - nebolo ich vtedy tak veľa, ako dnes - venoval vlastnoručnú kresbu, mama si ju opatrovala. Dokonca aj ja som sa na skúšky učila ešte z jeho skrípt o renesancii a baroku, hoci meno Piffl sa vtedy na škole vôbec nemohlo spomínať.
Aké dokumenty či materiály sú súčasťou vašej výstavy?
Máme tam 2D aj 3D exponáty, jedna časť sa zaoberá tým, ako prišli na našu školu, čo pre nich znamenalo povolanie pedagóga, pričom sme sledovali aj odkaz ich pokračovateľov. Vystavujeme aj veľkoformátové modely ich ikonických stavieb, napríklad Bratislavského hradu či kláštora uršulínok v Trnave, od Vladimíra Karfíka zasa modely reprezentujú jeho zlínske realizácie, od architekta Koulu, ktorý sa zaoberal aj interiérovou tvorbou, máme jeho vily a modulárny nábytok. Modely pripravili študenti tretieho ročníka našej fakulty potom, čo sa mali možnosť oboznámiť s osobnosťami týchto architektov v rámci semináru z dejín architektúry. Keďže dva roky počas pandémie sme pracovali v online priestore, mohli sme robiť len digitálne modely, ale bola to dobrá predpríprava pre výrobu vystavených fyzických modelov.
Čo môže byť na tejto výstave atraktívne aj pre maďarských návštevníkov?
Našich maďarských kolegov zaujal v prvom rade Vladimír Karfík, keďže ide o architekta svetového významu. Prekvapilo ma však, že poznali aj tvorbu profesora Alfreda Piffla ako predstaviteľa československej pamiatkarskej školy. Téma rekonštrukcie bratislavského hradu ich zaujala, nakoľko momentálne sa v Maďarsku vedie živá diskusia týkajúca sa obnovy Budínskeho hradu, táto téma teda vhodne zapadla do ich súčasného diskurzu.
Poďme teraz všeobecnejšie. Ako sa spozná dobré umelecké dielo? Čo by malo a nemalo obsahovať, sú tam nejaké pravidlá?
Na túto otázku je ťažké odpovedať. Zo súčasného pohľadu by to mohli byť diela ocenené v domácej či medzinárodnej architektonickej súťaži, či niektorou z prestížnych cien za architektúru - CE-ZA-AR na Slovensku, Cena Dušana Jurkoviča, alebo medzinárodná Cena Mies van der Rohe za súčasnú architektúru a iné. Každá súťaž má svoje pravidlá, ceny zasa svoj štatút. Dôležitý je však aj samotný kontext, súzvuk či osvietený dialóg tvorcu diela a objednávateľa vrátane rešpektu genia loci a celého radu ďalších faktorov, spojených s humanocentrickými a udržateľnými princípmi architektúry vrátane interdisciplinárnych presahov.
Akým najzaujímavejším projektom ste sa doposiaľ venovali? Máte za sebou nejaké zahraničné pobyty?
Moje projekty boli a sú zamerané na oblasť základného výskumu a jeho prelínanie s edukačnými a popularizačnými aktivitami; tematicky súvisia s mojím odborným zameraním. Získavaním grantových projektov financujem výskum samotný, najmä archívny: vzhľadom na predmet výskumu ide prioritne o Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Česko. Takisto aj jeho výstupy - monografické diela a výstavné projekty. Počas pandémie som participovala na zaujímavom Interreg projekte, ktorý prepájal vzdelávacie, archívne a kultúrne inštitúcie v krajinách pozdĺž toku Dunaja (Rakúsko, Slovensko, Maďarsko, Srbsko a Rumunsko) prostredníctvom živého odkazu secesie v architektúre a umení. Projekt spojil výskumnú, vzdelávaciu i popularizačnú oblasť a prehĺbil vzájomnú spoluprácu.
Pozrime sa na vaše publikácie.
Napísať knihu, vedeckú monografiu, je asi najväčšia výzva pre historičku architektúry. Proces jej zrodu je fascinujúci a som rada, že ho môžem opakovane zažívať. V spolupráci s viacerými renomovanými domácimi i zahraničnými vydavateľstvami som vydala celý rad knižných diel. Spomeniem knihu Rozmanité 19. storočie (2009), ktorá bola pre mňa osobitou skúsenosťou. Pri jej príprave a písaní som mala tú vzácnu možnosť spolupracovať s mojou mamou ako spoluautorka a dcéra v jednej osobe. Bola to zároveň prvá vedecká monografia o architektúre 19. storočia na Slovensku, ktorá získala viaceré prestížne ocenenia aj nominácie (Vedec roka SR 2009 a iné). Najviac si však cením dve monografie o živote a diele Michala M. Harminca (# Harminc, 2018 a Michal Milan Harminc - architekt dvoch storočí, 2014) a knihu o bratislavských Feiglerovcoch (Storočie Feiglerovcov, 2015). Obdobie, na ktoré sa špecializujem už viac ako dvadsať rokov, 19. storočie, zároveň patrí k najmenej prebádaným v dejinách slovenskej architektúry. Je to výhoda i nevýhoda zároveň.
Prečo?
Pretože to prináša často objavné a prekvapivé zistenia, malé víťazstvá, ale aj dočasné prehry. Písanie kníh, a teda v rámci vedecko-výskumnej práce fáza reflexie, odovzdávania poznatkov či ich interpretácia v rôznych súvislostiach, ma asi najviac napĺňa. V tom vidím svoj najväčší prínos pre rozvoj vedného odboru, v ktorom pôsobím.
Pozrime sa teraz na vaše ocenenia; máte niekoľko naozaj významných. Z ktorých máte najväčšiu radosť?
Som dvojnásobnou laureátkou Ceny Martina Kusého, to si vážim asi najviac; udeľujú sa za najvýznamnejšie počiny v oblasti teórie a dejín architektúry. Ja som ich získala za systematický výskum architektúry 19. storočia na Slovensku s dôrazom na život a dielo architektov a staviteľov Feiglerovcov (2016). V roku 2020 ma opätovne ocenili za významnú činnosť v oblasti historiografie, najmä výskumu dejín architektúry 19. storočia, za popularizáciu dejín slovenskej architektúry a jej významných tvorcov, obzvlášť osobnosti M. M. Harminca. Môj výskum a monografia o architektúre 19. storočia (Rozmanité 19. storočie, 2008) boli ocenené aj v súťaži Vedec roka SR (2009). Viacnásobne som získala v autorskom kolektíve aj Prémiu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru (2009, 2020). Tešia ma aj ocenenia na akademickej pôde - za inovácie a interdisciplinárny prístup vo vzdelávaní BrilianTT 2015, či ocenenie Profesorka roka STU 2016, ako aj finálová nominácia v súťaži Slovenska roka 2019 za oblasť vedy a výskumu.
Ešte sa pozrime na postavenie žien a dievčat v architektúre. Je to vyrovnané, alebo je ešte čo zlepšovať?
Ženy v architektúre dostali šancu až v 20. storočí a ich úspechy boli často prehliadané. S odlišným prístupom som sa priamo na vlastnej koži nestretla. Dnes sa už situácia zmenila, aj v súčasnosti máme na našej fakulte asi viac študentiek ako študentov a možnosť presadiť sa je otvorená pre každého. Ja som profesúru získala v roku 2015 a bola som vtedy v poradí iba treťou a najmladšou ženou-profesorkou na Slovensku. Určite však nebolo ľahké úspešne sa uchádzať o najvyšší akademický titul v odbore, v ktorom vo viac ako 70-ročnej histórii architektonického vzdelávania na Slovensku dominovali takmer výlučne páni profesori.
Čo život na vašom pôsobisku? Aký máte kolektív?
Ústav, na ktorom pôsobím od roku 1996, je rozmanitý svojim zameraním, odbornosťou i vekovou skladbou. Dejiny a teória architektúry či obnova pamiatok sú vzájomne sa prelínajúce oblasti, ktoré reprezentujú moje pôsobisko už od čias, keď ho viedol prof. Alfred Piffl. Predstavujeme zmes skúsených odborníkov - renomovaných architektov, pamiatkarov, historikov architektúry i umenovedcov a nastupujúcej generácie mladých doktorandov. Sú medzi nami oceňovaní súčasní architekti, vedci a pedagógovia, držitelia významných ocenení aj garanti či garantky všetkých troch stupňov štúdia v študijnom odbore architektúra a urbanizmus. Takže sa výborne dopĺňame, odborne i ľudsky.
Prezraďte nám ešte váš názor na dnešných študentov. Ako by ste ich porovnali s vlastnými študentskými časmi?
Pre mňa bolo päť rokov strávených štúdiom na vtedajšej FA SVŠT v Bratislave krásnym obdobím. Študovala som to, čo ma bavilo a stretla som tu aj svojho životného partnera, môjho manžela. My sme študovali v čase totality, naše možnosti boli značne obmedzené, najmä čo sa týka možnosti cestovania či absolvovania mobilít. O to viac sme si vážili príchod slobody a demokracie. Kto tú dobu nezažil, nemôže porovnávať. Dnes vo fakultných laviciach stretávame zákonite už úplne inú generáciu. Ich študentský život sa s tým naším asi nedá porovnávať. Je hektickejší, uponáhľanejší, drvivá väčšina našich študentov počas štúdia už pracuje, čo je výhodou i nevýhodou zároveň. Čo je podľa môjho názoru iné, je fakt, že sa oveľa menej vzájomne poznajú či komunikujú. Doba sociálnych sietí a pandémia priniesla mnohé negatíva aj do tejto sféry. Napriek tomu nám vyrastá vynikajúco pripravená a sebavedomá generácia budúcich architektov. To, čo by ich však ešte viac zdobilo, je trochu viac pokory a vzájomnej úcty či rešpektu.
Ako sa vám darí skĺbiť pracovný a rodinný život?
Nie vždy to bolo ľahké, ale rodina mi bola vždy oporou. Vzhľadom na to, že môj manžel Igor je tiež architekt, má pre moju prácu pochopenie, často ma sprevádza aj na mojich výskumoch, starostlivosť o rodinu bola vždy vzájomná. Ďakujem aj mojim rodičom, že ma priviedli k architektúre, a tak dnes v rodine máme už tri generácie úspešných architektov vrátane môjho staršieho syna Tomáša s nevestou Veronikou. Mladší syn Martin, hoci pekne kreslil, si vybral profesiu, ktorú si vysníval už v detstve, je športovým komentátorom. Keď boli moji synovia malí, venovala som im všetku moju pozornosť a lásku, na materskej dovolenke som strávila šesť rokov, ale neľutujem ani minútu, boli to najkrajšie roky môjho života. Kariéra ma počkala a moje deti mi to vracajú tým najkrajším spôsobom.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Najradšej ho trávim v úzkom rodinnom kruhu a príjemne sa cítim aj vo svojej záhrade v spoločnosti najbližších priateľov. Práca v záhrade mi prináša potrebný relax, pohyb aj príjemné splynutie s prírodou. Rada čítam, cestujem a objavujem najmä kultúrne krásy Slovenska, architektonické klenoty ma tak neustále sprevádzajú.
Text: Katarína Macková, Zuzana Uličianska