Fakulta architektúry

Katarína Macková – 14.07.2022 – 15,5 minúty čítania

Len s individualitou si dobrý architekt nevystačí

Nutnosťou je schopnosť spolupráce, koordinácie nielen v tíme architektov, ale aj iných profesií. A absolútnou alfou a omegou je schopnosť komunikovať, zdôvodňovať a počúvať, hovorí profesorka architektúry Ľubica Vitková. V súčasnosti je zároveň aj prorektorkou pre propagáciu a zahraničie.

 

Pani prorektorka, začnime vaším výberom povolania. Mali ste konkrétny moment, kedy ste sa rozhodli, že budete architektkou?

U mňa to vyplynulo z rodinného prostredia; moja mama je v tomto povolaní celý život. V podstate som vyrastala popri tom, ako sa doma vytvárali štúdie a projekty, aj naše letá boli vždy o architektúre a o cestách za ňou. Samozrejme, s patričným odborným výkladom. V mojom rodičovskom byte stále máme rodinnú knižnicu zameranú na túto oblasť.

Mať rodiča vo svojom odbore... je to výhoda, alebo nevýhoda?

Veľká výhoda, najmä v začiatkoch. Čo sa moji spolužiaci museli prácne učiť, tým som doma automaticky prešla, a veľmi mi pomohla aj prirodzená báza základných vedomostí, ktorú som vďaka tomu mala.

A ako ste si vyberali smerovanie v rámci architektúry?

Už počas štúdia ma veľmi oslovila problematika urbanizmu, tvorby a fungovania mesta; tu hneď na úvod poviem, že jeho čaro je v tom, že je ho potrebné vnímať vo všetkých mierkach aj širších súvislostiach.

Akých?

Globálnych, regionálnych... takisto treba vnímať nielen úroveň mesta ako celku, ale aj jeho častí. Samotnú mierku architektúry musíte stále vidieť ako integrálnu súčasť urbanizmu s veľmi dôležitou úlohou. Urbanizmus ako taký vytvára základné pravidlá architektúry pre jednotlivé budovy a ich miesto.

Na princípe nejakej „rámcovej zmluvy“?

Dá sa to aj tak povedať (smiech). Územný plán je legislatívne ukotvenie a schválenie návrhu, predovšetkým cez regulačný plán; cez ten regulujeme priestorové vzťahy, vymedzenie ulíc, námestí, blokov, parkov, v rámci regulácie stanovujeme pravidlá pre hmotovo-priestorovú štruktúru, jej intenzitu, funkciu, parametre verejných priestorov, objektov.

Do akej miery sa architekt zaoberá detailami? Dajme tomu lampami alebo mobiliárom? Čo už nechávate na staviteľa?

Úlohou architekta sú aj takéto „detaily“, neriešia sa ale v rámci územných plánov. V nich sa reguluje aktívny parter, zóny v rámci verejného priestoru, línie stromoradí a podobne. Umiestnenie mobiliáru, jeho forma sa riešia v rámci projektov verejného priestoru; navrhuje sa buď originálny, alebo sa siaha po katalógových typoch. V zahraničí sú mestá, kde sa usilujú, aby bol mobiliár preň charakteristický.  Mnohé vyberajú a využívajú typové prvky; v tomto smere sú veľmi racionálne napríklad nemecké mestá. Naopak vo Francúzsku vidíme často originálny mobiliár, ktorým sa odlišujú a robia ho osobitým. Mimochodom, riešenie verejných priestorov je jedným z dôležitých zadaní architektov, preto to je i na Fakulte architektúry a dizajnu STU jedna z tém záverečných bakalárskych prác.

Keď sme pri Francúzoch. Aký máte ako architektka názor na pyramídu oproti Louvru?

Podľa mňa ide o majstrovský prístup v duchu zvládnutia na jednej strane prevádzky významného komplexu a na druhej strane prístupu včlenenia novotvaru do historickej štruktúry a priznania podzemia, ktoré daná pyramída osvetľuje. Je to zaujímavý začiatok takzvaného veľkého parížskeho diametra, kde sú v istom geometrickom kroku na hlavnej parížskej osi – v geometrickom rytme – rôzne architektonické prvky; spomínaná pyramída, Malý víťazný oblúk v parku Tuileries, obelisk na Námestí Svornosti, Víťazný oblúk či Veľký oblúk v Defance.

Poďme sa teraz pozrieť na vaše pôsobenie v Projektovom ústave obchodu a cestovného ruchu. Ako si naň spomínate?

Bolo to úžasné obdobie; spätne sa naň pozerám ako na najprirodzenejšie pokračovanie môjho vzdelávania. Mala som veľké šťastie na svojich šéfov a skvelých kolegov, ktorí ma radi a ochotne zasväcovali do projektovej činnosti a všetkých súvisiacich náležitostí.

Čo sa tam zabezpečovalo?

Projektovanie obchodov, obchodných domov, hotelov všetkých kategórií, zariadení pre turistický ruch. To si vyžadovalo skĺbenie rôznych profesií; statikov, architektov, stavebných inžinierov, technológov... bolo to veľmi obohacujúce a komplexné.

Tam ste šli hneď po škole?

Áno, a upresním, že som tam mala dve roviny pôsobenia. Jednak som sa veľmi rýchlo stala samostatným projektantom, jednak – paralelne – som sa začala venovať výskumnej činnosti viazanej na obchod a cestovný ruch. Bola som tam sedem rokov s drobnými prestávkami, kedy som mala deti; môj šéf, pán architekt Kosman, mi umožnil pokračovať na výskumných projektoch aj v tom období. Bol to naozaj osvietený človek.

Zaoberali ste sa takýmto výskumom aj neskôr?

Áno, nadobudnuté skúsenosti z neho sa mi veľmi zišli v čase, keď som bola pol roka na Útvare hlavného architekta mesta Bratislavy. Spracovávala som generel obchodu pre Bratislavu, základné princípy rozmiestnenia obchodných jednotiek, ich kapacít a podobne. Žiaľ, spomeniem aj to, že koncepcia, respektíve odporúčania, sa v praxi nenaplnili. Najmä po roku dvetisíc sa rozmiestňovanie obchodných zariadení, najmä tých veľkokapacitných, začalo realizovať živelným spôsobom.

A pôvodne – v tej koncepcii – sa s tým nepočítalo?

Nie v takej miere. Mali sme pre tento typ obchodu vybraté lokality v troch základných smeroch, ťažiskovo sa podporoval rozvoj obchodných ulíc a centrá mali byť skôr integrované vo vnútornom meste, aby sa život nevysúval do okrajových plôch. Avšak boli tu záujmy investorov, obchodných reťazcov... koncepcia sa do územného plánu mesta napokon nepremietla. Potom bol útvar hlavného architekta zrušený, čiže som ho v podstate zažila v jeho takmer záverečnej fáze.

Vy sa okrem urbanistickej tvorby zaoberáte aj urbanistickou ekonómiou; pristavme sa teraz pri tomto výraze. Čo si pod ním predstaviť?

Má dve polohy; základným cieľom je pochopiť ekonomické súvislosti, ktoré sa odohrávajú v danom území. Napríklad ako sa rozmiestňujú niektoré funkcie, aké sú motivácie súkromných investorov, ako by malo mesto optimálne fungovať. Vníma vzťahy medzi urbanistickou štruktúrou, základnými funkciami a ich vzájomnými vzťahmi, či už v rámci mesta, alebo v širšom zázemí, prípadne v celom regióne. Tiež sem patrí skúmanie vývoja cien pozemkov a nehnuteľností, rozmiestňovanie jednotlivých funkcií v území, aké sú priority... a nielen investorov, ale aj preferencie obyvateľov. Napríklad v zmysle výberu miesta bývania, či uprednostňujú vnútorné mesto, alebo jeho okraj.

Čo sa preferuje u nás?

Skôr ten okraj. Úplne iná kultúra bývania je napríklad v susednom Rakúsku; ak si vezmeme Viedeň, tam dávajú obyvatelia prednosť životu vo vnútornom meste, kde je bohatší spoločenský život. Samozrejme, všetko to súvisí aj s cenami nehnuteľností a s dostupnosťou pozemkov. V povedomí verejnosti v kontexte urbanistickej ekonómie rezonuje najmä zisk developerských spoločností, ale urbanistická ekonómia je zásadná aj z pohľadu verejného sektora, samosprávy. Mal by dominovať verejný záujem; a tu sa už dostávame k otázke udržateľnosti.

Z akého hľadiska?

Charakteru dopravy, formy rozvoja mesta, recyklácie nevyužívaných území... keď sa mesto príliš rozširuje, zbytočne zaberá voľné plochy, čo je náročné a nákladné i z hľadiska technickej a dopravnej infraštruktúry. Dnes sa veľa hovorí o takzvanom kompaktnom meste, ktoré je omnoho efektívnejšie; je síce charakteristické vyššou mierou hustoty, ale dokáže poskytnúť aj viac služieb, pracovných príležitostí, kultúru, rekreáciu a čo je zásadné, v dochádzkovej vzdialenosti (peši, alebo s využitím mestskej hromadnej dopravy). Ide o takzvané mesto krátkych vzdialeností, ktoré posilňuje komunitný život.

Dajú sa tieto veci aplikovať aj na už existujúce mestá?

Pravdaže.

 Ešte sa vráťme k tomu Rakúsku. Ako sa môžeme natoľko líšiť v preferenciách spôsobu bývania, keď sme susedia? Je to spôsobené zatvorenými hranicami za bývalého režimu?

Sčasti. Je mnoho európskych miest, ktoré obývajú, takpovediac, mestskí ľudia; prílev obyvateľov z vidieka sa zvyčajne uskutočňoval v polovici a na konci devätnásteho storočia. U nás to bolo ťažiskovo až po druhej svetovej vojne, návyky mestského života teda nemáme až tak hlboko a obecne zakorenené.

Poďme teraz k vašej ďalšej tvorbe; okrem profesorky ste aj autorkou. Máte konkrétne dielo, ktoré by ste vyzdvihli?

Skôr sa zameriavam na publikovanie v relevantných časopisoch. Ide o štúdie zamerané na oblasť udržateľného mesta cez parametre intenzity urbanistických štruktúr. Ďalšou skupinou mojich publikácií sú články na tému vzdelávania architektov a urbanistov. Venujem sa aj problematike verejných priestorov s ohľadom na sociálne aspekty; a spomeniem aj skupinu príspevkov zameraných na udržateľný turizmus. Tejto otázke patrí najmä moje aktuálne obdobie, momentálne totiž žijem projektom DANUrB+, predtým DANUrB v rámci schémy Interreg, DTP. Práve z tohto projektu vznikla v spoluautorstve pre mňa cenná publikácia „Book on the unexplored cultural heritage in communities by the Danube“.

A na čo presne je zameraný projekt DANUrB+?

Na udržateľný turizmus pozdĺž Dunaja, a to od delty až po Rakúsko. Je založený na veľmi cennej spolupráci univerzít so samosprávami, obyvateľmi, aktívnymi zoskupeniami ľudí. Celkovo je projekt zameraný na nevyužité kultúrne dedičstvo, či už hmotné, alebo nehmotné; sledujeme možné zhodnotenie nielen historických objektov a súborov, ale do výskumu zahŕňame aj modernú architektúru, povojnové súbory, priemyselné areály a podobne. Záber je tu naozaj široký. Okrem mapovania kultúrneho dedičstva, jeho kategorizácie do klastrov, vytvárania stratégií a akčných plánov rozvoja turizmu riešime so študentmi i rôzne overovacie štúdie, čo je veľmi cenné.

Čo znamená pojem udržateľný turizmus?

Iný, ako masový; keď som vyššie spomínala mesto krátkych vzdialeností, to isté platí pri turizme. Mala by sa využívať efektívna doprava, ideálne koľajová, lodná, cyklistická... turizmus by mal vychádzať z miestnych zdrojov na prospech ako turistov, tak miestnej komunity. Masový turizmus veľmi často využije danosti prostredia, nezriedka ich až znehodnotí... ale neposkytne adekvátnu pridanú hodnotu obyvateľom s výnimkou kreovania pracovných miest. Často sa stáva napríklad to, že z centier miest vytláča pôvodné obyvateľstvo.  

Čiže kľúčovým problémom je masovosť.

Tak. Je prirodzené, že svetové pamiatky sú najväčším lákadlom, avšak keď sa obzrieme o pár desiatok rokov späť, turizmus nemal až takú intenzitu, respektíve mieru, a to najmä vzhľadom na finančnú náročnosť. Dnes si môžu dovoliť cestovať veľmi široké vrstvy obyvateľstva; je to veľký nápor na urbánnu štruktúru toho-ktorého vychyteného mesta.

Vyvíjajú sa nejako preferencie ľudí, čo sa týka cestovania?

Pravdaže; vzniká čoraz väčšia skupina, ktorá pri objavovaní vyhľadáva pokojnejšie lokality. Ide o takzvaný „slow tourism“, ktorý kladie dôraz na spojenie s miestnymi ľuďmi, kultúrou, jedlom... nie je o hektike, ale o kľudnom spoznávaní nie tak exponovaných polôh. Aj tie vám dokážu priniesť mimoriadny zážitok, radosť z poznania nepoznaného, prípadne málo poznaného. Trend „pomalého cestovania“ je založený na princípe vzdelávania a emocionálneho zážitku. Lokality sú turizmom zaťažené v únosnej miere pri ekonomickej efektívnosti pre miestnych obyvateľov. Najmä počas pandémie Covid-19 tento trend významne posilnil.

Poďme sa teraz pozrieť na schválené územné plány, ktoré máte v portfóliu.

Ako najkomplexnejší vnímam ten pre Záhorskú Bystricu, časť Krče; spracovávala som ho s tímom kolegov. Tiež som spolupracovala na územnom pláne pre centrálnu mestskú zónu v Piešťanoch, kde som bola v polohe experta. Čo si však cením, sú urbanisticko-architektonické súťaže, kde by som vyzdvihla súťaž do Košíc zameranú na transformáciu sídliska Ťahanovce či súťaž na Predstaničný priestor Hlavnej stanice ŽSR v Bratislave. Všetky boli spracovávané v spoluautorstve.

Kde všade ste momentálne garantom?

Som v pätici zabezpečujúcich študijný program architektúra v inžinierskom a doktorandskom stupni štúdia a spolugarantom habilitačných a inauguračných konaní v odbore Architektúra a urbanizmus. Od roku 2004 som bola spolugarantkou študijného programu urbanizmus v inžinierskom aj doktorandskom stupni.

Ste aj členkou Európskej komisie pre uznávanie kvalifikácií. Čo táto pozícia zahŕňa?

Je pre mňa nielen mimoriadne inšpirujúca, ale aj významná pri posúvaní a kreovaní študijných programov na našej Fakulte architektúry a dizajnu. Mojimi rukami prechádzajú všetky študijné programy architektonických škôl, ktoré predkladajú jednotlivé fakulty architektúry na uznanie.

Môžeme si priblížiť zameranie, respektíve hlavné ciele spomínanej komisie?

Architektúra je regulované povolanie. Medzi ne môžeme zaradiť osem profesií, medziiným napríklad medicínske povolania, veterinu; celkovo ide o tie, ktoré majú zásadným spôsobom dopad buď na ľudské zdravie, alebo na životné prostredie. Všetky musia spĺňať požadované kvalitatívne a obsahové atribúty. Európska komisia stanovila napríklad pre architektúru a urbanizmus jedenásť záväzných oblastí, ktoré musí štúdium naplniť.

 Vaša úloha tam je aká? Predpokladám, že vyhodnocujete...

...áno, jednotlivé študijné programy a plány. A sledujeme ich súlad s regulatívmi, ktoré zadefinovala Európska únia.

Prejdime k vašim funkciám na pôde našej univerzity. Boli ste osem rokov dekankou na vašej domovskej fakulte, teraz ste prorektorkou pre propagáciu a zahraničie. Zrejme sa to úplne nedá, avšak ako by ste tieto funkcie porovnali?

Pozícia dekanky bola rozhodne náročnejšia. Dekan definuje stratégiu rozvoja inštitúcie cez  študijné programy, personálne zabezpečenie, sleduje ekonomiku, snaží sa o jej komplexný rozvoj. Osobne som kládla veľký dôraz na spoluprácu s praxou, veľmi intenzívne som vnímala naše prepojenie s partnerskými fakultami v zahraničí. K pozícii prorektorky – už ako dekanka som mala možnosť vnímať cez kolégiá rektora záujmy a zámery jednotlivých fakúlt. Tu a teraz ich mám harmonizovať v oblastiach, za ktoré som zodpovedná, a to tak, aby som dokázala zosúladiť jednotlivé predstavy súčastí univerzít, ale pritom ako určujúcu vnímať univerzitnú úroveň. Aby mala osoh ako inštitúcia, tak jej časti. Samozrejme, bez kompromisov to nejde.

Čo vám je bližšie? Toto, alebo ateliér?

Dá sa povedať, že som šťastný človek, nakoľko si dokážem nájsť pozitíva v ktorejkoľvek pozícii či oblasti (smiech). Práca v ateliéri ma neskutočne obohacuje, nabíja pozitívnou energiou najmä vďaka tomu, že je tam prítomný bezprostredný kontakt s mladými ľuďmi, s kolegami... a veľmi inšpirujúcim je aj fakt, že sa neustále snažíme pracovať na nových, odlišných témach.

Keď spomínate mladých. Aké vlastnosti by mal mať záujemca o toto povolanie?

Rozhodne otvorenú myseľ. Mal by byť kreatívny, rozhľadený, schopný kriticky myslieť, analyzovať, syntetizovať vedomosti... takisto je dôležitá individualita, ale iba s ňou by si nevystačil. Nutnosťou je schopnosť spolupráce, koordinácie nielen v tíme architektov, ale aj iných profesií. Zásadnou je aj schopnosť komunikovať so samosprávami, obyvateľmi, budúcimi užívateľmi, rovnako ako schopnosť prezentovať zrozumiteľným spôsobom svoje myšlienky a návrhy.

Dajme teraz niečo z vašich záľub. Čomu sa venujete mimo práce?

Veľmi rada čítam. Takisto záhradníčim, milujem byť v prírode a venovať sa turistike. V lete rada plávam, v zime lyžujem, čo je momentálne trochu v úzadí. Mojou záľubou je aj moja profesia a s ňou spojené poznávanie ako také.

Čo budúcnosť? Aké máte plány?

Pociťujem istý záväzok voči môjmu odboru; v súčasnosti som spolugarantkou študijného programu architektúra, ale rada by som znova garantovala študijný program urbanizmus. Jeho návrat chcem najmä pre jeho mimoriadnu aktuálnosť a zásadnosť pre kvalitný a udržateľný rozvoj našich miest. Treba preň vychovávať odborníkov.

Trocha z iného súdka; nedá mi to pri vojne za našimi hranicami. Zrejme je koniec ešte v nedohľadne, ale z pohľadu vašej profesie: ako vyzerá obnova zdevastovanej krajiny? Zohľadňujú sa pôvodné plány, rozloženia a podobne? Alebo sa kreslí odznova?

Toto, bohužiaľ, nie je prvá skúsenosť ľudstva s vojnou; aj predtým mnohé mestá, ktoré boli v minulosti úplne zničené, museli doslova vstať z popola. Z pohľadu urbanistickej mierky je kľúčové hľadať a pokúsiť sa obnoviť stopy minulosti.

Prečo?

Pre ukotvenosť. Človek je mentálne ukotvený v pamäti daného miesta cez charakteristickú sieť ulíc, mierku mesta, pamätihodnosti, dominanty a podobne. Samozrejme, v istej miere, v závislosti od devastácie mestskej štruktúry. Po druhej svetovej vojne niektoré mestá z dôvodu uchovania pamäti miesta časť obnovy územia riešili cestou kópií. Príkladom je historické centrum Varšavy.

Áno, to je presne ten príklad, pri ktorom mi - ako laikovi - ako prvé napadá, či je dobrý nápad takto to robiť.

Závisí to od miery spomínanej devastácie a od toho, o akú časť mesta ide; v prípade významnej historickej štvrte či historického objektu je tento prístup jednou z ciest obnovenia genius loci. Ten je možné oživiť i modernými výrazovými prostriedkami, cez spomenutú obnovu pôvodnej stopy mesta - mierky mestskej štruktúry, uličnej siete, tak, aby mesto dokázalo napĺňať súčasné požiadavky. Napríklad už dnes mnohí architekti predkladajú koncepcie obnovy pre zničené ukrajinské mestá. Rovnako vznikajú niektoré podporné výskumné projekty, ktoré sa začínajú intenzívne venovať tejto  téme.

 

Text: Katarína Macková
Foto: Tibor Rózsár