FAKULTY

Katarína Macková – 15.06.2020 – 15,5 minúty čítania

Kvalitné vzdelanie bez námahy? Nič také nefunguje

Keď sa k nám príde niekto spýtať na špecializáciu, rovno mu poviem, že je pomerne ťažká. Ak to však zvládne, môže rátať s perfektným zamestnaním, hovorí vedúci Ústavu procesného inžinierstva na Strojníckej fakulte STU a predseda Akademického senátu STU Marián Peciar.

 

Pán profesor, poďme najprv k vašej novej funkcii predsedu Akademického senátu STU. Nastupovali ste s konkrétnymi očakávaniami?

V zásade mám cieľ udržať senát po odchode profesora Híveša v takom kvalitnom móde, v akom bol; nejsť do zlomových zmien ani excesov, ale udržiavať ho funkčný. Jeho kondícia je dobre a racionálne nastavená a ja v tom chcem pokračovať.

Toto budú zrejme mnohí vedieť, ale aj tak si stručne zhrňme: čo táto funkcia predstavuje?

Úloha a pôsobnosť akademického senátu a jeho predsedu je taxatívne vymenovaná v zákone, spočíva v tom, že má prioritne prerokovávať a schvaľovať návrhy rektora v oblasti financií, vnútorných predpisov, personálnych návrhov do rôznych orgánov a v mnohých ďalších oblastiach významných pre chod univerzity. Nezanedbateľnou úlohou je aj voľba kandidáta na rektora, schvaľovanie dlhodobého zámeru rozvoja univerzity a ďalších strategických dokumentov. Úloh je relatívne veľa a pracovná agenda je široká.

Vašej súčasnej funkcii predchádzala pozícia prorektora pre spoluprácu s praxou, pričom ste boli aj rektorovým štatutárnym zástupcom. Je mi jasné, že sa to nedá veľmi porovnať, ale predsa: máte to teraz, predpokladám, voľnejšie?

Pozícia prorektora bola okrem iného aj denná agenda. Riešite operatívne aj koncepčné veci, máte na starosti mnoho ľudí. Predseda akademického senátu nemá dennú agendu, dostáva priebežne informácie, aké dokumenty sa pripravujú na schválenie v senáte a podobne. Áno, určite je to časovo oveľa voľnejšie.

Čo vám bolo, respektíve je ľudsky bližšie?

Najbližšou mi je práca v laboratóriu (smiech). Samozrejme prorektorskú funkciu som vykonával podľa najlepšieho vedomia a svedomia, bolo to dvanásť aj viac hodín denne. Po skončení funkčného obdobia sa mi uvoľnilo ohromne veľa času pre vedu a laboratórium a myslel som, že to tak aj zostane; vzhľadom na moju novú funkciu som sa v tom však trocha mýlil.

O svojej práci sa dlhodobo vyjadrujete ako o svojej najväčšej záľube. Bol nejaký zlomový moment, ktorý vás presvedčil, alebo to takto vypálilo prirodzene?

Techniku som mal rád už ako malé dieťa, keď som rozoberal autíčka a baterky. Vždy to bol môj život. Neskôr som nastúpil študovať na vysokú školu, hneď ma na katedre prijali ako pomocnú vedeckú silu a odrazu som popri štúdiu pracoval s ľuďmi, ktorí boli zároveň mojimi učiteľmi. Nemal som taký ostrý moment, kedy som začal brať prácu ako záľubu, robil som to stále. Beriem to nie ako povolanie, ale ako poslanie; preto som tu aj dvanásť hodín denne a neprekáža mi to.

To vám treba závidieť. Ak to takto vnímate, ste šťastný človek...

...ale manželka často nie je až tak rada (smiech).  

Teraz poruším jednu zo svojich zásad, nakoľko sa na osobné veci nezvyknem pýtať. Ale keď je to pre vás poslaním, povedzte: aký je u vás prienik strojariny a súkromného života?

Je doslova každodenný, a preto je práca aj zábavou. Veci, ktoré riešim na pracovisku, využívam aj doma. Keď napríklad vyvíjame nové hnojivo, jasné, že ho skúšam aplikovať aj doma. Zároveň si tak overujem, či je pravdivé, o čom potom presviedčame ostatných – teda že to bude fungovať tak, ako má. Som prvá skúšobná obeť (smiech). Prakticky každý projekt, ktorý riešime, viem využiť aj doma, je to vždy zo života a z praxe.

Venujete sa aj nebezpečným materiálom? Čo najzaujímavejšie ste takto vyrobili?

Máme skúsenosti s veľkým množstvom materiálov vo forme práškov a pást. Často pracujeme s materiálmi, ktoré sú nebezpečné, prudko jedovaté, výbušné, zdraviu škodlivé a podobne. Napríklad máme skúsenosť s kyanidmi; s nimi môžeme pracovať iba vo firme, kde ich vyrábajú, tam sme robili aj výskum, také materiály sa na univerzitu nemôžu dostať. Máme však aj prášky, ktoré sú iba nepríjemné, dajme tomu z hľadiska alergií. Nebezpečné zlúčeniny však spracúvame práve preto, aby neboli natoľko nebezpečné, aby neprášili, nemohli vybuchnúť a podobne, teda aby neohrozovali  ľudí a environment.

A už ste mali skúsenosť s nejakou nehodou?

U nás v laboratóriách zatiaľ nie. Každý vývoj či experiment robíme po dôkladnej príprave. Nepamätám si, že by sme niekoho ohrozili na zdraví, živote či majetku. Ale často nás volajú k nehodám a haváriám v podnikoch, kde treba kvalifikovane posúdiť, čo bolo ich príčinou.

Poďme teraz k prepojeniu s praxou. Vy a váš tím spolupracujete s mnohými firmami. Môžete nám bližšie popísať, ako to celé prebieha?

Túto problematiku môžeme rozdeliť na dve časti; jednou je oblasť spolupráce s praxou pri výchove študentov a druhou je oblasť spolupráce s praxou pri samotnom výskume a realizácii. Na Strojníckej fakulte STU som desiatky rokov; cez tento ústav a cez moje ruky prešlo veľa úspešných absolventov, ktorí sú dnes riaditeľmi, vysokými funkcionármi v bankách, rôznych renomovaných aj bežných podnikoch a podobne, a to nielen v našich, ale aj v zahraničných. Veľmi radi sa k nám vracajú, vedia ponúknuť témy výskumných a inovačných projektov, prácu pre študentov aj absolventov, a nezabúdajú, kde je ich alma mater.

Takže problém s ponukami nemáte?

Nie, ani so záujmom. My vyučujeme strojarinu okorenenú štipkou chémie; zažívame, že mnohí naši  študenti počas štúdia veľmi radi brigádujú v súkromných firmách, a to aj vtedy, kedy by nemuseli, respektíve nad rámec toho, čo sa od nich vyžaduje. V oblasti spolupráce s praxou pri štúdiu a výchove máme celkovo veľmi dobré skúsenosti; nemám problém zavolať do hociktorej firmy a vybaviť exkurzie aj v takých prípadoch, keď sa oficiálne nepovoľujú. Samozrejme nemám tým na mysli pivovary alebo liehovary, čo tiež patrí k atrakciám nášho odboru (smiech). Myslel som tým extra exponované prevádzky, v ktorých sa exkurzie nerobia. Keď však potrebujeme, vieme to zorganizovať.

Pozrime sa ešte na tú druhú oblasť, ktorá je spojená s realizáciou. Kde všade ju nájdeme?

Naše projekty zásadne robíme pre reálne využitie, sú to témy výskumu spojené s inováciami, zvyšovaním efektivity, zlepšením vlastností produktov kvôli komerčnej úspešnosti, zabezpečením prísnejších požiadaviek legislatívy a podobne. Tu už môžem s hrdosťou povedať, že máme dobré meno nielen u nás na Slovensku, ale aj vo svete; zaujímajú sa o nás firmy nielen z blízkeho okolia, ale aj z Anglicka, Francúzska, Švajčiarska... dokonca už máme spoluprácu aj zo zámoria. Môžem povedať, že keby sme mali viac času, peňazí a ľudí, dokázali by sme oveľa viac; ale aj s tým, čo máme k dispozícii, sa nám podarilo dosiahnuť, že vo svete o nás stoja. Máme referencie, že sme dobrý a spoľahlivý partner.

Poďme teraz k transferu technológií; ten je na našej univerzite známy ako vaša srdcovka...

...áno, ako prorektor som sa dosť snažil, aby sme ho dostali na istú úroveň. Okrem patentovej politiky ide napríklad aj o univerzitný technologický inkubátor, ktorý sa rozvinul a začal fungovať pre maličké firmy, ktoré vznikali v prostredí univerzity. V centre mojej pozornosti je však ťažiskovo iná oblasť: transfer technológií vyvinutých na univerzite pre reálnu prax, a to v zmysle uvedenia výsledkov výskumu šikovných kolegov v konkrétnych spoločnostiach. Lebo toto je na slovenské pomery veľmi ťažká úloha, predať licenciu je nadľudské úsilie. Mnohí o tom transfere iba hovoria, ale my to aj reálne robíme. O realizáciu našich poznatkov je záujem, slovenské firmy však zväčša zostávajú bokom.

Takže opäť raz platí, že doma nie je nikto prorokom?

Presne tak. Ale teší nás záujem tých ostatných. Máme celú škálu projektov od maličkých pre drobných súkromníkov až po obrovské, ktoré si objednávajú nadnárodné spoločnosti. Na našom ústave máme takýchto projektov veľa;  vyvíjame rôzne veci od drobných zariadení, ktoré významne pomáhajú firmám, až po technologické celky, ktoré stoja do desať miliónov eur. To je pre náš malý kolektív veľká dôvera, ktorú sa snažím nestratiť.

Priblížme si ešte akademickú a vedeckú sféru. Ako tam funguje spolupráca?

Tým, že sme výskumná univerzita, akademická sféra – teda výchova študentov – je priamo napojená na vedeckú a výskumnú. Priamo sa snažíme o to, aby naši študenti s nami na výskume spolupracovali; niektoré diplomové práce sú čiastkovými úlohami komerčných výskumných úloh, ktoré robíme pre prax. Čiže tieto dve sféry vnímame ako jednoliaty celok. A bol by som veľmi nerád, keby sme iba učili  peknú teóriu, ktorú by si študenti vlastnými rukami „neodmakali“ v laboratóriu; oni potrebujú vidieť a zažiť, aké je to, keď je to špinavé, ako to smrdí a ako to v konečnom dôsledku treba upraviť.

Zastavme sa ešte pri očakávaniach firiem, ktoré majú záujem o vašich absolventov. Sú reálne, skreslené, nadnesené, prípadne ich podceňujú...?

V posledných piatich-šiestich rokoch sa v spoločnosti začal šíriť mýtus, že naši študenti nie sú na prácu pripravení. Že majú málo poznatkov, nevedia reagovať na potreby praxe a podobne. Zdá sa, že je to dnes cielený konkurenčný boj. Keď však hovorím so zástupcami firiem, ktoré šíria tieto nezmysly a hovoríme o detailoch, zrazu sa dostaneme k tomu, že bez našich absolventov a ich vedomostí by boli stratení. Osobne som nikdy nepoznal absolventa, ktorý by bol vychovávaný pre jednu konkrétnu firmu a jednu konkrétnu inžiniersku činnosť; vzdelanie tých našich je širokospektrálne, vedia zastať rôzne pozície v rôznych spoločnostiach. Pri spomínaných rozhovoroch vždy napokon dospejeme k tomu, že sú predsa len kvalitní a minimálne natoľko dobrí, ako tí zahraniční, ktorých všetci tak glorifikujú. A ak sa to niekomu nepáči, nech príde a nech mi ukáže, v čom by nevedeli konkurovať. Prečo sú potom naši absolventi tak vyhľadávaní v zahraničí? Tam nikto nekričí, že nemajú dobré vedomosti a žiadnu prax.

Poďme teraz k vám. Ste viac vedec, alebo viac pedagóg?

Dvojjediný (smiech). Nedá sa ani povedať, čo z toho mi je bližšie. Mám rád prax, ale rovnako mám rád aj študentov.

Obligátna otázka. Ste prísny?

Určite áno, ale primerane. Používam taký meter, aký si vyžadujú okolnosti. Keď sa niekto ulieva, snaží sa ma oklamať, vtedy som veľmi prísny a nekompromisný. Ale ak sa niekomu na prvýkrát niečo nezadarí a viem, že na to má, iba potrebuje viac času, viem byť aj benevolentný. Určitá miera prísnosti je však kvôli udržaniu kvality nevyhnutná, aj keď to dnes medzi študentmi nie je veľmi atraktívne a mnohí radi vyhľadávajú „ľahší“ prechod štúdiom. Ale to sa im určite vypomstí, platí tu totiž zákon zachovania námahy: kto sa počas štúdia usiluje, neskôr v praxi to ocení, ale kto si školu uľahčoval, dobehne ho to pri prvom praktickom probléme.

Keď sme pri tej kvalite... nebojujete niekedy s faktom, že uchádzačov je málo, ale bolo by treba robiť sito?

S týmto veľký problém nemáme, nakoľko tí najlepší študenti k nám, žiaľ, už nechodia. Treba priamo povedať, že ťažšie štúdium má oveľa lepšie vyhliadky na uplatnenie. Riadime sa však heslom, že sme platení za to, že učíme, a nie za to, že vyhadzujeme. Takže ak niekto potrebuje „vyššiu mieru starostlivosti“ pri vzdelávaní, dáme mu ju, musí ju však aj sám chcieť. Samozrejme, sem nepatria ani lajdáci, ani drzí. Takých nemáme radi a veľmi rýchlo ich pošleme preč, alebo radšej sami „včas“ odídu. Ale keď vidíme, že niekto chce a nepodarilo sa mu niečo hneď pochopiť, máme s ním trpezlivosť.

Pociťujete odchod tých najšikovnejších do zahraničia?

Je fakt, že kedysi sme mávali excelentných študentov, s ktorými sa nielenže výborne pracovalo, ale dokonca prichádzali s ideami, ktoré sme od nich preberali, nakoľko sa dali označiť ako „iný pohľad na svet“. To sa v súčasnosti v takej miere nedeje, samozrejme máme aj teraz niekoľko talentovaných jednotlivcov, ktorí naozaj stoja za to, aby sme sa im špeciálne venovali. Ale súčasná generácia, žiaľ, neprišla zo stredných škôl s takým stupňom vedomostí, ktoré by predurčovali veľký úspech.

To je ďalšia vec, pri ktorej sa chcem pristaviť. Ak teda pripravenosť zo stredných škôl nie je dostatočná, akým spôsobom to následne kompenzujete, aby ste ich mohli reálne začať učiť?

S ohľadom na tento fakt robíme na začiatku prvého ročníka zopakovanie vecí, ktoré by sme očakávali, že majú vedieť, ak vyjde najavo, že ich nevedia. Povieme im, kde čo nájdu, môžu sa prísť pýtať na osnovy. A keď je potrebné, aj ich doškoľujeme vo veciach, ktorú sú pre štúdium u nás na ústave nevyhnutné.

Máte pre študentov nejakú radu, ktorá by im pomohla, keď sa im práve nedarí?

Keď sa k nám príde niekto spýtať na špecializáciu, rovno mu poviem, že nie je ľahká, ale davy pred ním to zvládli, takže sa to určite dá. A ak to zvládne, môže rátať s primeraným zamestnaním. Nikomu však nesľubujeme ľahké štúdium; podľa môjho názoru ak ho študentom niekto sľubuje, je to prvý krok k tomu, že nebudú mať dobrú prácu. A ten, kto to sľubuje, by mal zo školy odísť. Študenti by sa teda mali snažiť nie o ľahké, ale o dobré vzdelanie, za čím je samozrejme drina. Jednoducho na sebe musia, ako sa hovorí, makať. Moje odporúčanie znie: nevyberajte si najľahšie špecializácie, ale pozerajte sa na to, kde sú potrební akí odborníci, a podľa toho sa rozhodujte.

Ešte by som sa dotkla jedného z vašich starších rozhovorov. V istom kontexte ste sa vyjadrili, že mladí ľudia robia pri výbere študijného odboru zásadnú chybu v tom, že prijímajú neoverené informácie od nie príliš usilovných študentov. Stále to platí?

Určite áno. Okrem toho je tu ďalšia vec; treba rátať aj s tým, že svoje rozhodnutie budú chcieť časom upraviť na základe nových skúseností. Zákonite sa im totiž otvárajú oči až potom, keď reálne prídu a začnú študovať. Až tu zisťujú, čo by vlastne chceli robiť. Stáva sa, že mladí ľudia, ktorí idú k strojárom, si automaticky myslia, že budú robiť napríklad na závodných formulách. A potom sú sklamaní.

A stáva sa často, že študenti svoj odbor v priebehu štúdia zmenia?

Stáva sa to. Napríklad nepochopiteľne nemávame na Technike ochrany životného prostredia ani jedného bakalára, čo mi je veľkou záhadou, nakoľko sa všade hovorí o enviromente a význame strojariny. A nikto to nechce študovať? Ale v priebehu štúdia k nám príde niekedy aj dvadsať študentov, ktorí počas bakalárskeho štúdia zmenia pohľad na to, čo by v skutočnosti chceli robiť.

Na záver si dajme ešte všeobecnejší pohľad: kde vidíte budúcnosť strojariny ako takej?

Všetky činnosti, ktoré dnes ľudia robia, potrebujú, respektíve vyžadujú nové moderné stroje. Aj keď teraz je skôr na výslní IT-technika a programátori, a všetci omieľajú a glorifikujú Industry 4.0, aj tak budú vždy potrební poriadni strojári, ktorí budú vedieť navrhnúť a vyrobiť také stroje, aby v nich aj tí programátori mali prácu; bez hardvéru to nejde. Strojarina a železo sa určite nestratia a má to budúcnosť.

Tak ešte spomeňme automatizáciu. Počula som na ňu rôzne názory, jeden je, že berie ľuďom miesta, druhý zasa, že doposiaľ viac miest vytvorila, ako zobrala... aký je váš názor?

Osobne si myslím, že nikdy nebude tak zle, aby IT a roboty vytlačili ľudí z pracovného procesu. Realita je taká, že tých ľudí stále nemáme dostatok. Ak budeme prácu uľahčovať v tom duchu, že vo fyzickej forme jej bude treba vo výrobách menej, IT tomu môže iba pomôcť. Ale vôbec sa netreba báť, že by sme postrácali prácu kvôli tomu, že nastupuje nejaká priemyselná revolúcia založená na informačných technológiách. Toho sa absolútne nebojím. Čo však naopak pociťujem ako veľmi nepríjemné, je fakt, že k našim strojom, ktoré vyrábame, veľmi ťažko zoženieme kvalifikovaných odborníkov, ktorí by nám tú automatizáciu vymysleli podľa našich predstáv. S tým máme stále problém, ale možno na nich iba nemáme šťastie.

V akom zmysle?

V takom, že každá inštalácia nových strojov a technológií má isté úskalia, s ktorými bojujeme; mechanicky je stroj v poriadku, ale jeho riadenie je zapojené do linky, do väčších celkov, riadiacich systémov... ešte budeme potrebovať nejakú tú chvíľku, aby priemyselná revolúcia v oblasti automatizácie pokročila k všeobecnej spokojnosti. Verím, že to raz príde.

 

Text: Katarína Macková
Foto: Matej Kováč