FAKULTY

Katarína Macková – 02.12.2021 – 18.5 minúty čítania

Moduly na čistenie vody aj náušnice. Ako sa pestujú diamanty

Ich využitie zahŕňa omnoho viac, ako len pekný a lacný šperk; tieto umelo vytvorené drahokamy majú uplatnenie pri výrobe senzorov, čistení vody či detekcii nežiaducich látok v nej. Boli sme sa pozrieť na ich výrobu na Oddelení senzorov a nanotechnológií, ktoré je súčasťou Ústavu elektroniky a fotoniky na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU.

 V reaktore prebieha „príprava“ diamantov.

Na tomto pracovisku sa už celé roky intenzívne venujú diamantom, vedia ich umelo pestovať a využiť ich vlastnosti v užitočných projektoch prospešných ľudskému zdraviu. V súčasnosti je ich praktická využiteľnosť aktuálna najmä kvôli koronakríze, ktorá „nastolila“ požiadavky okrem iného aj v oblasti odpadových vôd, kde treba detegovať vírus SARS-COV-2. Nehovoriac o problémoch, ktoré tu boli aj doposiaľ – o zvyškoch liekov či drog, ktoré sa cez odpadové vody dostávajú do životného prostredia. Na tomto pracovisku vyvinuli zariadenie, ktorého súčasťou je diamantová vrstva a vďaka nej bude spomínaná detekcia a čistenie prebiehať efektívnejšie.

Na oddelení nás víta Marian Vojs, ktorý sa už roky venuje nielen načrtnutým témam, ale aj samotnej výrobe diamantov a ich výskumu. Našu návštevu sme začali v laboratóriu, kde sa nachádzajú reaktory, ktoré sú „dušou“ celého systému, nakoľko sa diamanty vyrábajú práve tam.

Na úvod sa pre porovnanie pýtam, ako vzniká klasický, prírodný diamant. „Formuje sa, respektíve rastie v zemskej kôre v niekoľkokilometrovej hĺbke pri vysokých tlakoch, presnejšie ide o takmer desať gigapascalov, a pri vysokých teplotách. Pre lepšiu predstavu lis, ktorým by sme vedeli potrebný tlak vytvoriť, by zabral asi tri poschodia,“ vysvetľuje Vojs s tým, že čo sa týka teploty, máme si predstaviť približne tisíc päťsto stupňov. Vlastnosti, ktoré vedci na diamantoch oceňujú, sú tvrdosť, dobrá odolnosť či vysoká tepelná vodivosť; takisto ide o najlepší elektrický izolant. „Snažili sa preto od päťdesiatych rokov minulého storočia prírodné podmienky napodobniť a dostať ich výrobu do laboratórií,“ vysvetľuje ďalej.

Čo sa týka pravých diamantov, problémom podľa Vojsa nie je samotná ťažba ako taká, ale neľudské podmienky, ktoré ju v istých prípadoch sprevádzajú. Pojem krvavé diamanty je v súčasnosti neslávne známy.

Marián Vojs sa venuje diamantom dlhé roky.


Vedeckí pracovníci, doktorandi aj študenti
Tím na tomto pracovisku sa neskladá iba z rokmi ostrieľaných odborníkov; pribrali doň aj doktorandov či študentov, ktorí prišli spraviť bakalárku a už tu zostali. „Zaujalo ma, že som tu našiel prakticky to, čo som dovtedy robil doma sám. Takto môžem prispieť do kolektívnej práce,“ hovorí Denis Voltman, najmladší člen kolektívu, študent podieľajúci sa na vedecko-výskumnej činnosti vo svojej bakalárskej práci, ale aj vo svojom voľnom čase. Venuje sa automatizovaným systémom; ukazuje nám jeden určený na dávkovanie rôznych roztokov do skúmaviek a ďalší určený na meranie rôznych veličín kvality vôd, ako napríklad pH, ORP a podobne. Pôvodne sem prišiel kvôli bakalárskej práci, rovnako aj ďalší študent, Bc. Michal Pifko. Ten sa vo svojej práci venoval diamantovým plošným emitorom, ktoré sa dajú použiť pri výrobe istého typu displejov, a neskôr presedlal na tvarovanie diamantových elektród použitím laseru. „Plánujeme tvarovať diamantové vrstvy aj na atramentovej tlačiarni, keďže očakávame, že senzory budú mať lepšie vlastnosti, pokiaľ budú mať isté špeciálne tvarovanie. Robím tu aj rôzne iné práce, napríklad montáž prietokových modulov na čistenie vody. Čo treba.“

Prostredníctvom bakalárky sa sem dostal aj Martin Vrška, doktorand spolupracujúci na výskume a vývoji degradácie nežiaducich látok z odpadových vôd. „Mojím výskumom v tomto tíme je návrh elektroniky, ako aj modulov určených na degradáciu nežiaducich látok z odpadových vôd pomocou bórom dopovaných diamantových elektród. Hlavným cieľom mojej práce je znižovanie spotreby elektrickej energie pri tejto degradácii za zachovania rovnakej účinnosti. Na to, aby som zostal, ma presvedčila skutočnosť, že naše pracovisko sa veľmi dobre prelína s praxou, nerobíme iba množstvo teórie, návrhy sa vždy pretavujú do praktickej roviny. Chytilo ma to a venujem sa tomu už štvrtý rok.“

V ďalšom laboratóriu stretávame vedeckého pracovníka Mariána Martona, ktorý sa venuje prevažne výskumu technológií prípravy a ich vplyvu na vlastnosti uhlíkových nano-materiálov. Jednak ich v tíme skúmajú, jednak hľadajú možnosti ich výroby. Na oddelení je dvadsaťjeden rokov, rovnako dlho pracuje aj s diamantmi. „Za ten čas sa podarilo pripraviť bórom dopované diamantové vrstvy, ktoré majú široké spektrum využitia v oblasti chemických senzorov, čo je veľmi prospešné pre oblasť životného prostredia, jeho monitoring a čistenie, a tým pádom aj pre zdravie obyvateľstva,“ hovorí a následne dodáva, že výskumom diamantových vrstiev, možností ich depozície a alternatívnych prekurzorov pre ich depozíciu dosiahli rapídne zníženie nákladov na ich výrobu. Takisto spomína, že pracujú na zmapovaní vplyvu rozsiahlych úrovní dopovania bórom na fyzikálne a elektrochemické vlastnosti, čo je svetovo unikátne.

Ďalší výskumný pracovník, Pavol Michniak, je v tomto tíme desať rokov. „Venujem sa príprave substrátov pre rast diamantových vrstiev, nukleácii substrátov, príprave elektród pre elektrochemické merania a následnej charakterizácii vlastností diamantových vrstiev. Podarilo sa nám optimalizovať procesy na veľmi dobrej úrovni v porovnaní s obdobím, kedy som sem prišiel. Nukleácia substrátov, ktorá je mojou úlohou, je kľúčovým elementom, základným postupom pre rast diamantov. Jednoduchšie povedané, ide o vytváranie zárodkov pre rast diamantových vrstiev na povrchu substrátu.“



Na začiatku bola snaha o biznis
Prechádzame k samotnej výrobe umelého diamantu, respektíve k prvotným historickým snahám oň. Prvotným, a zároveň najjednoduchším prístupom bolo podľa Mariana Vojsa kopírovanie prírody. „Prvotná myšlienka bola, samozrejme, biznisová – ak by sme si vedeli diamanty vyrobiť doma, nemuseli by sme ich ťažiť. Tam sa to niekde začalo. Neskôr, v šesťdesiatych rokoch, sa ruský a americký tím pokúsili ísť na to inak. Diamant je uhlík, poďme teda ten uhlík dostať na substrát, zabudujme ho do štruktúry, vytvorme diamantové mriežky a tým pádom samotný diamant,“ vysvetľuje s tým, že ide o techniku chemickej depozície z pár. Pri tejto technológii sa „na vstupe“ používa plyn, napríklad metán, ako zdroj uhlíka, pričom sa rozkladá vďaka vysokej teplote alebo pôsobením plazmy. Pomocné plyny ako vodík priebežne odleptávajú vznikajúce nediamantové, prevažne grafenické fázy, vďaka čomu v konečnom dôsledku vzniká tenká vrstva relatívne kvalitného diamantu. Takto vznikli prvé polykryštalické vrstvy. „Pri raste totiž dochádza k chybám, následkom ktorých nám nevyrastie jeden krásny veľký monokryštalický diamant, ale súvislá vrstva z veľkého množstva malých kryštálikov.“

Kedy dochádza k rozpadu metánu? „Predstavte si žiarovku. V reaktore máme vákuum, trochu metánu, veľa vodíka a rozžeravené volfrámové vlákna s teplotou 2 100 stupňov, pri ktorej v aktívnej oblasti dochádza k rozpadu metánu, a na substráte uloženom niekoľko milimetrov pod vláknami, vyhriatom na 600-700 °C, začne rásť diamantová vrstva. Samozrejme, tie vhodné podmienky bolo treba hľadať.“  

Z pohľadu kvality takéhoto diamantu ide v porovnaní s klasickým o menejcenný; čo sa však týka aplikačných úrovní, v laboratóriu ho vedia dostať na rôzne materiály, či už ide o kremík, keramiku a podobne. „Využili sme vlastnosti diamantu v tenkej vrstve. Nepotrebujeme veľký kryštál na to, aby sme rezali sklo. Úplne nám postačí tenká vrstva na reznom nástroji,“ hovorí Vojs.

Na Ústave elektroniky a fotoniky sa rastu diamantov začali vedci venovať v roku 1997. „Docent Bederka bol na stáži v Kanade a v Hongkongu, kde tieto technológie začínali. V osemdesiatych rokoch bol okolo toho obrovský boom, a následne začal pestovať diamanty celý svet. V tých časoch docent Bederka spolu so svojimi ľuďmi navrhovali veľké technologické zariadenia iónovej implantácie pre elektrotechnický priemysel, na ktoré boli štátne zákazky, na ktorých robili aj 30-členné tímy vedcov v obrovskom laboratóriu. Mali sme teda silný technologický tím, a tak sme si povedali, že to zvládneme.“

Diamantové vrstvy rastené na AI203 keramických substrátoch pre elektrochemické systémy čistenia vôd.

 

Ako perly
V tomto bode sa pristavujem pri slove rásť, nakoľko evokuje živý proces; treba však zdôrazniť, že v tomto prípade nič živé nemáme, ide o chemické reakcie, vplyvom ktorých sa na povrch viažu atómy uhlíka v diamantovej mriežke a kryštáliky pomaly „rastú“. Diamant začne rásť zo zárodku, ktorý treba vytvoriť; jednou z techník, ktoré vedci používajú, je tá, že vezmú diamantový prášok vo veľkosti troch až piatich nanometrov a homogénne ho rozprestrú na substrát. Zrniečko sa začne nabaľovať a nadobúda väčšie rozmery; následne sa zrniečka spoja a vytvoria vrstvu.

Pýtam sa, či sa tento proces dá prirovnať napríklad k rastu perly. „V podstate áno. Ide o neživý proces v podobnom duchu. Čo sa týka technológií, ktoré sa používajú na rast -  každá z nich má svoje plusy a mínusy. Máme napríklad veľkoplošnú depozíciu, ktorá funguje na princípe mikrovlnnej plazmy, ktorá sa vytvorí zo zmesi metánu a vodíka, prípadne z ďalších prímesových plynov, ktoré vytvárajú vrstvu rýchlosťou sto nanometrov za hodinu. Čas rastu teda plánujeme s ohľadom na hrúbku, akú potrebujeme vytvoriť.“

Svoju pracovnú hrúbku má každá aplikácia inú. Ak je zámer používať diamantovú vrstvu na rezné nástroje, treba 3 až 5 mikrometrov; toľko potrebujeme aj v prípade, že chceme vysokovodivú vrstvu bórom dopovaného diamantu pre elektrotechnické senzory. Na substrát pre rast buniek postačuje do 300 nanometrov. „ Ide o to, aké vlastnosti budeme od daného diamantu požadovať.“


Množstvo článkov aj citácií
Tento tím sa celkovo venuje dvom veľkým oblastiam aplikácií. „Jednou z nich je oblasť elektrochemických senzorov alebo vrstiev, ktoré sa využívajú pri elektrochemickej detekcii. Tu máme množstvo odborných článkov, ktoré pokrývajú detekciu rôznych látok, od drog cez pesticídy až po liečivá. A druhou veľkou oblasťou je elektrochemická degradácia polutantov v odpadových vodách. Účinnosť našich diamantových vrstiev pri degradovaní ťažko rozložiteľných látok v  odpadových vodách sme takisto dokázali a prezentovali aj v množstve publikácií. Karentovaných publikácií vo WoS-e mám vďaka všetkým spoluprácam bezmála deväťdesiat, a sú relatívne vysoko citované. Ide o 860 citácií, h – index 17.“

Vojs vyzdvihuje aj úspešnú spoluprácu s docentom Tomášom Mackuľakom z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU (problematike sme sa podrobne venovali v predchádzajúcom čísle v rozhovore s ním); týchto dvoch odborníkov dala „dokopy“ bývalá hovorkyňa našej univerzity.  „Tomáš s tímom riešia kvalitu a monitoring odpadových vôd, takisto aj rôzne spôsoby odstraňovania polutantov, teda liečiv, drog, pesticídov a podobne. Spolupracuje aj s Luciou Bírošovou, ktora sa venuje výskumu baktérií rezistentných voči antibiotikám v environmente a potravinách a možnostiam ich eliminácie. Tretím článkom interdisciplinárnej spolupráci je moja manželka, Andrea Vojs Staňová z Katedry analytickej chémie z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, ktorá sa so svojím tímom venuje identifikácii a kvantifikácii rôznych skupín mikropolutantov, ich metabolitov a degradačných a transformačných produktov v komplexných environmentálnych vzorkách. Na tento účel využíva kombinované vysokocitlivé a vysokoselektívne inštrumentálne metódy, prioritne hmotnostnú spektrometriu. Na základe analýzy vzoriek rôzneho typu vôd pred a po čistení diamantovými elektródami je možné hodnotiť nielen účinnosť odstránenia perzistentných látok (ťažko odbúrateľné organické znečisťujúce látky), ale aj posúdiť bezpečnosť tejto technológie z pohľadu tvorby vznikajúcich vedľajších produktov, ktoré môžu rovnako predstavovať riziko pre ekosystém a v ňom žijúce organizmy,“ vysvetľuje. „Dáta získané z chemickej analýzy môžu rovnako prispieť k štúdiu osudu perzistentných organických látok v životnom prostredí a ich dopadu na živé organizmy na rôznych trofických úrovniach.“

Diamanty sa uplatňujú aj pri čistení vody.


Nezničiteľný varovný systém
Pri mene Tomáša Mackuľaka sa dostávame k SMART systému, na ktorom aktuálne pracujú aj s tímami Miroslava Gála a Ľubomíra Švorca z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU. Toto zariadenie by malo po osadení na vhodné miesta v prostredí v reálnom čase detegovať rôzne mikropolutanty, fragmenty vírusov a iných patogénov, teda vytvoriť varovný systém. V súčasnosti sa myslí na pandémiu, ktorou prechádzame – je potrebné efektívne zisťovať miesta a mieru výskytu koronavírusu. „Našou úlohou je navrhnúť senzorický materiál, ktorý je odolný a stabilný práve kvôli podmienkam v odpadových vodách, kam bude aplikovaný. Senzor musí byť robustný, stabilný a zároveň vysoko citlivý; aktívnu vrstvu sme preto navrhli na báze diamantu.“

Diamantová vrstva sa modifikuje látkami, ktoré majú schopnosť vysoko špecificky sa viazať s RNA vírusu. Pri zhode časti RNA koronavírusu dochádza k spojeniu a k následnej zmene vlastností rozpoznávacej vrstvy senzora. Takto vzniká informácia, respektíve signál, ktorý sa dá potom merať. „Zmena intenzity signálu je priamo úmerná koncentrácii; čím je vírusu vo vode viac, tým bude vyššia. V reáli si to predstavujeme ako alarm systém v duchu pozor, prekročila sa hraničná hodnota, v danej oblasti vzniká ohnisko,“ vysvetľuje Vojs. „Naše senzory síce nebudú až natoľko citlivé, ako PCR techniky, to sa nedá, ale budú mať určitú hranicu detegovateľnosti koncentrácie časti RNA vírusu. A na to budú upozorňovať.“

SMART systém sa bude aplikovať na čistiarne odpadových vôd, nemocnice a podobne – teda najmä na miesta, kde sa očakáva vyššia koncentrácia vírusu. Periodicita dodávania dát by mohla byť raz denne, pôjde teda o dennú zlievanú vzorku.“


Do konca roka?
Predpokladaný časový horizont je podľa Vojsa koniec kalendárneho roka. „Teraz prebieha optimalizácia modifikácie povrchu, aby sme vedeli, či sme schopní zachytiť v modelovej vzorke časti RNA. Tiež treba zistiť, akým spôsobom je potrebné modifikovať senzor, čo nie je práve triviálne. Súbežne prebieha aj vývoj prekoncentrátora; všetky tieto prvky skladačky by mali byť o pár týždňov hotové. Testovanie na reálnych vzorkách by sa mohlo začať na budúci rok, ak to situácia dovolí.“

Senzory vyrobené z diamantových vrstiev majú veľkú výhodu z hľadiska mechanickej a chemickej stability; v porovnaní s komerčnými systémami na báze uhlíka sú pomerne robustné, až niekoľkostonásobne. „Našimi elektródami dokážeme merať tisíckrát bez zmeny ich vlastností. V podmienkach, v akých budú senzory osadené, sa nezaobídete bez stabilného a definovaného povrchu. Nemôžeme za pochodu riešiť, že sa vrstva na senzore rozpustí.“

Modifikácia na detekciu RNA sa robí cez zlaté povrchy. „Našou pridanou hodnotou je snaha vytvoriť na diamante zlaté nanočastice, ktoré by mohli byť ľahšie modifikovateľné markermi. Okrem toho vieme vyrobiť aj poréznu nanočasticu, ktorej výhodou je, že RNA sa v póroch „ľahšie“ zachytí.“

Ešte sa pýtam na cenový rozdiel; ak ideme porovnávať so štandardným senzorom, diamantový je podľa Vojsa desaťkrát drahší. Samozrejme, vo svetle jeho benefitov to stojí za to. Po rokoch vývoja, výskumu a práce bol tento tím schopný znížiť výrobnú cenu diamantu zo 40 eur na 5 eur na cm2; za túto sumu vedia vyrobiť senzor v požadovanej kvalite, množstve a reprodukovateľnosti. „Ešte by som dodal, že náš senzor nie je využiteľný výlučne na detekciu fragmentov vírusov. Dokáže vo vode rozoznať aj iné látky, ako napríklad pesticídy, liečivá či drogy v závislosti na jeho modifikácii. Jeho záber sa teda neobmedzuje iba na súčasnú pandémiu.“


Nielen detegovať, ale aj čistiť
Dostávame sa k čisteniu vody, čo je prirodzeným následným krokom po detekcii nežiaducich látok, ktoré obsahuje. Tu sa podarilo vyvinúť bórom dopované diamantové elektródy, ktoré slúžia presne na to. Vodivú, diamantovú vrstvu vyrábajú na poréznych keramických materiáloch, z tých sa vytvoria moduly pozostávajúce z dvoch paralelných elektród kruhového tvaru, na ktoré sa pripája určité napätie, ktoré v priestore medzi nimi vytvorí dostatočné množstvo reaktívnych častíc na degradáciu/rozklad škodlivých látok obsiahnutých v odpadovej vode. Výška napätia je, samozrejme, taká, aby nehrozilo nebezpečenstvo. „Tieto zariadenia sú v súčasnosti ešte finančne náročné na prevádzku, v porovnaní s bežnou čistiarňou odpadových vôd asi desaťnásobne. Vývojom riadiacej elektroniky sa však snažíme znížiť náklady na polovicu. Do tohto vývoja zapájame aj študentov zo všetkých troch stupňov štúdia.“

Za zmienku stojí, že ich technológia klasické čistenie odpadových vôd nenahradí; je to doplnok. „Máme obrovskú spotrebu liečiv, ktoré končia v odpadových vodách a v rôznych koncentráciách prenikajú do prírody, a tento už dnes alarmujúci stav sa bude ďalej stupňovať. Požiadavky na čistenie vody po tejto stránke sa budú v budúcnosti ešte stupňovať. Ako sa zvyšuje spotreba liekov, tak priamo úmerne aj potreba takéhoto čistenia.“

Jeden takýto modul je schopný vyčistiť vodu, ktorú spotrebuje človeka za deň; do jednej domovej čistiarne by sa teda aplikovalo asi päť modulov. „Vstupné náklady sú relatívne vysoké. Otázkou však je, čo chceme na výstupe, ako veľmi nám záleží na výsledku. A je tu aj skutočnosť, že modul by mal byť prakticky nezničiteľný, čiže by šlo prakticky o jednorazovú investíciu.“

Diamanty na tieto moduly rastú 60 hodín; reaktor, v ktorom proces prebieha, beží automatizovane. „Počas procesu ho neotvárame, s výnimkou otáčania substrátov, nakoľko je potrebné, aby diamanty narástli z oboch strán. Ak chceme dobrý výsledok, podmienky rastu musia byť stabilné. Vďaka unikátnemu výskumu máme tento proces v štádiu patentovania.“

Umelo vytvorené diamanty sa nebrúsia, ale upravujú laserom.


Vyrobia aj náušnice
Z diamantu vyrasteného v laboratóriu sa dajú urobiť aj šperky; aj keď, ako sme už vyššie spomenuli, nemožno ich brúsiť ako klasické monokryštály. Takisto je možné vyrobiť napríklad diamantové plakety a podobne, nejaké aj vidíme na stoloch. Tu je podľa Vojsa výhodou, že si tvar a rozmery vedia vopred zadefinovať; spravia substrát, aký rozmerovo potrebujú, a z neho potom tvarujú výsledok podľa vlastných požiadaviek. Diamantovú vrstvu tiež vedia vypestovať na veľkom substráte selektívne iba na požadovanej ploche s požadovaným tvarom, alebo ju vedia dodatočne vytvarovať pomocou laseru. „Naše náušnice síce nemajú nič spoločné s brúsenými diamantovými šperkami, ale treba povedať aj to, že v brúsenom prsteni máte jeden diamant, zatiaľ čo v našich je ich obrovské množstvo. V jednej jedinej vrstve.“

 

Text: Katarína Macková
Foto: Matej Kováč

 

 

IMPULZ CORONA STU

Vďaka platforme IMPULZ CORONA STU sa podarilo v máji 2020 prepojiť dizajnérsku iniciatívu COVID COLAB Michaly Lipkovej a Vlasty Kubušovej s technológiami našej výskumnej skupiny. Kolaboratívna platforma COVID COLAB, ktorá vznikla ako okamžitá reakcia na pandemickú situáciu v marci 2020, vďaka tímu dobrovoľníkov definovala s použitím nástrojov dizajnérskeho myslenia princípy a produktové riešenia, na ktoré nadviazal tímový ateliérový projekt študentiek 3. ročníka FAD Ivany Palušovej a Jany Vlčkovej počas zimného semestra 2020/21. Navrhli design „MODULO“, čo je inovatívne zariadenie na epidemiologickú prevenciu pre miesta s hromadným výskytom osôb, ktoré nahrádza chemické dezinfekčné procesy. Funkcie modulárneho dezinfekčného stojana sú škálovateľné (senzoricky riadená bezdotyková dezinfekcia rúk a vzduchu inovatívnymi technológiami, meranie teploty osôb, informačná funkcia) a boli navrhnuté s dôrazom na dlhodobé využitie vďaka obmeniteľnosti funkcií a zníženému environmentálnemu dopadu. Projekt využíva diamantové nanotechnológie na elektrolýzu vody (produkcia vody s dezinfekčnými vlastnosťami bez nutnosti pridania chemikálií) a fotokatalýzu vzduchu (čistenie vzduchu od vírusov, baktérií, NOx rozpúšťadiel cigaretového dymu a podobne). Návrh modulárneho dezinfekčného zariadenia sa stal v auguste 2021 predmetom prihlášky dizajnu. Funkčný prototyp bol následne zrealizovaný v spolupráci Martina Vršku, Denisa Voltmanna a Miroslava Behúla. Softvérová časť modulu vznikla ako súčasť bakalárskej práce Adama Ružičku pod vedením Richarda Balogha z Ústavu automobilovej mechatroniky FEI STU. Projekt bol vybraný do medzinárodného akcelerátora Challenger Green&Digital 2021 a ako jeden z troch projektov získal vývojový grant 10 000 eur. V auguste 2021 bol projekt MODULO medzinárodnou porotou nominovaný na Národnú cenu za dizajn v kategórii Nové horizonty. Momentálne máme víziu vytvoriť spin-off firmu MODULO s.r.o. s účasťou STU (STU Scientific, s. r. o.), ktorá by zabezpečovala proces výroby týchto zariadení. Ide totiž aj o celkom zaujímavú komerčnú možnosť.
Marian Vojs