Február 1948 a jeho dôsledky na život vysokých škôl
Február 1948 znamenal pre povojnové Československo definitívu v podobe geopolitickej orientácie smerom na východ a zavedenia ideológie komunizmu. Hoci prvky marx-leninizmu postupne prenikali do všetkých sfér spoločnosti už bezprostredne po 2. svetovej vojne, až februárové udalosti z roku 1948 symbolicky zavŕšili snaženie komunistov a „zrodili“ nové –k vysnenému komunizmu kráčajúce – Československo. Tento „plod“ Februára sa na dlhé obdobie štyroch decénií (s výnimkou konca 60. rokov) stal pevným spojencom svojho tútora a veľkého vzoru – Sovietskeho zväzu. Hodno pripomenúť, že svojou lojalitou až servilnosťou v mnohom predstihol aj svojich susedov z „Ostbloku“.
Popri mnohých iných oblastiach života predstavovalo práve školstvo jeden z najvýznamnejších nástrojov pre implantovanie a pevné „zahniezdenie“ komunistického svetonázoru v spoločnosti. Veď práve v školských laviciach vyrastali a názorovo sa kreovali nové nastupujúce generácie, budúci „vyspelí budovatelia“ krajiny, ktorí mali byť zároveň nositeľmi tých „správnych a neochvejných“ téz vychádzajúcich z princípov marx-leninskej filozofie. Základným predpokladom pre ideologizáciu školstva predstavovalo poštátnenie všetkých stupňov a typov škôl vrátane internátov. Čo sa konkrétne vysokoškolského prostredia týka, rozsiahla reforma bola de facto zahájená vzápätí po februárových udalostiach. Vyznačovala sa „zjednotením“ vyučovacieho procesu, skrátením dĺžky štúdia (v záujme rýchlejšieho uplatnenia kvalifikovaných síl pri rekonštruovaní povojnovej republiky) a odstránením akéhokoľvek individualizmu. Zhmotnením všetkých uskutočnených zmien sa de jure stal Zákon o vysokých školách č. 58/1950 Zb. z 18. mája 1950, ktorý legalizoval a retroaktívne legitimizoval opatrenia zavedené na vysokých školách od roku 1948. Tento zákon zároveň zrušil aj 37 dovtedy platných právnych noriem z danej oblasti. Za prioritu si legislatíva – v duchu nastolenej novej politickej línie – vytýčila „výchovu socialistických odborníkov spojených s ľudom, ako aj rozvíjanie a popularizáciu vied i umenia medzi pracujúcimi“. Vysoké školy boli včlenené do plánovanej výstavby socializmu. Nové politicum preniklo tak do organizačnej a riadiacej, ako aj do pedagogickej oblasti. Poradným orgánom ministerstva školstva sa stal Štátny výbor pre vysoké školy, ktorého úlohou bolo vyjadrovať sa ku všetkým otázkam a dôležitým opatreniam realizovaným na pôde vysokých škôl. Nová forma riadenia zavedením prísneho centralistického modelu značne obmedzila samosprávne prvky. Profesorský zbor, dovtedy najvyšší samosprávny riadiaci orgán, nahradila Rada vysokej školy. Jej súčasťou sa okrem stabilných členov (rektor, prorektori, dekani, prodekani, tajomníci, zástupcovia zamestnancov, študentov a priemyselných podnikov) čoskoro stali aj stranícki funkcionári – pôvodne priamo z ÚV KSS, neskôr zo školských straníckych výborov. Poslaním prítomného zástupcu komunistickej strany bolo hodnotiť priebeh porád Rady VŠ, usmerňovať ich „v straníckej línii“, intervenovať za jej dodržiavanie a poukazovať na prípadné nedostatky v tejto oblasti. O výsledkoch zasadaní následne informoval nadriadené orgány. Výrazná zmena nastala aj pri akademických funkcionároch, ktorí už neboli volení, ale vymenúvaní na obdobie troch rokov. Ako jednoznačný zásah do akademických slobôd možno považovať aj nový spôsob menovania do profesorskej funkcie – pôvodne návrh prezidentovi predkladal Profesorský zbor školy, po novom vláda, čo tiež predstavovalo jeden z nástrojov na politizáciu vysokého školstva.
Brány školy smel prekročiť len „nezávadný“ človek
Implementácia zákona zásadným spôsobom ovplyvnila obsahové zameranie pedagogickej činnosti. Socialistická výchova sa mala stať neoddeliteľnou súčasťou edukačného procesu. Pre tento účel boli zriadené lektoráty spoločenských náuk, neskôr túto funkciu prevzali katedry marxizmu-leninizmu. Do školských osnov sa povinne zaviedla výučba ruského jazyka, marxistickej filozofie, politickej ekonómie, vedeckého ateizmu, dialektického materializmu, ako aj dejín medzinárodného robotníckeho hnutia. Tieto predmety sa stali povinnými bez ohľadu na to, či niekto študoval humanitné, prírodovedné alebo technické smery. Prospieť z nich v dielčích skúškach a na štátniciach bolo rovnako dôležité, ako úspešne absolvovať odborné predmety. Produktom vysokoškolského štúdia mal byť nielen vzdelaný občan, ale predovšetkým socialistický, čiže ideologicky „správne ukotvený“ predstaviteľ tzv. pracujúcej inteligencie, ktorý je vedno s robotnícko-roľníckou triedou odhodlaný slúžiť svojej „ľudovodemokratickej“ a od roku 1960 socialistickej vlasti. Na triedne hľadisko a prostredie, z ktorého adept na štúdium vzišiel, sa prihliadalo už pri prijímacích pohovoroch. V rámci prijímacieho procesu boli dôležité nielen schopnosti uchádzača, ale „najmä jeho politická vyspelosť, triedny pôvod a potreby štátu“. Brány školy smel prekročiť len preverený, doporučený a pre režim „nezávadný“ mladý človek. Členstvo v mládežníckych organizáciách, akou bol Československý zväz mládeže (neskôr Socialistický zväz mládeže), sa stalo nutnosťou a štandardom pre každého vysokoškoláka. V tejto súvislosti je však potrebné dodať, že spomenutá organizácia plnila v danom období aj niektoré pozitívne úlohy, napríklad pri hospodárskom rozvoji krajiny (spoluúčasť na výstavbe viacerých významných technických diel, napríklad Trať mládeže, stavby priehrad či cestných komunikácií) a nemožno sa na ňu pozerať len cez prizmu straníckosti a ideológie, ktorej slúžila.
Lustrovali celé kolektívy katedier
Neodmysliteľnou súčasťou štruktúry každej školy v personálnej oblasti sa stali kádrové oddelenia. Preverovanie zamestnancov, respektíve potencionálnych pracovníkov ešte pred ich nástupom do zamestnania (prešetrovanie ich spoločenského profilu, postoja k štátnemu zriadeniu a správania sa podľa „socialistickej morálky“) bolo automatické a bezpodmienečné. O každom zamestnancovi sa viedla dôkladná kádrová evidencia, ktorá sa v priebehu jeho zamestnania dopĺňala a aktualizovala. K politickej verifikácii osôb dochádzalo najmä v momentoch, kedy sa riešila otázka ich možného postupu na vyššie miesto, zvýšenia platu, súkromného alebo služobného cestovania do zahraničia, nástupu na stáž a podobne. Úlohou „kádrovákov“ bolo v prípade zistenia skutočností, ktoré nekorelovali s intenciami jediného prípustného a všeobecne platného názorového prúdu, vec riešiť... Postavenie kádrového pracovníka (ktorý už z titulu svojej funkcie musel byť členom komunistickej strany) bolo z dôvodu dosahu na pracovnú kariéru každého zamestnanca veľmi silné. Jeho hodnotenie zohrávalo kľúčovú úlohu a mohlo priniesť fatálne následky. Pokiaľ takýto civilný „politruk“ v profile zamestnanca našiel nejakú „škvrnu“, nasledoval pohovor v rámci komisie, ktorej členmi boli popri priamom nadriadenom lustrovaného pracovníka aj zástupca straníckeho výboru a odborovej organizácie (Revolučného odborového hnutia – ROH). Ak sa dotyčný zamestnanec javil ako „menej ideologicky vyspelý“, respektíve politicky pasívny, alebo vykazoval „idealistické predsudky“, dostal v lepšom prípade zo strany mentorov šancu na „vnútorný prerod“. Bol vyzvaný k sebareflexii, vyššej aktivite, účasti na školeniach, čítaniu odporúčanej literatúry a podobne. Ak by u neho k žiadúcej náprave nedošlo, hrozilo, že by jeho materské pracovisko mohlo byť od neho „odbremenené“... Takýmito a podobnými výrazmi, niekedy až eufemizmami, sa hmýria viaceré posudky a zápisnice z kádrových previerok. Ako konkrétny príklad tohto „literárneho žánru“ možno uviesť napríklad zápisnicu z roku 1958, teda z roku, počas ktorého sa realizovali celoštátne komplexné previerky spoločenských organizácií naprieč všetkými rezortmi. Ani SVŠT nezostala v tomto smere bokom. Lustrované boli celé kolektívy katedier. Pochopiteľne, pozornosť sa upriamovala predovšetkým na pedagógov, ktorí by mohli byť „nedobrým“ príkladom pre študujúcu mládež, ale i kolegov, a v najhoršom by mohli založiť takzvanú oportunistickú liaheň – mohli by sa aktívne postaviť voči oficiálnej línii. Každému, kto sa ocitol „v hľadáčiku“ kádrováka a bol vyhodnotený ako antagonista voči režimu, hrozil nútený odchod z pracoviska. Takýto „delikvent“ mal naordinovanú reedukáciu a liečbu v lone robotníckej triedy, predstavujúcu „medikament“, teda prostriedok, ktorý napomôže k „rekonvalescencii chorého“. Prevýchova vo výrobe v priamom styku a v zblížení sa s manuálne pracujúcimi mala zaručiť želané výsledky v podobe osvojenia si „správnych názorov“. Dotknutí to mali brať ako príležitosť na „zmúdrenie a pochopenie“.
Čistkou za mier!
Už rok 1948 a následne aj rok 1949 predstavovali obdobie organizovaného náboru pracovných síl do výroby aj z radov štátnych a verejných zamestnancov. V čase obnovy vojnou zničeného hospodárstva bola v závodoch a továrňach potrebná „každá ruka, každá noha“. Preto Povereníctvo školstva, vied a umení adresovalo dopyt o pracovné sily na každú z vysokých škôl na Slovensku. V tejto veci sa odvolávalo na vládne uznesenie zo 14. decembra 1948. Ako z dostupných archívnych dokumentov vyplýva, v duchu hesla „Čistkou za mier!“ sa aj pracoviská na školách mali vyčistiť od „pochybne“ zmýšľajúcich a nevyhovujúcich zamestnancov a títo mali byť následne umiestnení tam, kde budú vykonávať „užitočnú prácu pre spoločnosť“. Po ich odchode sa očakávalo „ozdravenie a kvalitatívne zlepšenie“ na pracoviskách. Akcii sa mala venovať náležitá pozornosť. Každá škola mala stanovený vlastný kontingent a v mimoriadne urgentnom termíne - do 4 dní (!) bola povinná v súčinnosti s orgánmi KSS nahlásiť zoznam „kandidátov“. Takýmto spôsobom štát skĺbil dva ciele – na jednej strane získal novú pracovnú silu do výroby, na druhej strane vytvoril nástroj na represiu svojich odporcov.
Na adresu kádrových pracovníkov možno dodať ešte tú informáciu, že mali dosah nielen na zamestnancov či uchádzačov o zamestnanie v našej inštitúcii, ale aj na študentov. Spolurozhodovali o prináležaní štipendia, prideľovaní ubytovania na internátoch, vysielaní štipendistov do cudzích krajín, mali taktiež právo vyjadrovať sa k výberu ašpirantov (dnešných doktorandov) a podobne. Diapazón kompetencií kádrováka bol vskutku ohromujúci. Ich postavenie umocnilo aj nariadenie Ministerstva školstva z roku 1954, v zmysle ktorého tento „špecialista“ stál pomyselne nad tajomníkmi či vedúcimi katedier, ktorí sa tak voči nemu ocitli v podriadenom postavení a v niektorých otázkach ostali doslova „vyautovaní“. Ortieľ kádrováka bol zásadný a určujúci.
Dobrovoľne nasilu
Prelom 40. a 50. rokov nepredstavoval veľmi tolerantné obdobie, s veľkorysým prístupom a možnosťami. Bola to doba diktátu. Buď sa človek systému prispôsobil, alebo musel znášať následky – v lepšom prípade v podobe obmedzení, v horšom prípade v totálnom ostrakizovaní. Aby sa niečo takéto eliminovalo a aby sa socialistická „cesta“ stala pre spoločnosť prirodzenou a chcenou, tak sa ľúbivá rétorika o krajších zajtrajškoch a vízii blížiaceho sa komunistického „raja na zemi“ dostala do všetkých masovokomunikačných prostriedkov. Fakt je ten, že prezentované idey socializmu už koncom 40. rokov oslovili značný počet ľudí. V jednotlivých organizáciách sa na šírenie a utvrdenie prijatej doktríny pravidelne konali politické besedy, aktívy, diskusie... na našej škole máme doložené, že napríklad v roku 1951 prebiehali v pravidelných týždenných intervaloch. Zároveň sa pompéznym spôsobom pripomínali rôzne dejinné udalosti akokoľvek súvisiace s úspechmi „triedneho boja“ a výročiami hlavných predstaviteľov komunistického hnutia (výročie Veľkej októbrovej revolúcie, narodenie V. I. Lenina a podobne). Aj na SVŠT sa „Víťazný február“ reflektoval už veľmi skoro. V nedeľu 11. apríla 1948, teda len niekoľko týždňov od zlomového februárového dátumu, sa na pôde školy uskutočnila akcia s názvom „Národná smena víťazstva“. Organizoval ju Ústredný akčný výbor Slovenského národného frontu a išlo o oslavu „prerodu buržoáznej republiky na ľudovodemokratickú“, ktorá mala podobu „dobrovoľnej“ brigády. Agitácia medzi zamestnancami sa realizovala formou obežníka. Hoci sa v ňom hneď v úvode nachádza pojem dobrovoľný, ako z nasledujúceho znenia textu vyplýva, účasť bola povinná. To známe slovné spojenie „dobrovoľne – nasilu“ sa stalo príznačnou charakteristikou pre väčšinu akcií organizovaných „v mene“ či na oslavu socializmu (napríklad účasť na prvomájových a lampiónových sprievodoch, besedách počas mesiaca Československo-sovietskeho priateľstva a podobne).
Za účelom prehlbovania a utvrdzovania ľudí v tom „jedinom správnom videní sveta“ vznikol systém straníckych školení a doplnkového vzdelávania pre pracujúcich, učiteľov nevynímajúc. Mnohí z nich sa z dôvodu lepšieho uplatnenia, odborného alebo kariérneho postupu stali frekventantmi Večernej univerzity marxizmu-leninizmu, známej pod skratkou VUML. Samozrejme, najúčinnejší nástroj na zabezpečenie lepšej východiskovej pozície pre kariérne napredovanie, prístup k funkciám či získaniu a využívaniu rôznych benefitov, ktoré systém ponúkal (rýchlejšie získanie bytu, automobilu, možnosť vycestovať do zahraničia a podobne) predstavovalo členstvo v komunistickej strane. Samozrejmosťou bolo aj členstvo v masových organizáciách, napríklad v odboroch (ROH) či vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva (ZČSSP).
Mnohí museli odísť
Koniec 40-tych a prvú polovicu 50- tych rokov možno bez pochýb pomenovať ako skutočnú éru temna v spoločnosti, kedy na pracoviskách v mnohých situáciách zvíťazila zákernosť, intrigy, prospechárstvo či nezdravé ambície opreté viac o stranícku príslušnosť než o profesionálne kvality jednotlivca. Ani naša škola, žiaľ, v tomto ohľade nebola výnimkou. Opustiť svoje pracovné zázemie a rozlúčiť sa so svojím dovtedajším pôsobiskom museli viacerí učitelia, z ktorých mnohí stáli už pri zrode našej ustanovizne a preukázali škole v jej úvodnej etape existencie veľkú službu. Iní sa síce medzi zamestnancov zaradili neskôr, ale i za krátke obdobie svojej činnosti zanechali za sebou významné stopy vo výsledkoch práce. Nebyť nepriaznivého politického vývoja, ktorý so sebou priniesol Február 1948, radi by, ako z rôznych písomných záznamov či výpovedí ich rodinných príslušníkov alebo bývalých kolegov vyplýva, zostali a realizovali sa na pôde SVŠT aj naďalej. Osudy postihnutých boli rôzne. Jedni museli zo školy odísť úplne, ako sa hovorí – zo dňa na deň (a to buď na popud vnútorného prostredia, alebo z iniciatívy vyšších orgánov – povereníctva školstva) s tým, že buď boli predčasne penzionovaní, alebo prešli do výrobnej sféry (v miernejšom prípade do praxe a vývoja). Niektorí síce mohli aj naďalej na škole zotrvať, ale ich pôsobenie sa do značnej miery oklieštilo. Ujmu pre nich napríklad predstavovalo odstrihnutie od študentov, aby svojimi názormi „nenainfikovali“ mladú generáciu poslucháčov. Pracovať mohli iba mimo pedagogického procesu ako vedeckí zamestnanci v závetrí svojich pracovní a laboratórií. Niektorí sa časom s odchodom, respektíve s vynútenou izoláciou od študentov zmierili, iní tým doživotne trpeli a oprávnene to vnímali ako krivdu. Najhoršie však dopadli tí, ktorí sa ocitli vo vypočúvacích miestnostiach Štátnej bezpečnosti, a na ktorých následne čakal nespravodlivý súd a rozsudky s trestami v podobe niekoľkoročných väzení.
Nebezpečné živly, narušitelia a sabotéri
Napriek tvrdým ideologickým zásahom do školstva pretrvala na mnohých školách, vrátane tej našej, vysoká úroveň výučby i vedeckého bádania. Bolo to najmä vďaka snahe, úsiliu a prístupu viacerých pedagógov a vedcov. Aj naša Alma mater disponovala v týchto zlomových rokoch mnohými takýmito osobnosťami. Ich prvoradým cieľom bolo, i keď v politicky nie ideálnom a pre mnohých z nich doslova nežičlivom prostredí, odviesť kvalitnú prácu, či už vo vedeckej alebo prednášateľskej činnosti, pri zakladaní a rozvíjaní nových odborov a podobne.
Pre úplnosť a objektívnosť však treba taktiež uviesť, že mnohí z vedeckých, pedagogických či nepedagogických pracovníkov boli členmi komunistickej strany z úprimného presvedčenia, veriac v hlásané ideály sociálnej rovnosti a pokroku. Boli slušnými, čestnými ľuďmi s hlbokou erudíciou, profesionálnym prístupom, prirodzenou autoritou, schopnosťou vybudovať si rešpekt a úctu zo strany kolegov i študentov. Mnohokrát tým, ktorí nemali ten „vhodný“ kádrový profil, pomohli, respektíve dlhodobo pomáhali, a to tak, že nad nimi „držali ochranné krídla“, v prípade potreby ich obhajovali a robili im advokátov. A naopak, aj začiatkom 50. rokov sa ojedinele vyskytli prípady, kedy vedúce miesta na katedrách či v akademických funkciách nezastávali straníci. Išlo však skôr o výnimky.
Osudy aspoň niektorých z obetí takzvanej očisty, predstavujúcich v očiach vtedajších mocných nebezpečné živly, narušiteľov, sabotérov a dnešným jazykom povedané aj neželaných influencerov, od ktorých bolo nutné vtedajšiu spoločnosť detoxikovať, vám predstavíme v budúcom čísle na nášho časopisu.
Text: Markéta Pálffyová, Archív STU
Foto: Archív STU, TASR