FAKULTY

Katarína Macková – 23.12.2021 – 16 minút čítania

Mojím domovom je aj Slovensko, aj Afganistan

Aktuálny projekt sme museli predčasne uzavrieť, oficiálna spolupráca momentálne nie je žiadna. Ani by sa nedala technicky realizovať, hovorí profesor a vedúci Oddelenia chemického a biochemického inžinierstva FCHPT STU Juma Haydary.

 

 

Pán profesor, pozrime sa na vaše začiatky na našej STU. Kedy ste k nám prišli?

V roku 1988, v tom čase sme doma ešte mali sovietske vojská aj pro-sovietsku vládu. Medzi mojou vlasťou a bývalým Československom bola spolupráca a niektorých nás vybrali na štúdium rôznych technických odborov. A ja som bol medzi tými šťastlivcami, ktorí sa sem dostali.

Ako ste vtedy vnímali našu krajinu?

Samozrejme, niektoré veci boli iné, musel som sa životu tu trocha prispôsobiť. Inej krajine, inej kultúre... ale celkovo som sa začal pripravovať s predstihom, v dôsledku čoho som mal predstavu, kam idem a ako to tu asi bude vyzerať.

Veľa sa tu toho líšilo oproti vášmu domovu?

Aj áno, a nemám na mysli len kultúru, ale napríklad aj ekonomiku. U nás bola vojna, ale mali sme široké spektrum tovaru z celého sveta. V Československu niektoré veci nebolo dostať. Z toho som bol veľmi prekvapený.

Čo náš jazyk? Ako dlho vám trvalo naučiť sa ho?

Učil som sa slovenčinu rok na jazykovej škole v Košiciach. Za ten čas som musel byť natoľko pripravený, aby som zvládol študovať na vysokej škole.

Priblížte nám, prosím, svoj odbor.

Vybral som si ho takmer hneď na začiatku štúdia, prakticky som sem už prišiel so zámerom študovať chemickú technológiu. So svojou špecializáciou som veľmi spokojný.

Prečo chémia?

Tak chemickí inžinieri zasa nie sú úplne chemici; medzi klasickou chémiou a chemickým inžinierstvom existuje mierny rozdiel. My navrhujeme výrobné procesy na základe poznatkov kombinácie matematiky, fyziky, chémie a prenosu základných informácií do praxe. Práve kombinácia logického myslenia a vedomostí z rôznych oblastí techniky ma na tom celom najviac baví.

Poďme teraz k rozvojovým projektom v Afganistane, ktorým sa dlhodobo venujete. Koľko ich zatiaľ bolo?

Ako STU sme ich realizovali jedenásť, je aj jeden veľký európsky, kde sme boli koordinátorom; bolo to v rámci bývalého programu Európskej únie Asia Link. Boli tam zapojené univerzity z Afganistanu, Thajska, Rakúska a Slovenska. Ďalších desať bolo financovaných Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, teda cez program Slovak Aid. Všetky boli zamerané na vzdelávanie v technických odboroch v Afganistane na vysokých školách.

Koľko laboratórií ste v rámci realizovaných projektov vytvorili?

Šesť. Väčšinou sú z oblasti obnoviteľných zdrojov energie a z oblasti potravinárstva, mikrobiológie a biochémie. Boli prezentované ako vzorové, a to nie z dôvodu extra drahého zariadenia, ale skôr kvôli komplexnému prístupu riešenia problematiky. Poskytli sme nielen zariadenie, ale aj školenie, manuály, knihy, z ktorých sa učili nielen študenti, ale aj učitelia. Boli sme skrátka pri nich, kým neuviedli laboratóriá do prevádzky; kvôli tomu boli naše aktivity vysoko hodnotené.

V rámci realizovaných projektov vzniklo šesť laboratórií. Väčšinou sú z oblasti obnoviteľných zdrojov energie a z oblasti potravinárstva, mikrobiológie a biochémie.

Ak by ste si z nich mali vybrať jednu srdcovku, ktorá by to bola?

Centrum pre obnoviteľné zdroje energie na Kábulskej univerzite. Viete, Afganistan má vynikajúce klimatické podmienky, čo sa týka využitia slnka – je tam tristo slnečných dní v roku a intenzita slnečného žiarenia je naozaj vysoká. Spomínané centrum sa venuje nielen priamemu využitiu tejto energie, teda jej výrobe pomocou fotovoltaických panelov, ale aj využitiu termálnej energie zo slnka. Spomeniem tiež solárne sušenie potravinárskych produktov, naposledy sme mali aj publikáciu, ako takýmto spôsobom sušiť potravinársky odpad.

 Skúsme teraz porovnať afgánsky spôsob vzdelávania (pred nástupom Talibanu) s naším. Ako by z toho vyšli oni a ako my?

Najväčší problém Afganistanu je, že tá krajina sa zmieta vo vojne už štyridsať rokov. Počas tohto obdobia iné krajiny vytvárali vzdelávacie systémy, avšak tam sa stále niečo začalo budovať, a vzápätí to nejaká vojnová udalosť zlikvidovala. Ten konflikt to neskutočne brzdil. Až v 40-tych až 60-tych rokoch minulého storočia sa začalo rozvíjať vysokoškolské vzdelanie, vznikli prvé moderné univerzity za pomoci rôznych štátov. Afganistan mal kooperáciu nielen s jednou stranou, naopak aj so Západom, aj s východným blokom, a tak sa jeho univerzity podobali na ruské či  československé, ale boli aj také, ktoré vznikli za pomoci USA. Bol to súbeh rôznych systémov, ktorý pretrváva dodnes; neexistuje unifikovaný vzdelávací systém, a to by som uviedol ako hlavný rozdiel, ak chceme porovnávať s nami. Ďalším veľkým rozdielom je, že tam majú mladí ľudia obrovskú túžbu študovať, avšak možností je oveľa menej. Dostať sa na univerzitu tam nie je ľahké, záujemcov je mnoho, ale miest málo. Tu máme opačný problém, viaceré technické odbory sa o študentov musia snažiť.

A technická úroveň ich škôl?

To sa porovnávať nedá; po toľkých rokoch vojny tam veľmi chýba kvalifikovaný personál, majú nedostatočné technické vybavenie.

 Ako vidíte ich budúcnosť vzdelávania v kontexte posledných udalostí?

Žiaľ, nie ružovo. Síce Taliban deklaroval, že ho budú zabezpečovať pre mužov aj pre ženy, ale univerzity sú zatvorené (rozhovor bol robený na prelome novembra a decembra, pozn.red.), a to pre všetkých. Až na niektoré súkromné. V posledných rokoch afgánske univerzity pritom prijímali ročne dvestotisíc študentov, ak počítame, dokopy ich študovalo milión. A všetci sú už tri mesiace doma.

Nie je teda vízia, že sa v dohľadnej dobe univerzity otvoria?

Ak by sa aj otvorili, je tu ďalší veľký problém; množstvo kvalifikovaného personálu utieklo z krajiny, respektíve sa na univerzity nevrátilo, prípadne budú pre režim nepohodlní. V tomto smere je budúcnosť absolútne nejasná. Taliban hovorí, že zabezpečí podmienky podľa islamského práva, aby sa na univerzity mohli vrátiť študenti aj študentky, ale treba povedať aj to, že profesori, ktorí v krajine zostali, už tri mesiace nevideli žiaden plat. Celé je to tam skrachované.

Nedávno vyšlo najavo, že im hrozí kolaps bánk a celkovo ekonomiky. Ako to vidíte?

Veľmi reálny, takmer istý scenár. Banky prestali fungovať od prvého dňa, ako Taliban prevzal moc; jediné, čo je do istej miery možné, je vyzdvihnúť si istú výšku vkladov z účtu. Peniaze, ktoré mali afgánske banky povedzme v amerických, sú však zmrazené, nemožno s nimi manipulovať. Vládu Talibanu žiaden z demokratických štátov vo svete neuznáva, tým pádom neexistujú ani medzinárodné vzťahy. V rámci obchodu čo-to pokračuje, avšak rozhodne to nepostačuje na chod krajiny. Všetko nasvedčuje tomu, že ak nepríde k zásadným zmenám v spôsobe vládnutia v rámci najbližších mesiacov, teda k dohode Talibanu s inými stranami, aby zabezpečili medzinárodné uznanie a normálne fungovanie krajiny, obrovské percento obyvateľstva sa dostane do hmotnej núdze.

Snaží sa Taliban o medzinárodné dohody a uznanie?

Pravdaže. Ale ich predstavy sú úplne iné. Oni tvrdia, že do ich spôsobu vládnutia vnútri krajiny im nemá nikto čo hovoriť, ale medzinárodnú pomoc by chceli aj za týchto okolností. A to, samozrejme, nejde. Medzinárodné spoločenstvo má svoje pravidlá, nemôžu pomáhať hnutiu, ktoré evidentne obmedzuje práva polovici obyvateľstva, teda ženám. Násilne prevzali moc a nechcú viesť dialóg, mnohí členovia ich vlády sú na zozname hľadaných teroristov... medzinárodné spoločenstvo si nemôže dovoliť mať s nimi diplomatické vzťahy.

Tvária sa, že si uvedomujú, že nemôžu jednať tak, ako v minulosti, keď boli pár rokov pri moci. Myslíte, že sa mohli reálne zmeniť?  

Viete, jedna vec je bojovať proti cudzej armáde, v tomto mohli mať aj podporu určitej časti obyvateľstva; celkom inou vecou však je riadiť krajinu a živiť národ. Budú musieť zvoliť kompromis so zreteľom na to, čo je dobré pre ľudí. V dnešnom globalizovanom svete sa nedá fungovať tak, že som síce váš nepriateľ, ale chcem od vás pomoc.

Ako si vysvetľujete, že prevzali moc prakticky v okamihu a s minimálnym odporom? Všetkých to prekvapilo...

...verte, že aj ich samých to prekvapilo. Ale tým, že predstavitelia afgánskej vlády ušli, nemali inú možnosť, ako prísť a prevziať krajinu. Otvorene však hovoria, že na to neboli pripravení a že ani nechceli takýmto spôsobom prevziať moc. Nechcú však ustúpiť od svojich predstáv.

Poďme opäť k našej spolupráci s ich univerzitami. Funguje aspoň v nejakej čiastočnej forme počas súčasnej situácie?

Nie. Projekt, ktorý bol aktuálny, sme museli predčasne uzavrieť, sfinalizovali sme záverečnú správu a oficiálna spolupráca momentálne nie je žiadna. Ani by sa nedala technicky realizovať.

Vlasťou profesora Haydaryho je Herát v Afganistane.

A ste v kontakte s vedcami a študentmi, s ktorými ste spolupracovali v rámci vyššieuvedených projektov?

Áno, som. Niektorí z nich majú vážne problémy. Nedávno som hovoril s jedným z našich projektových koordinátorov, mal dosť vážny konflikt, dostal vyhrážky od Talibanu a ušiel do Iránu, kde sa momentálne nachádza. Tiež spomeniem dvoch Afgancov, ktorí sú našimi doktorandmi na STU, venovali sa výskumu solárnej energie. Robili ho u nich doma, ale striedavo chodili aj sem k nám. Jeden prišiel na Slovensko, druhý zostal tam, nemohol odísť kvôli rodine. Som s ním v kontakte, stále realizuje nejaké merania. Bude mať u nás obhajobu dizertačnej práce, uvidíme, kedy bude môcť prísť.

Máte, predpokladám, v Afganistane rodinu?

Áno, sestry, ale aj veľmi veľa priateľov a kolegov, s ktorými spolupracujem v rámci posledných dvadsiatich rokov. Ako som už spomenul, množstvo ľudí tam žije v neistote nielen z pohľadu bezpečia, ale aj ekonomiky. Poznám sa s rektorom jednej novovznikajúcej technickej univerzity, ktorý sa dostal do situácie, že absolútne nemá ako, respektíve z čoho žiť; takisto ušiel do Iránu, avšak tam je nezamestnaný, nemá zdroj živobytia. Mnohí sú presne v takejto situácii.

Týka sa to aj vašej priamej rodiny?

Týka; moje sestry žijú v provincii Herát. Celý Afganistan je na tom viac-menej rovnako, čo sa týka bezpečnostnej situácie – nie sú tam teraz nejaké ostré boje. V priamom ohrození teda nie sú, avšak trápia ich rovnaké problémy, ako všetkých ostatných. Jedna z mojich sestier je učiteľka na základnej škole, chodí učiť, ale už štyri mesiace nedostala plat. Jej manžel je vojak vo výslužbe, takisto však teraz penziu nedostáva. Žijú z úspor. Ich dcéry aj syn sú vysokoškolskí študenti, ale keďže univerzity sú zavreté, sú teraz doma celá rodina.

Predpokladáte následky v podobe utečeneckej krízy?

Tá tam už je. Veľa Afgáncov je momentálne na úteku, a čo je pre tú krajinu naozaj zlé, veľa vzdelaných. Snažia sa oficiálnymi cestami kontaktovať medzinárodné spoločenstvo a krajiny, s ktorými spolupracovali, a ony im pomáhajú. Musím však dodať, že pomoc našej republiky voči takýmto občanom bola pomerne obmedzená, týkala sa počtu možno do tridsiatich osôb. Čo sa tam týka okolitých krajín, prestávajú situáciu zvládať, zatvárajú hranice, nedovoľujú, aby prišli k nim. Neexistuje iný spôsob, ako to zvládnuť, než tlačiť na Taliban, aby zabezpečil štandardný spôsob vládnutia v krajine, aby mohla existovať medzinárodná spolupráca. Potom ľudia nebudú musieť utekať.

Rada by som sa ešte pristavila pri fotografiách, kde bolo vidieť, že sa ľudia v snahe uniknúť vešali na rozbiehajúce sa lietadlá. Aspoň trocha príčetný človek musí vedieť, že také niečo nemá šancu prežiť. Ako sa dá rozumieť takémuto konaniu, keď im muselo byť jasné, že si takto nezachránia život?

Mnohí boli v obrovskom šoku. Chceli za každú cenu ujsť z krajiny pred hrôzou, ktorú si predstavovali. Samozrejme, človek v normálnom rozpoložení sa na lietadlo určite nezavesí; oni sa do poslednej chvíle snažili dostať dnu. Bol tam absolútny chaos v organizácii, všetci sa hromadne natlačili na letisko, vládol zmätok, jednoducho väčšina ľudí prestala uvažovať normálne. Čítal som príbehy ľudí, ktorí padli z lietadiel, nešlo pritom o nijakých nevzdelancov. Zle tam pri pokuse uniknúť dopadol aj jeden mladý športový reprezentant. Nám je však ťažko vžiť sa do uvažovania takého človeka, ako rozmýšľal, a či vôbec. Predstavte si, že bežný Afganec vedie bežný život ako študent, vojak, úradník...  aký šok museli z tých udalostí dostať. Je to nepochopiteľné a aj zostane, ale nemôžeme súdiť, pretože sa nevieme autenticky do toho vžiť.

Vy osobne vnímate ako svoj domov Slovensko, alebo Afganistan?

Ja som doma aj tam, aj tu (smiech). Hovorím, že idem domov, aj keď cestujem z Afganistanu na Slovensko, aj naopak. V rámci našich projektov som tam lietal pravidelne, dva-trikrát do roka. Samozrejme, tu už mám rodinu, deti, podstatne viac času trávim na Slovensku. Ale miesto, kde sa narodíte, budete navždy volať svojím domovom.

Pozrime sa teraz na vašu prácu. Ak mám správne informácie, ste autorom monografie...

... áno, s názvom „Chemical Process Design and Simulation. ASPEN Plus and ASPEN HYSYS Applications“. Vyšla v roku 2019, vydalo ju medzinárodné vydavateľstvo Wiley, prestížne vo vedecko-technickej sfére; podľa všetkého to u nich bola prvá kniha slovenského autora (John Wiley and Sons publikuje encyklopédie, vedecké časopisy, online produkty a VŠ učebné materiály, pozn. red.). Pracoval som na tom tri-štyri roky, mám v pláne pripraviť aj nasledujúce vydanie. Ale kedy to bude, neviem.

Na akom projekte momentálne pracujete?

S mojou skupinou sa v oblasti výskumu zaoberáme termokatalytickým spracovaním odpadu a biomasy; celkovo sa venujeme problematike spracovania odpadu plastového, komunálneho, odpadovej biomasy, rôznych potravinárskych či poľnohospodárskych zvyškov. Snažíme sa z nich vyrobiť užitočné chemikálie a materiály – premeniť ich na plynné a kvapalné paliva, vodík, metanol a podobne. V skratke, zaoberáme sa surovinovou recykláciou odpadu a vyrábame z neho chemické suroviny. Prípadne energiu.

Máte v pláne sa týmto otázkam venovať aj v budúcnosti?

Pravdaže. Pri termokatalytickom spracovaní odpadu existuje ešte mnoho výziev a problémov, na ktorých bude veľa práce; pociťujeme však potrebu postaviť väčšiu pilotnú jednotku. Máme totiž mnoho zaujímavých výsledkov v menších rozmeroch, napríklad laboratórne jednotky, ale chceli by sme v spolupráci s priemyselnými partnermi postaviť väčšiu pilotnú jednotku, aby sme tie výsledky vedeli overiť aj vo väčších rozmeroch.

V rámci realizovaných projektov vzniklo šesť laboratórií. Väčšinou sú z oblasti obnoviteľných zdrojov energie a z oblasti potravinárstva, mikrobiológie a biochémie.

Ako môže bežný človek porozumieť pojmu termokatalytické spracovanie odpadu?

Pôsobením tepla a katalyzátora rozložíme odpad na molekuly vodíka, metánu, oxidu uhoľnatého... urobíme z toho syntézny plyn, prípadne – podľa podmienok procesu –aj  olej, kvapalné či plynné palivo.

Ktoré nielenže nezaťažuje životné prostredie, ale je sekundárne užitočné?

Tak. Jednoznačne toto je cieľ, z odpadu vyrobiť užitočné produkty. Pričom nie je ťažké toto samo osebe, ale dôležité je, aby životné prostredie nebolo zaťažené pri výrobe, počas procesu spracovania. Aby sme počas neho nevyrobili ďalší odpad. A zároveň, aby to bolo aj ekonomicky rentabilné. Samozrejme, zaoberáme sa aj návrhom priemyselných procesov pre takéto spracovanie.

K tej ekonomickej stránke veci: ak si porovnáme bežne používanú likvidáciu odpadu s recykláciou po vašom, je to veľký finančný rozdiel?

Takto: likvidovať by sa dnes už mal naozaj len taký odpad, ktorý sa nedá nijakým spôsobom zhodnotiť. To zhodnocovanie je možné cez takzvanú mechanickú recykláciu: vezmem niektoré zložky odpadu a vyrobím z nich fyzikálnymi zmenami nový produkt, takto si väčšina ľudí recykláciu aj predstaví. Potom tu máme surovinovú recykláciu – rozklad na základné molekuly. Aj vami spomínané spaľovanie je termický proces – dá sa tu využiť aspoň energia. Tepelná, elektrická, vykurovanie. Aj tieto technológie spaľovania s využitím energie sú zaujímavé.

Čo dnešné spaľovne odpadu? Na akej úrovni sú z tohto hľadiska?

Technologicky na vysokej; dopad tých moderných na životné prostredie je minimálny. Doslova keď pálime nejakú kopu odpadu u seba na záhrade, môžeme spôsobiť viac škody, ako jedna veľká súčasná spaľovňa. Ale náš pohľad je, že spáliť odpad je jednoducho škoda; môžeme z neho vyrobiť vodík, ten použiť na vodíkové články a tie na pohon automobilov. Tu ide naozaj o zhodnotenie v pravom zmysle. Ďalšou témou sú skládky; tam ešte vždy končí veľké percento nášho komunálneho odpadu, od Európskej únie sme už dostali dôrazné varovanie, keďže nedodržiavame určené limity.

O aké ide?

Do roku 2035 sa bude môcť takto uskladniť iba desať percent komunálneho odpadu; my sme stále zhruba na šesťdesiatich percentách. Preto sú potrebné, ba nevyhnutné etablované technológie. V tejto súvislosti spomeniem aj jeden spoločenský problém; verejnosť je stále slabo informovaná, respektíve nemá správnu predstavu o spomínaných technológiách. Často sa stáva, že niekto povie, že ide stavať zariadenie na spracovanie odpadu, ale realita je taká, že aj pri dobrom úmysle naráža na odpor. Ľudia sa vzbúria a jednoducho to do svojej blízkosti nepustia. Ale takto vzniká začarovaný kruh: nechceme odpad, ale odmietame všetky možné technológie jeho spracovania.

Čiže chvályhodné a pekné, ale choďte s tým inde?

Presne, a nielen u nás. Mnohé krajiny s tým bojujú a snažia sa nájsť konsenzus medzi verejnou mienkou a riešením reálneho problému.

Dá sa – aspoň hypoteticky – predpokladať, že sa raz bude všetok odpad využívať ekologicky a bez akéhokoľvek zvyšku?

Takto: dnes sa veľa hovorí o zero waste, ale podľa môjho názoru to nie je reálne. Pri používaní technológií vždy nejaký odpad bude. Ide o to, aby šlo o udržateľné množstvo; mali by sme sa skrátka sústrediť na minimalizáciu dopadov na životné prostredie. Môžem vyvinúť aj úplne bezodpadovú technológiu, ale paradoxne môže uškodiť životnému prostrediu ešte viac, pretože potrebujem vyvinúť iné činnosti a aktivity, ktorých dopad bude možno výraznejší, ako by spôsobil pôvodný  odpad, keby zostal. Reálny život bez odpadu skrátka podľa mňa nikdy nebude existovať; cestou je len snaha minimalizovať jeho dopady na životné prostredie.

 

 Text: Katarína Macková
Foto: Matej Kováč, archív respondenta