Na tenise cítim priam zenovú vyrovnanosť
Na turnajoch sa ľudia zvyčajne ovládajú, ale na tréningu to niektorí fakt emočne nezvládajú. Človek síce nemôže za to, čo cíti, je však zodpovedný za to, ako s tým naloží, hovorí Lucia Benkovičová z Fakulty architektúry a dizajnu STU. Zaoberá sa žurnalistikou, vedeckou aj pedagogickou činnosťou a aktuálne vyhrala majstrovstvá sveta v tenise pre žurnalistov a médiá AITJ.
Pani Benkovičová, poďme najprv k vášmu pôsobeniu na STU. Aká je vaša pozícia a náplň práce?
V septembri 2020 som sa po 6 rokoch vrátila na Fakultu architektúry a dizajnu STU na pozíciu výkonnej redaktorky vedeckého, recenzovaného, open-access časopisu Architecture Papers of the Faculty of Architecture and Design STU (bývalé Architektonické listy FA STU) a edičnej referentky. Už predtým som tu pôsobila ako vedecko-výskumná pracovníčka.
Čo presne táto pozícia zahŕňa?
Riešim komunikáciu s autormi, členmi redakčnej rady a recenzentmi, overujem splnenie publikačných požiadaviek, riadim publikačný proces od príjmu príspevkov cez recenzovanie a korekcie. Redaktorsky, graficky a jazykovo upravujem príspevky, dohliadam na dodržiavanie etického kódexu a plnenie časového harmonogramu vychádzania, zabezpečujem aktualizácie webovej a facebookovej stránky časopisu, priamo sa podieľam na ich rozvoji a vylepšeniach. Vystavujem tiež objednávky a faktúry externým dodávateľom služieb a zabezpečujem ich úhradu. Tiež sa organizačne podieľam na edičnej činnosti fakulty, administrujem ju, komunikujem s autormi a vydavateľstvom Spektrum STU, vypracúvam edičné plány.
Aj vyučujete?
Áno, som okrajovo zapojená aj do pedagogického procesu. Príležitostne tu robím aj jazykové korekcie angličtiny, slovenčiny a občas aj češtiny, niekedy vypomáham v rámci konferencií. Od budúceho kalendárneho roka budem pôsobiť aj ako tajomníčka Vedeckej a umeleckej rady FAD STU. Rada by som bola zapojená aj ako riešiteľka grantových projektov, ideálne medzinárodných, čo mám tiež v náplni práce. Externe pôsobím aj ako expertná posudzovateľka projektov Horizon Europe a v rámci výziev APVV.
Skúsme si teraz porovnať novinársku a vedeckú činnosť.
Tu by som poznamenala, že sa nepovažujem za klasickú novinárku, nemám žurnalistické vzdelanie, hoci novinársky preukaz áno. Členom Slovenského syndikátu novinárov, a teda aj Medzinárodnej federácie novinárov, môžu byť aj ľudia pôsobiaci v redakciách časopisov. Okrem akademickej publikačnej činnosti som ale publikovala aj desiatky článkov pre rôzne médiá, printové aj elektronické. Niektoré ma pred viacerými rokmi oslovili s tým, že ich zaujal môj blog a podobne, či by som pre nich nechcela externe písať. Píšem takmer výlučne odborné články, ale publikovala som aj množstvo básní, ktoré mi ponúkli možnosť vydať ako zbierku.
K čomu z toho máte najbližšie?
Písať nevedecké články je zvyčajne slobodnejšie a jednoduchšie, občas priam oddychové, a trvá to zvyčajne kratšie. Obrazové prílohy môžu byť len ilustračné a často vám ich vie zabezpečiť redakcia. Je mi to istým spôsobom asi trochu bližšie. Ale v dnešnej dobe internetových médií je na žurnalistov extrémny tlak na frekvenciu a rýchlosť publikovania článkov a píšu sa pre iného čitateľa. Na internete dnes mnoho ľudí číta len titulky alebo si ešte prebehne obrázky, čo môže byť veľmi nebezpečné z hľadiska reálnej výpovednej hodnoty a môže to viesť to k dezinformáciám. Istým spoločným menovateľom je etický kódex novinára a vedca, ako aj potenciálne obdobný spoločenský dopad. V oboch oblastiach vo finálnom výsledku veľmi záleží na detailoch, ale aj na prístupe k veci už od začiatku, teda už od okamihu zberu dát.
Vedecké články, nepochybujem, vznikajú výrazne ťažšie...
...samozrejme. Za nimi je štandardne vlastný rozsiahlejší výskum a formálnejší štýl vyjadrovania. Takýto výskum sa dnes často nezaobíde bez rôznych grantov, ktoré, hoci som optimista, nie je vôbec triviálne získať. Za výskumom tiež spravidla stojí celý kolektív, osamelý vedec je dnes skôr rarita, a je lepšie nebyť v tom sám, hoci práca v tíme vie byť aj oveľa komplikovanejšia. Ja som zatiaľ takmer výlučne publikovala sama, ale bolo to podriadené vtedajším cieľom a aktuálnym možnostiam, a chcela by som to zmeniť. Adoptuje si niekto do článku či výskumného tímu milú, výkonnú a zanietenú introvertku (smiech)?
A čomu sa venujete ako architektka?
Zaoberám sa možnosťami prevencie zločinnosti (kriminality) architektonickými prostriedkami, ktoré sú v zahraničí známe ako CPTED (crime prevention through environmental design), v Európe skôr DOC (designing out crime). Ako absolventka aj aplikovanej informatiky, respektíve počítačových vied, s niekoľkými rokmi praxe aj v tomto odbore, sa zaoberám aj virtuálnou, rozšírenou a zmiešanou realitou v architektúre. Posledné dva roky som riešila najmä jej využitie vo výučbovom procese práve spomínanej problematiky bezpečnosti prostredia, ktorou som sa začala zaoberať počnúc rokom 2010 v rámci interného doktorandského štúdia na FAD.
Poďme teraz k majstrovstvám sveta v tenise pre žurnalistov a médiá AITJ, ktoré ste tento rok vyhrali. Čo pre vás tento úspech znamená?
Úspech znamená pre každého niečo iné; za seba to vyjadrím slovami, ktoré som po návrate povedala jednému kamarátovi-tenistovi, ktorý mi povedal, že viem hrať ako bohyňa tenisu: „Mám len dva poháre navyše, nič sa tým medzi nami nezmenilo.“ Nie som súťaživý typ, o čom svedčí aj fakt, že je to len môj druhý turnaj v živote a prvý v zahraničí. Vyhrať, či vôbec chodiť po turnajoch, pre mňa nie je zďaleka to hlavné, ale rada sa zlepšujem. A to sa dá najlepšie tým, že človek hrá s hráčmi lepšími od seba, že ide prednostne na významnejšie turnaje a podobne. Tento nový úspech mi, každopádne, nastavil isté zrkadlo.
V akom zmysle?
V takom, ako asi na tom som v globálnejšom meradle, či tie roky driny za niečo stáli. Otvoril mi tiež nové obzory a priniesol množstvo nových profesijných aj osobných kontaktov, ponúk a iných tipov, za čo som veľmi vďačná. Do veľkej miery je to tiež rozhodne úspech mojich rodičov, ktorí do mňa výraznou formou dlhé roky investovali, a otec, tenista-samouk, ma vytrvalo a nezištne trénoval dlhých 20 rokov. Myslím, že pre neho je to mimoriadne životné zadosťučinenie, ale ešte som v podstate len začala (úsmev). Vidím, že to celkom veľa znamená aj pre mojich priateľov a známych, ktorých teší, že hrali, hrajú alebo budú trénovať s majsterkou sveta. Inšpiruje to však aj širší okruh ľudí začať s niečím takým, ako hrávať turnaje na svetovej úrovni pokojne aj v staršom veku či napriek ťažkému zdravotnému postihnutiu. Vidím, že nám stúpla aj návštevnosť nášho webového časopisu. Malo zmysel do toho ísť...
Priblížite nám priebeh tých majstrovstiev?
Veľkým pútačom bolo, že ich mal otvoriť Roger Federer. Žiaľ, nakoniec neprišiel, ale vynahradili nám to iné, obdobné športové celebrity, ktoré mi odovzdali dvojhrovú aj štvorhrovú trofej. Boli to konkrétne Ivan Ljubičić, bývalý chorvátsky profesionálny tenista, tréner Rogera Federera, niekdajšia svetová trojka ATP, a Ivo Daneu, bývalý slovinský basketbalista reprezentujúci Juhosláviu, ktorý vyhral majstrovstvá sveta v basketbale, má aj striebornú medailu z Olympiády v Mexiku, ako aj viacero medailí z majstrovstiev Európy. Medzinárodná basketbalová federácia ho zaradila medzi 50 najlepších basketbalistov histórie a bol uvedený do Siene slávy.
Na to zrejme človek nezabudne.
Presne tak. Bol to veľký zážitok počuť od nich gratuláciu, podať si s nimi ruku, odfotiť sa a prehodiť pár slov. Tohtoročné majstrovstvá sa hrali práve na kurtoch tenisovej akadémie Ivana Ljubičića v pokojnom Veli Lošijn v Chorvátsku, kde sme mali možnosť vidieť trénovať špičkových hráčov z celého sveta, z ktorých sa mnohí pripravujú na profesionálnu tenisovú kariéru už od raného detstva, ale aj niektorých už hrajúcich vo WTA/ATP (čiže v rámci Women’s Tennis Association – pre ženy / Association of Tennis Professionals – pre mužov). Tenisová tradícia sa s týmto miestom spája už vyše 100 rokov. Tréner Roger Federer sa snaží, aby sa toto miesto stalo najlepším tenisovým výkonnostným centrom na svete. Relatívne unikátne je, že všetci jeho tréneri pôsobia oveľa viac pozitívne a vôbec nie tak prísne až nepríjemne, ako môžeme často vidieť a počuť u trénerov na Slovensku. Na kurtoch tiež majú kamery, ktoré streamujú zápasy do celého sveta.
Bolo aj niečo, čo vás nemilo prekvapilo?
Bolo. So spolubývajúcimi sme ostali v šoku, že v takej špičkovej lokalite prakticky vôbec neseparovali odpad. Nejaké nádoby na separáciu sme našli skutočne veľmi ďaleko od ubytovania a asi mu ani nepatrili. Už som bola zmierená s tým, že všetok svoj nezmesový týždňový odpad, ktorého nebolo málo, si vezmem vytriedený späť na Slovensko (seriózne). Čo ma však prekvapilo veľmi príjemne, bola možnosť porozprávať sa s druhými v ich rodných jazykoch (ovládam angličtinu, francúzštinu, nemčinu aj maďarčinu, nie však na rovnakej úrovni). Bývali sme v hoteli a apartmánoch v ich tesnej blízkosti, pri mori. Potešilo ma, že som v tíme dostala samostatnú izbu a podarilo sa mi každý deň dobre vyspať.
Ako dlho turnaj trval?
Od 2. do 8. októbra, pričom každý deň sa denne hralo súbežne viacero zápasov na 9 antukových kurtoch (majú ešte aj 3 ďalšie s tvrdým povrchom). Bolo prihlásených okolo 200 účastníkov, mužov aj žien, ale všetci neprišli. Išla som tam ako neznáma hráčka. Nás slovenský tím prišiel na viacerých autách. Zo žien som ako dvojnásobná majsterka sveta bola tento rok najúspešnejšia ja, tým, že som vyhrala všetky zápasy. Ženská štvorhra sa tento rok nekonala, a v zmiešanej štvorhre som získala prvenstvo s Igorom Uherom, s ktorým som sa dovtedy poznala len z videnia. Pár dní pred zápasom sme prehodili pár slov na stretnutí slovenského tenisového tímu a oslovil ma, či by som s ním nehrala. Ukázala sa to byť dobrou voľbou. On zrejme tiež vedel, čo robí – zachcelo sa mu vyhrať (úsmev). V dvojhre mužov nakoniec skončil druhý.
Ktorý zápas bol najnáročnejší?
Ako to zvyčajne býva, posledný, finálový; podarilo sa mi však zdolať jednotku z Poľska, ktorá mala doteraz najlepšie umiestnenie vo svetovom rebríčku ITF (International Tennis Federation – pre mužov aj ženy) na 118. mieste. Porazila som ju 6:4, 6:2. Páni organizátori nám orientačne na finálne zápolenie vyčlenili asi 3 hodiny, nakoniec sme však uvoľnili kurt ďalším o niečo skôr. Vo finále zmiešanej štvorhry sme sa stretli štyria Slováci, hrali sme na hlavnom kurte za výdatnej podpory publika. Boli sme trocha opatrnejší, pretože nám nepríjemne svietilo slnko do očí, niektoré údery sme hrali úplne poslepiačky, ale s tým sa ráta. Zápas sme vyhrali 6:3, 6:2. Tradičný večerný spoločenský ceremoniál spojený s odovzdávaním cien sa tento rok nekonal, chýbali hlavní organizátori, a ceny nám preto boli odovzdané krátko po dohratí všetkých zápasov.
Mali ste tam aj nejaký voľný čas?
Veľa ho nebolo, ale pochodili sme mestečko aj širšie okolie. Bolo to o to zaujímavejšie, že som v Chorvátsku ešte nikdy predtým nebola. Zaujalo ma múzeum starovekého atléta Apoxyomena z 2. alebo 1. stor. p.n.l., ktorého obrovskú bronzovú sochu našli veľmi dobre zachovanú neďaleko v Jadranskom mori a rekonštruovali 6 rokov. Toto múzeum sa nachádza vo vedľajšom Mali Lošijn a je výsledkom architektonickej súťaže. Socha bola pôvodne vystavená aj v parížskom Louvri, Britskom múzeu v Londýne a Múzeu J.P. Gettyho v Los Angeles. Chodila som plávať do hotelového bazéna a do sauny, na kúpanie v mori to pre mňa pri vonkajšej teplote okolo 20 stupňov nebolo. Zahrali sme si aj zopár zmiešaných tréningových zápasov mimo turnaja. Dúfala som, že ich bude viac, ale neboli voľné kurty a šetrili sme sa do finále.
Vie sa už, kde sa bude konať ďalší turnaj?
Zaznelo Slovinsko či Čína; osobne si v súčasnej situácii mimo Európy veľmi netrúfam cestovať, ale bola by som rada, keby som takto každý ďalší rok navštívila nejakú inú krajinu, prípadne aspoň lokalitu. Nedalo by sa to celkom nazvať dovolenka, ale skôr pridaná hodnota. Z ciest v zahraničí si zvyknem vždy priniesť nejaké fotografie aj do mojich článkov.
Ako ste sa dostali k tenisu?
Priviedol ma k nemu môj otec, Karol Benkovič, tenista-samouk, vojak z povolania, dnes už na dôchodku, ktorý posledné 4 roky robil správcu tenisových kurtov na Mladej garde STU. Začínali sme spolu skúšať hrať zhruba v čase, kedy som ako 10-ročná nastupovala na 8-ročné gymnázium v Galante. Dnes je to už nejakých 25-26 rokov, čo hrávam týždeň čo týždeň 1-2x aspoň po 2 hodiny. Pravda, s niekoľkomesačnou prestávkou kvôli operácii hrudníka pár dní pred mojou 21-kou. Otec hrával súťažne aj s bratmi futbal, hokej, volejbal, posilňuje, bicykluje, chodí behať. Bol vedúcim výcvikového strediska a jednotkou v tenise profesionálnych vojakov.
Máte - okrem neho - nejaký športový vzor?
Niekoľko dní pred odchodom na tento turnaj som si ako cover svojho facebookového profilu dala motivačne fotku víťazného gesta americkej tenistky Sereny Williamsovej, ktorá bola svetovou jednotkou v ženskom tenisovom rebríčku WTA. Je mi blízka vekom, čiastočne aj osobným príbehom a muskulatúrou. Spomínam si, ako mi nejaký pedagóg kedysi na kontrole rozpracovanosti bakalárskej práce u nás na fakulte pred všetkými povedal, že by odo mňa nechcel dostať „nakladačku“. Odvtedy radšej veľmi nenosím oblečenie bez rukávov (smiech). Ale ešte k nej: hrávala aj štvorhry a s profesionálnou kariérou sa rozlúčila v septembri 2022, tesne pred začiatkom nášho turnaja, vo veku 41 rokov. Minulý rok som bola v kine aj na biografickom filme (športovej dráme) King Richard, ktorý získal viacero ocenení a mal vysoké hodnotenia. Ten zrejme oslovil mnohých fanúšikov sestier Williamsových, ako aj hráčov tenisu vo všeobecnosti.
Má tenis nejaké špecifiká, ktoré ľudia "zvonku" až tak nevidia?
K tomu sa ťažko vyjadruje obrazu, ktorý je vložený do daného rámu; chcem tým povedať, že môj pohľad zvonku už nie je celkom možný. Viem sa skôr vyjadriť len na základe predstáv, ktoré mi hovoria druhí. Odpovedala by som teda, že to nie je zvyčajne také ľahké, ako to navonok vyzerá. To si človek skutočne uvedomí, až keď si to reálne vyskúša. Podobný fenomén vnímam aj pri hre na klavíri, ktorej som sa začala venovať pred nejakým dva a pol rokom, hoci som tú ilúziu nikdy nemala. Mnohí si tiež myslia, že tenis je prakticky to isté, čo stolný tenis alebo bedminton, to je však veľký mýtus.
Čo sa tam líši?
Techniky, pravidlá, nároky. V stolnom tenise by som si ani neťukla, napriek tomu alebo možno práve aj preto, že hrám intenzívne tenis nejakých 27 rokov. No a v bedmintone stále skĺzavam do tenisového držania rakety, ktoré je síce asi lepšie, ako ledabolo, ale je veľmi odlišné a v konečnom výsledku nevýhodné. Môžete si navyše vyslovene ublížiť, keď sa snažíte hrať tenis pingpongovým štýlom. Ale to aj vo všeobecnosti, keď nemáte zvládnutú správnu techniku, ktorá sa pri tenise zvyčajne driluje celkom dlho, kým sa všetko zautomatizuje a začne fungovať aj v zápasoch.
Aký musí byť dobrý tenista? Ktoré vlastnosti mu nesmú chýbať?
Tenis je maratón fyzických a mentálnych síl: vytrvalosť, trpezlivosť, musíte mať schopnosť sústrediť sa, ovládať sa, drilovať údery, čítať a reagovať na hru súpera, taktizovať, mať dobrú koordináciu a timing. Nesmie chýbať flexibilita, rýchlosť, zmysel pre fair play, sebavedomie, v štvorhre aj tímovosť, vnímavosť a rešpekt k spoluhráčovi.
Musíte dodržiavať nejaké obmedzenia, čo sa týka stravy, režimu a podobne?
Správna výživa je základom dobrého fungovania každého človeka, ak podáva či už fyzický alebo mentálny výkon na ľubovoľnej úrovni. Keďže patrím k celiatikom s tridsiatimi sprievodnými intoleranciami (tie zvyčajne časom vymiznú, ale celiakia nie) a potrebujem vo vopred známom čase podať istý športový výkon, nutne tomu prispôsobujem svoj celkový režim. Musím plánovať vopred, nakúpiť a nosiť si všade svoje jedlo bez ohľadu na to, čo ako chutí. Najmä sa vždy musím oboznámiť s obsahom tej-ktorej potraviny, aj keď som ju už predtým kupovala. Nemôžem sa stravovať v reštauráciách ani jedálňach. Autoimunitné ochorenia sú zákerné a ťažko pochopiteľné. Základom môjho jedla sú potraviny na recept, veľa rastlinnej stravy, nejaké ovocie a výnimočne výživové doplnky pre pokrytie zvýšenej spotreby niektorých látok. Počas zvýšeného výkonu zvyčajne pijem nejaký stopercentný džús. Takisto je potrebný aj pravidelný, kvalitný spánok a oddych, bonusom je mentálna príprava či profesionálny koučing. Kdesi v pozadí mám stále na pamäti pôvodom grécky ideál kalokagatie, ktorá hovorí o harmónii a vyváženosti fyzickej a duševnej stránky človeka.
A o čom hovorí?
Podstatou bolo, že rozvoj duševných schopností má byť harmonicky spojený so všestranným telesným rozvojom a naopak. Neustále pracujem na tom, aby som bola v rámci možností vždy v celkovej pohode. Tiež je tento konkrétny šport dobré vyvažovať, respektíve kompenzovať aj iným druhom pohybových aktivít, preto sa venujem aj cielenému posilňovaniu a individuálnej kondičnej príprave s fitness trénerom, bývalým svetovým topmodelom a futbalistom, Romanom Karabellym, tiež bicyklovaniu, plávaniu, chôdzi, SM systému a iným rehabilitačným cvičeniam na zmiernenie problémov pohybového aparátu.
Ako sa vám darí dodržiavať denný plán?
V priebehu dňa mám nastavané na každú hodinu a pol budíky na pitie a každé tri hodiny jedávam, medzitým však ani omrvinku navyše. Počas tréningu a zápasu podstatne viac a častejšie pijem, pred hrou jedávam niečo ľahšie. Hladná nebývam a nejem pre radosť, ale čo a kedy potrebujem. Pomáha mi v tom veľká disciplinovanosť, ktorá mi je prirodzená, ale prešla postupným vývojom. Nebývam takto vôbec unavená a som známa tým, že fungujem ako „motorová myš“.
Komu by ste odporúčali venovať sa tenisu? Respektíve môže ho robiť každý?
Určite všetkým, ktorí majú alebo si chcú udržať či rozvíjať fyzické a osobnostné kvality, a to bez ohľadu na vek. Niekto si v tom pokojne nájde obrovskú, novoobjavenú záľubu aj ako starší, človek sa takto vie udržiavať aktívny a v spoločenskom kolektíve do vysokého veku. Poznám aj 90-ročných tenistov, ktorí denne trénujú a bez problémov porazia aj o polovicu mladších súperov. Úplne pre každého to ale zrejme nie je, to už je však skôr na poradu s lekárom, či to konkrétnemu človeku náhodou vyslovene neškodí. To sú však skôr výnimočné prípady.
Čo by ste vyzdvihli ako základ?
Osobný postoj k veci. Hlavne, aby sme v tom našli záľubu a nie trieskali raketu o zem pre každú pokazenú loptičku. Pre mnohých tenistov sú situácie, ktoré človek počas tejto hry zažíva, aj po rokoch veľmi náročné na psychiku. Na turnajoch sa ľudia zvyčajne ovládajú, ale na tréningu to niektorí fakt emočne nezvládajú a úplne sa opúšťajú. Rozumiem, že je to náročné a človek nemôže za to, čo cíti, je však zodpovedný za to, ako s tým naloží. Keď som bola malá, občas ma mrzelo, keď sa mi nedarilo plniť všetky otcove puntičkárske predstavy o tom, ako by som mala hrať, a párkrát som mala skutočne plné zuby jeho niektorých reakcií, ale tam to časom zostalo pochované a už roky na tenise cítim priam zenovú vyrovnanosť, nech sa deje čokoľvek. Neprišlo to však samo, vyformovali ma životné skúsenosti a pracovala som na sebe. Na druhej strane, ako dobre fyzicky trénovaný človek mám pokojový pulz aj 35 úderov za minútu (odborne sa to volá parasympatikotónia), podobne je na tom aj môj otec.
Tenis je síce obľúbený, ale všeobecná predstava je o ňom taká, že aj dosť drahý. Čo všetko preň potrebujete?
Podľa dlhodobej obsadenosti kurtov jeho popularita asi trocha klesla. Môže byť príčinou aj to, že je relatívne drahý, najmä v zimnej sezóne, obzvlášť pri súčasných cenách energií. Je však dôležité, s čím porovnávame a aké máme možnosti a priority. Ja som mala to šťastie, že som prvých dvadsať rokov hrala prakticky zadarmo; môj otec mal v práci, na Vojenskom útvare v Seredi, prakticky voľne k dispozícii celoročne kurty (hard aj antukové) pre rodinných príslušníkov. Rakety, loptičky, výplety a gripy (omotávky na rúčku rakety) mi kupoval on. Má aj vlastné vypletacie stroje, ktoré sám obsluhuje. Tiež mi robil zdarma trénera a sparinga, hoci pre neho to samozrejme reálne zadarmo zďaleka nebolo.
O stravu a oblečenie sa, predpokladám, starala mama?
Áno, ale vôbec sa, žiaľ, nevie trafiť do môjho vkusu, občas to zachránila jej sestra (smiech). Mama dáva to, čo by sama rada dostala. Trocha odbočím - toto robia často robia mnohí ľudia, ktorí nepoznajú knihu 5 jazykov lásky od Garyho Chapmana, ktorú veľmi odporúčam. Vždy bola u nás veľká spotreba ponožiek aj tenisiek, otcovi sa stále kupujú ako na bežiacom páse aj šiltovky a športové tašky. Keď som dlhšie vonku, potrebujem používať aj opaľovací krém. Už nejaký čas musím celý deň nosiť aj kompresné podkolienky, tiež vložky do topánok, ktoré korigujú postoj individuálne pre každú nohu. Pri záťaži potrebujem bandáž na lakeť, niekedy aj na zápästie. Mimo tenisu používam aj iné zdravotné pomôcky, na ktoré mi zo Sociálneho fondu prispelo Odborové združenie FAD STU. Tie mi veľmi pomáhajú zmierniť bolesti chrbta, ktoré sa nedajú odstrániť len cvičením.
Kde všade ste trénovali? Len na tom spomínanom vojenskom útvare?
Nie, takisto aj na tenisových kurtoch TK Slovan v Galante a Matúškove, kde sme mohli hrávať výmenou za výpomoc môjho otca a jeho staršieho brata Vojtecha. Odkedy som sa pred šiestimi rokmi presťahovala do Bratislavy, hrávam na tenisových kurtoch Mladá garda, ktoré patria pod Centrum akademického športu STU. Zamestnanci a študenti našej univerzity tam majú celkom dobré zľavy, najmä pri sezónnej rezervácii. Tento rok som začala cez víkendy hrávať aj na súkromných kurtoch Stavebnej fakulty STU, kde je to finančne tiež celkom zaujímavé, hoci trocha odľahlé. Z domu to však ďaleko nemám a je fajn, keď sa tam dá plne sústrediť na hru, ak vás práve nerušia neohľaduplní hráči na vedľajšom kurte. Lepšie ceny v Bratislave aktuálne veľmi nenájdete, kvalita povrchu je dosť dobrá. Nie je to len o cene, úroveň sprievodnej služby či lokalita sú tiež podstatným faktorom. Človek, ktorý to myslí s tenisom vážne, sa v tom naučí chodiť; kto chce, cestu si nájde, všetko ostatné sú len výhovorky.
Čo náklady na loptičky?
Sú aj takí amatérski hráči, ktorí dokážu hrať roky s rovnakým balíčkom loptičiek, ale na turnajoch sa na každý zápas dáva nový. Je to úplne iný komfort, ale bežne sa s nimi hrá aspoň niekoľko tréningov či zápasov, lebo to skutočne ide do peňazí. Akonáhle ma zo starších lôpt začína bolieť ruka, idú bokom, nestojí to za to. Náklady na loptičky je tiež možné zdieľať v rámci páru alebo skupiny, čo spolu hráva častejšie, občas sa striedame, zakaždým prinesie nové lopty niekto iný. Nie každý potrebuje tak často meniť výplet a grip, záleží od štýlu hry a frekvencie hrania. Štvorhra je tiež spravidla menej nákladná, keď sa prenájom kurtu rozpočíta na viac ľudí. To sa často využíva najmä v zime.
A čo oblečenie?
Na turnaje ženy spravidla nosia nie úplne lacné outfity a niekedy ich pre oči publika vystriedajú denne niekoľko. Očakáva sa to, hoci ja takúto potrebu vôbec nemám. Ale postupne si dokupujem funkčné tenisové oblečenie v akcii. Prijala by som nejaký reprezentačný dres FAD STU alebo nášho časopisu ALFA, lebo sa ma stále pýtajú, odkiaľ som, a na fotkách by to tiež vyzeralo lepšie. Do zahraničia zatiaľ mám len slovenský reprezentačný dres a bundu, ktoré mi priniesol môj bratanec z paraolympiády. Tých paraolympiád sa zúčastnil viackrát ako zástupca vedúceho, vedúci aj administrátor výpravy slovenského paralympijského tímu.
Ešte nám na záver povedzte, ako sa vám darí skĺbiť život vedkyne, novinárky a športovkyne? Máte čas aj na nejaké iné záľuby?
Vždy som úspešne „žonglovala“ s väčším množstvom rôznych aktivít. Študujem externe na vysokej škole šiesty rok, takisto roky doučujem angličtinu, necelé tri roky sa učím hrať na klavíri so súkromným učiteľom. Vždy som veľa čítala a riešila rôzne úlohy, počúvam podcasty a hudbu, rada chodím do divadla, denne sa učím cudzie jazyky, pravidelne sa zúčastňujem rôznych webinárov a konferencií, venujem sa priateľom a blízkym, dobrovoľníctvu...
Ako to stíhate?
Vždy s prehľadom. Do budúcna som dokonca otvorená aj novým záľubám. Chodievala som dlho aj na latino, hoci je pre mňa ťažké pamätať si choreografie, napriek tomu, že mama bola učiteľka tanca. V detstve som chodila 12 rokov na ZUŠ - výtvarný odbor, chcela som chodiť aj na klavír, gitaru či karate, na gymnáziu som 8 rokov vytrvalostne plávala. Náš ostatný telocvikár sa vyjadril, že by som si zaslúžila medailu. S otcom sme chodievali aj na bicykel, zvyčajne takto aj na tenis, občas aj vlakom, nikdy sme totiž nemali auto. Čo sa týka telesnej výchovy, tam som nikdy nebola „lumen“, ale kôš som dokázala hodiť aj z polovice telocvične. Niektorí známi ma pre toto všetko považujú za renesančného človeka. Aktuálne sa snažím vyčleniť si ešte viac času na pohybové aktivity, lebo veľa sedím, a aktívny oddych je pre dominantne duševne pracujúceho človeka najlepší. Rozmýšľam, že by som si zohnala trénera aj na plávanie. Onedlho ma však čakajú magisterské štátnice, príprava na ne má teraz prioritu. Niektoré veci teda zatiaľ idú bokom.
Text: Katarína Macková