Diferenciácia vysokého školstva je pre náš rozvoj nevyhnutná
Každá krajina, ktorú poznám, má vysoké školy rozdelené do určitých kategórií; ak dokážeme spraviť rôzne ligy vo futbale a hokeji, nechápem, prečo by sa to nedalo aj vo vysokom školstve, hovorí rektor STU Oliver Moravčík. Pánovi rektorovi zároveň blahoželáme k jeho nedávnym sedemdesiatym narodeninám. Rozhovor bol urobený koncom minulého roka.
Pán rektor, poďme rovno k 85. výročiu, ktoré tento rok naša univerzita oslavuje. Aký je váš pohľad na jej príbeh?
Je bezpochyby veľmi zaujímavý. Hneď na úvod spomeniem, že stále intenzívne hľadáme napojenie na slávnu banskú akadémiu v Banskej Štiavnici; treba priznať, že sa to lepšie podarilo dajme tomu maďarským kolegom, či už v Miškolci alebo v Šoproni. Dokonca aj časť univerzity v Leobene má svoje korene práve v Banskej Štiavnici. Čo sa však týka nás, mám dojem, že sme najprv zabudli, potom si spomenuli a potom boli Košice o krok ďalej (smiech). Časť baníctva zostala dodnes mimo bratislavskej STU, respektíve vtedajšej SVŠT. V dnešnej dobe je však potrebné byť realista; k akadémii v Banskej Štiavnici sa môžeme hlásiť viacerí, čo sa týka univerzít v strednej Európe.
Koľko ich vtedy bolo v čase založenia spomínanej akadémie?
Päť, ak sa bavíme o tých, ktoré sa hrdo hlásia k tomu, že boli prvé technické univerzity, a ani najlepší akademici nevedia posúdiť, čo bolo skôr. Ak hovoríme, že akadémia v Banskej Štiavnici bola založená v roku 1762, treba povedať aj to, že reálne začala v plnom pôsobení fungovať až v roku 1770.
Ako by ste definovali hlavnú tézu jej odkazu?
Na svoju dobu to bola neuveriteľne pokroková inštitúcia. Sú dokumenty potvrdzujúce, že aj francúzska Sorbonna si vzala základ na svoj štatút práve odtiaľ. Bola to v podstate štátna univerzita založená cisárovnou, čiže dohľad nad ňou mal rakúsko-uhorský cisársky dvor. Už tento samotný fakt viedol k tomu, že od samého začiatku sa nedalo pochybovať o kvalite či dostatku peňazí, v podstate to bolo garantované majestátom. Nechýbalo množstvo demokratických prvkov, ktoré ešte aj dnes môžeme len závidieť.
Aké napríklad?
Každá župa v Rakúsko-Uhorsku mala nárok na dve voľné miesta; ak v danej župe uznali, že niekto je skvelý študent - bohužiaľ, študentka ešte vtedy nie - a má predpoklady vyštudovať baníctvo či neskôr lesníctvo, tak tie dve študijné miesta boli bezplatné. Mali tam perfektné vybavenie, čo sa týka literatúry; mal som to šťastie pozrieť si časť ich vtedajšej knižnice, v súčasnosti sa nachádzajúcej na Univerzite v Miškolci. Majú to tam farebne označené podľa odborov, ročníkov a semestrov, keď študent prišiel, hneď dokázal identifikovať, čo je preňho v jeho semestri signifikantné a kde sa má pohybovať. A uvedomme si, že taký systém tam mali pred dvesto šesťdesiatimi rokmi. A naša technika nemá dodnes celistvú knižnicu, čo osobne považujem doslova za tragédiu. Keď som bol študentom, s obľubou som na učenie využíval nie študovňu, ale práve knižnicu. Atmosféra aj efektivita učenia sú v takomto prostredí niekde úplne inde.
Ak sa teraz skúsime pozrieť na dlhodobý vývoj našej univerzity, je mi jasné, že pri porovnaní minulosti so súčasnosťou bude mnohé lepšie, ale zrejme niečo i horšie. Čo by ste tu uviedli ako plusy a čo ako mínusy?
To je veľmi zložitá otázka; na hodnotenie histórie by sme predsa len potrebovali dlhší časový odstup. A tiež, ak chceme porovnávať súčasnú situáciu s nie úplne jasnými prednosťami, výhodami aj nevýhodami toho, čo sme na technike mali v minulosti, naozaj by to bolo komplikované. Napríklad študenti žili v minulých časoch dozaista družnejšie, nebol taký komfort bývania, veľa vecí si museli spraviť sami, takisto si museli nájsť a vymyslieť rôzne druhy zábavy. Viac športovali, aj povinne, čoho menšia miera je dnes rozhodne na škodu. Isté však je, že vtedy nebol problém obnovovať rady vysokoškolských pedagógov, pretože takéto miesto predstavovalo určitý štatút v spoločnosti.
Čo sa medzičasom zmenilo nie priaznivým smerom.
Bohužiaľ. Vieme, aký je problém získať a presvedčiť študenta na tretí stupeň štúdia, a to ešte nehovorím o tom, ako ho dlhodobo udržať; jednoducho ich preplatia z priemyslu či zahraničných firiem. Tieto veci sa v minulosti riešili podstatne jednoduchšie. Aby som však nehovoril len o negatívach, veľmi veľkým plusom je spoznávanie kultúr, výmenné pobyty v rámci Erasmu či iných programov. Posielame svojich ľudí, iní prichádzajú k nám, to všetko je dnes normálnym javom. Za obrovskú výhodu považujem, že sa na niektorých fakultách vo vyšších ročníkoch hovorí po anglicky. Dokonca si myslím, že dnešní študenti sú celkovo podstatne komunikatívnejší, a to nielen v odborných veciach.
Čiže otvorenosť svetu.
Áno, tá nám neuveriteľne prospela. Svedčí o tom aj fakt, že časť našich absolventov sa bez problémov uplatňuje v zahraničí bez toho, aby museli vzhľadom na pokrokovosť dnešnej doby aj výučby riešiť diametrálne kultúrne či iné rozdiely.
Ako vidíte najbližšiu budúcnosť?
Som veľmi vďačný za to, že sa nám podarilo upokojiť situáciu - vieme, o čom hovorím. Rozbúrené fronty sa medzičasom začali venovať tomu, čomu sa naozaj majú, politiku, ktorá sem prenikala, sa nám podarilo zastaviť, aby sme na ňu odrazu nenarážali v dennodennom živote. Počas budúceho roka chceme úspešne dokončiť projekt ACCORD, máme ďalšie príležitosti začať sa angažovať v získavaní ďalších projektov, či už v rámci Horizon Europe alebo výziev, ktoré očakávame v rámci nadchádzajúceho programového obdobia zo štrukturálnych fondov. Takisto chceme byť úspešní aj v národných agentúrach. Je toho veľa, v čom môžeme pôsobiť úspešne, ale hlavný bonus by mal spočívať v tom, aby sme sa odpútali od závislosti štátnych dotácií a pokúsili sa postupne navŕšiť väčší podiel vlastných príjmov. A to sa dá buď cez projekty, alebo kooperáciu s priemyselnými partnermi.
V tom sme ale dlhodobo dobrí...?
Viete, vzhľadom na naše zameranie nie je problém byť úspešnejší, ako dajme tomu inštitúcia humanitárneho smeru; ja to však skôr vnímam tak, že dlhodobo stagnujeme a potrebujeme tieto aktivity oživiť. V ostatných mesiacoch som absolvoval niekoľko zaujímavých stretnutí, ktoré končievali podpisom memoránd o spolupráci; ale nielen to, my už s nimi máme aj konkrétne spolupráce a projekty. Či už ide o Národnú diaľničnú spoločnosť, MIRRI, ministerstvá vnútra a obrany... a tu si veľmi cením fakt, že nejde len o oblasti, kde by sme boli a priori výhodní. Vieme dostať verejné obstarávania zo štátnych úrovní priamo, pretože sme verejnoprávna inštitúcia, a naším veľkým plusom je, že disponujeme spektrom expertov a odborníkov, ktorí sú schopní poskytovať a realizovať odborné či súdnoznalecké posudky. Aby som to zhrnul, začíname byť zaujímavým partnerom na jednej strane pre priemysel, ale na druhej aj pre oblasť štátnej správy.
Pomerne veľkým problémom posledných rokov bol počet prihlásených študentov. Ako sa vyvíja táto oblasť?
Už v mojom programovom vyhlásení som deklaroval záujem - verím, že náš spoločný - tieto počty stabilizovať a zvýšiť; v poslednom období sa nám podarilo získať aj viac zahraničných študentov, a to kvôli smutným udalostiam na Ukrajine. Podarilo sa teda zastaviť pokles, dokonca máme nárast. Aj keď treba dodať, že tu majú väčšiu výhodu univerzity z iných miest, ktoré sú bližšie k ukrajinskej hranici. Spomeniem však aj to, že sme boli prísne rigorózni pri výbere, trvali sme na všetkých dokumentoch, ktoré oprávňujú k štúdiu u nás.
A ako ich chceme motivovať, aby neskôr nezačali odchádzať do možno atraktívnejších krajín? Aby nás nevzali ako prestupnú stanicu?
To by som definoval obdobne, ako situáciu s našimi uchádzačmi o štúdium v zahraničí. Musíme v prvom rade na Slovensku zvýšiť možnosti profesionálneho uplatnenia, aby tu chceli zostať. Určite si však nemyslím, že všetci pôjdu preč; treba sa na to pozerať tak, že my sme investovali a tí, čo zostanú, sú náš benefit.
Argument uvedený v mojej otázke totiž v externom prostredí počúvam veľmi často...
...áno, ale tu si treba uvedomiť, že Ukrajinci sú nám veľmi blízki etnicky, kultúrne, nábožensky a do veľkej miery aj jazykovo. Okrem Čechov nám nie je nijaký iný národ takto blízky, mnohí u nás určite zakotvia aj natrvalo. Oženia sa, vydajú, veď pre porovnanie, návrat Slovákov z českých univerzít je minimálny. Ide skrátka o prostredie, ktoré poznáme. Aj v prípade Ukrajincov je to len otázka spoznania, jazyková bariéra nie je až taká strašná. Ukrajinec vám možno nebude rozumieť prvý týždeň, ale po dvoch mesiacoch bude. Jazyková príprava pre nich nemôže byť problém, ak majú naozajstný záujem naučiť sa po slovensky.
Poďme teraz inam; skúsme si pripomenúť princíp humboldtizmu, na ktorý ste dávali veľký dôraz, keď ste sa stali naším rektorom. O čo by sme sa kľúčovo mali v tomto duchu snažiť?
Začnem tým, že máme trocha hendikep v tom, že máme hojne zastúpené technické študijné odbory, ale v malej miere umelecké alebo také, ktoré sa vo svete celkovo považujú za vedecké. To nás síce od myšlienky humboldtizmu neodďaľuje, mali by sme presadzovať otvorené bádanie, skúmanie, poskytovanie výsledkov vedy čo najširšej verejnosti; o to sa snažíme, takto sa to praktizuje celkovo v Európskej únii. Podľa môjho názoru je dostatok toho, čo už robíme, ale treba povedať, že humboldtizmus sa zakladal aj na tom, že pracoval s dostatočnými finančnými prostriedkami, čo je segment, ktorý nášmu vysokému školstvu chýba. A nie som taký optimista, aby som očakával zmenu v blízkom období.
A logicky sa dostávame k otázke, čo by mohlo pomôcť, keď, ako sa hovorí, tudy cesta nevede.
Budem teraz radšej menej revolučný (smiech). V súčasnosti, vzhľadom na nedávne dianie, sa totiž často stretávam s názorom, že už len žiadne reformy, skúsme radšej niečo zastabilizovať a pozitívne rozbehnúť. Podľa mňa je pre rozvoj Slovenska v tejto oblasti potrebná diferenciácia vysokých škôl. Kľúčovou by na úvod bola analýza potrieb; paradoxom je napríklad, že tu máme dvadsať verejnoprávnych univerzít a keby sme sa pozreli do ich vnútra hlbšie, možno by sme všetky univerzitami ani nenazvali. Chýba nám celý segment vysokých odborných škôl, ktoré relatívne rýchlo pripravujú absolventov pre prax.
Aké odbory tu máte na mysli?
Do istej miery technické a inžinierske, avšak takisto sú vo svete známe kvalitné odborné vysoké školy pre verejnú a štátnu správu. Toto nám chýba, segment, ktorý vychová kvalitného absolventa pre prax bez ambície urobiť z neho vedca či geniálneho mysliteľa. Ale mali by sme vysoko erudovaného štátneho úradníka, inžiniera do súkromného podniku a podobne.
Aký by teda mal byť ďalší logický krok?
Každý, kto trocha ovláda manažment, vám potvrdí, že bez plánovania nič zmysluplné nevyprodukujete. Treba sa zodpovedne zamyslieť nad potrebami budúcnosti najbližších rokov, a následne prispôsobiť počet miest na vysokých školách. No a regrutovať takých ľudí, ktorí majú skutočný záujem aj následne pôsobiť na zodpovedajúcich pozíciách. Tieto miesta by mali byť pre študenta bezplatné a každý iný, kto chce daný odbor študovať, by si to zaplatil.
Ale ako by ste si realizáciu takého rozdelenia predstavovali?
V princípe by sa urobila súťaživá hra o miesta na vysokej škole. My ako spoločnosť dokážeme vzdelať, samozrejme, aj viac ľudí, ale bezplatné by to bolo iba pre tých, ktorých spoločnosť na dané miesta potrebuje. Ostatní by si nejakú zníženú taxu zaplatili.
Pri otázke, kto by mal zadarmo a kto by platil, mi nedá neopýtať sa, či túto úlohu dnes neplnia prospechové štipendiá.
Podľa mňa nie; my totiž stále nevieme, aké sú reálne výdavky na štúdium jedného človeka v tom-ktorom odbore. Máme takzvaný koeficient náročnosti študijného programu, ale exaktne sa to podľa mňa vyčísliť nedá. Ale ak podľa modelu, ktorý som uviedol, dokážu postupovať napríklad v Maďarsku, myslím si, že v rámci nejakej budúcej reformy by bolo možné zaviesť niečo podobné aj u nás. Lebo mnoho slovenských absolventov v súčasnosti končí mimo svojho vyštudovaného odboru. Našťastie o našej STU sa toto povedať nedá.
Pri otázke budúcich zmien ste spomínali potrebu analýzy. Neboli už nejaké v tomto duchu vykonané?
Boli. Ale takisto boli aj prípady, kedy sa u nás uverejnila len časť vyhovujúca tomu, kto chcel robiť reformu, namiesto toho, aby zverejnil celý materiál, ktorý obsahoval aj jasné dobré známky nášho vysokého školstva.
Skúsme sa teraz ešte vrátiť k tej diferenciácii vysokého školstva. Podľa čoho by ste ju robili?
Jednoznačne podľa kvality. Už tu boli pokusy o existenciu V6, ktorú by tvorili tie najúspešnejšie, potom tu odrazu bola V7, kde k nám pridružili akadémiu vied, následne ako opozitum vznikla U10, ktorú tvorili školy s ambíciami, ale do vyššie spomínaného okruhu sa nedostali. Cítili sa nedocenené, snažili sa dokazovať, že ich spoločný vedecký výtlak je na rovnakej úrovni. Každá krajina, ktorú poznám, má vysoké školy rozdelené do určitých kategórií; ak dokážeme spraviť rôzne ligy vo futbale a hokeji, nechápem, prečo by sa to nedalo aj vo vysokom školstve.
Poďme sa teraz pozrieť na tému eventuálneho zlučovania vysokých škôl. Zástancovia používajú, pokiaľ viem, okrem iného aj argument, že by viedlo k zvyšovaniu kvality, respektíve k postupu v ratingoch...
...takéto veci sa však nedajú robiť násilne a potrebujete veľa peňazí a dlhé časové obdobie. A berte do úvahy, že inštitúcie sú hrdé na svoju históriu. Mal som tu pred časom slovenského honorárneho konzula pôsobiaceho v Grenobli, ktorý tam už vyše tridsať rokov pracuje na jednom výskumnom ústave. Poslal som ho na našu Materiálovotechnologickú fakultu so sídlom v Trnave, aby sa pozrel na naše iónové centrum, a on mi povedal, že také niečo ani doma nemá. Následne sa ma opýtal, prečo odmietame zlúčenie vysokých škôl v Bratislave, o ktorom sa dopočul, keď v Grenobli bol svedkom zlúčenia desiatich, z ktorých vznikla jedna s naozaj skvelým menom.
To je silný argument. Čo ste mu povedali?
Že v Pláne obnovy bolo na zlúčenie dvoch bratislavských univerzít vyhradených sto miliónov a malo sa udiať čo najrýchlejšie; zároveň jediným kritériom mal byť zákon Národnej rady SR o vytvorení novej univerzity v Bratislave. Nato sa začal smiať a povedal, že ich zlučovanie v Grenobli už trvá desať rokov a vyčlenené peniaze predstavovali rádovo miliardy eur. A tu sa dá pochopiť, že pohľad na vec je podstatne zložitejší. Nechcem pôsobiť, že je všetko iba o peniazoch, ale za sto miliónov nie je možné zjednotiť ani informačné systémy, ktoré máme s Univerzitou Komenského rozdielne. A je tu rozdiel aj v spôsobe fungovania.
V akom duchu?
Ak budem porovnávať so skúsenosťami toho konzula, treba si zadefinovať, že francúzske vysoké školstvo je silne centralizované. My si to nevieme predstaviť, ale je to takmer na úrovni nášho predchádzajúceho socialistického vysokého školstva. Málokto to vie, ale oni sú silne centralizovaní celkovo ako krajina. Ak by sme chceli niečo také spraviť v strednej Európe, skúste sa najprv poobzerať po okolitých krajinách: vo Viedni majú univerzitu aj techniku, Praha má Karlovu univerzitu aj ČVUT, Brno má Masarykovu univerzitu, Vysoké učení technické, ešte ekonomiku a tak ďalej. Jednoducho tu máme tradíciu diferenciácie vysokých škôl s historickými koreňmi. Karlova univerzita a ČVUT boli založené pred stáročiami; skúste tam prísť s nápadom, že zlúčte sa a stúpne medzinárodný rating. Som presvedčený, že by sa to skončilo fiaskom. Ale aby som sa vrátil k našim dvom bratislavským univerzitám: za daných podmienok a za spomínané peniaze sa jednoducho nemôžeme dať nalákať. Pre porovnanie: naša štátna dotácia na tento rok je 70 miliónov. Jednoducho je to nereálne.
Čo všetko - hypoteticky - by si vyžadovalo investície?
Predovšetkým spoločné obslužné systémy; ročne vydávame obrovské peniaze na licencie. Netuším, či by Univerzita Komenského chcela prejsť na náš akademický informačný systém, ale aj za predpokladu, že áno, išlo by o 19 000 ďalších licencií pre používateľov, iba čo sa týka študentov. K nim treba prirátať aj zamestnancov. Na rozšírenie systému by vzápätí nadväzovali ďalšie úpravy, hardvérové zabezpečenie, ktoré si pamäťové médiá budú vyžadovať. A dostávame sa aj k mysleniu riadiacich pracovníkov: budeme mať jedno výplatné stredisko? Ale veď niekde sme boli zvyknutí, že sa to robilo na fakultách. Niekde centrálne. Rozumiete, je to celý rad procesov, ktoré ľudia, ktorých sa budú konkrétne týkať, budú musieť spracovať. Nielen reálne, najskôr mentálne. Ale keby sa aj samotný postoj prekonal, znova by sme boli pri peniazoch.
Bola už o tom aj debata na kolegiálnej úrovni? Myslím mimo politiky?
V máji tohto roka sme mali stretnutie takmer všetkých samosprávnych garnitúr oboch univerzít, kde sme rokovali o možnosti zlúčenia, a pritom sme vytypovali oblasti, kde by sa dalo z dlhodobého horizontu začať. Vieme si predstaviť spoločné podporné a informačné systémy, spoločné útvary napríklad na riadenie a podporu projektov, jedno oddelenie dopravy, správy budov... tu si však treba uvedomiť aj rozsah našich majetkov. Museli by sme kúpiť ďalší softvér, ktorý by nám ich dokázal spravovať efektívnejšie, ako doposiaľ. Ani si len nedovolím teraz analyzovať všetky problémy, ktoré by takto vznikali. Čo ale viem povedať, je predstava, že naše názvy univerzít by nám zostali a mali by sme nad sebou dajme tomu strešnú organizáciu, ktorá by bola viac-menej formálna.
Predpokladám však, že vzájomná spolupráca aj teraz funguje, minimálne na projektoch?
Samozrejme; momentálne napríklad na ACCORD, kde participujeme a sme v dennodennom kontakte. O tom tiež bola reč, že začať by sme mohli práve projektovým útvarom pre obe univerzity, aj v minulosti sme spolupracovali na projektoch v oblasti univerzitných vedeckých parkov. Ak sa bavíme o úrovni spolupráce, tá je naozaj dobrá, aj keď možno všetko z externého pohľadu nevidieť. Akurát sme všetci pragmatici a zrejme nedávame taký dôraz na PR, ako by sme mali (smiech).
Ešte sa chcem dotknúť jednej veci, ktorú ste načrtli v rámci nášho ostatného rozhovoru, a to povinnej maturity z matematiky. Ako to vidíte s odstupom tohto, hoci aj krátkeho času? Je reálne sa v dohľadnej dobe dopracovať k jej návratu?
Tu som pesimista, a to z jednoduchého dôvodu. Pre každého ministra školstva, ktorý by ju zaviedol ako povinnú, by to znamenalo vytvorenie takého nepriateľského frontu, že by mu podľa mňa mal reálny problém odolať. Poľavovanie pri predpokladoch pre absolvovanie techniky, ktoré sa postupne dialo, je už tak ďaleko, že neverím v návrat späť. Pričom matematika je alfa a omega štúdia nielen na technike, ale aj pre lekárske, medicínske vedy, farmáciu a podobne. Všade, kde máme do činenia s prírodovednými predmetmi.
Čiže to vnímate tak, že nám nezostáva nič iné, len ponúkať dopracovanie.
Áno, to samozrejme robíme. Ktorí to zvládnu, pokračujú ďalej. Neverím však, že by sa ešte podarilo v našej krajine zaviesť povinnú maturitu z matematiky, alebo aspoň povedať, že pre tú a tú školu by bola ako podmienka prijatia povinná. A ak by sme si to stanovili sami, počet uchádzačov by bol o to nižší. Máme tu systém dotovania univerzít v závislosti od počtu študentov a treba si otvorene povedať, že takýto prístup by bol pre nás možno aj samovraždou.
Poďme teraz z iného súdka. Pri našom rozhovore spred pár mesiacov sme podrobne zmapovali váš doterajší profesionálny život, ale nezostal nám priestor venovať sa vašim mimopracovným aktivitám. Zaujíma ma však, a verím, že aj našich čitateľov, že ste vášnivým včelárom. Ako ste sa dostali k tejto záľube?
To si pamätám presne, aj keď je to dávno (smiech). Jedného dňa som dostal telefonát - bol to osemdesiaty šiesty rok - že na ceste sa nachádza nákladné auto so šiestimi úľmi; predchodca, ktorý mi ich poslal, mal bohužiaľ vážne zdravotné problémy a bolo jasné, že on sa im už venovať nebude. Nezostalo mi nič iné, len bežať do kníhkupectva, zaobstarať si príručku a učiť sa. Medzičasom, rokmi som dospel do štádia, že sa to pre mňa stalo jednou z najlepších foriem relaxu. Aj keď treba povedať, že ide o náročnú činnosť, ani nie tak z hľadiska času, ako skôr dodržiavania agrotechnických termínov. Ak niečo zanedbám, v danom roku sa to už nedá napraviť.
Svet včiel je určite špecifický a ja ako laik si viem ich fungovanie predstaviť asi v takých základoch, že mláďatká, robotnice, kráľovná. Môžete nám to viac priblížiť?
Jednou vecou je, ako dlho sú už na Zemi, datuje sa to zhruba na slušných šesťdesiat miliónov rokov, prípadne sto, ak berieme do úvahy rôzne publikácie; ide o silno organizované spoločenstvá, kde každý jedinec vie, aká je jeho úloha a jeho miesto.
Akými stupňami včela počas svojho života prechádza?
Má postupom času rôzne funkcie. Najprv sa musí starať o mladé včeličky, larvičky, ktoré musí kŕmiť, neskôr je z nej zametačka, čistí úľ. Neskôr sa môže prepracovať na jeho stráženie, potom, ak je znáška, stane sa z nej robotnica. Dokáže si za šesť týždňov upotrebiť svoje krídla natoľko, že ich má zničené.
Ako včelička umiera?
V tomto štádiu odchádza z úľa, pretože si uvedomuje, že už nebude na osoh a nechce byť na obtiaž. Umiera vonku. Majú takú prepracovanú spoločnosť, že ak by im človek nebral med a nezasahoval do ich života, ich život by bol ešte úspešnejší a ešte dlhší.
Čo všetko zahŕňa byť včelárom?
Najmä keď ich už mám, chcel by som mať aj med (smiech). Väčšina ľudí si myslí, že dávajú len ten, ale nie je to pravda; ich produktov prospešných pre ľudské zdravie je viac. Farmaceutický priemysel vie zužitkovať peľ, užitočný je vosk, propolis, ktorý sa používa v rôznych či už ľudových, alebo odborných prípravkoch.
Nerobí im problém, keď im tieto veci berieme?
Med a propolis sú ešte v pohode, ale to ostatné je silným zásahom do ich spoločenstva. To nerobím. A aj keď vezmem med, dám im cukrovú vodu, ktorá je do istej miery náhradou, aj keď nie v tej kvalite, ktorú som im zobral. Sladká voda je v podstate podvod (smiech).
Dáte im teda cukor, zrejme sa im aj staráte o úle. Čo ešte?
V súčasnosti máme jeden závažný problém; asi pred štyridsiatimi rokmi k nám prišiel z východu klieštik, ktorý im po dlhšom pôsobení spôsobuje smrť. Včela sa ho nevie sama zbaviť a keďže doba jeho rozmnožovania je kratšia, ako u včiel, zničil by ich. Nedá sa inak, musíme používať chémiu; dalo by sa síce aj bez, ale to by s nimi človek musel byť každý deň. Potrebujeme včely zbaviť cudzopasníka najmä pred ich zimným pokojom, aby boli na budúci rok znova schopné reprodukcie.
Ošetrujete ich, predpokladám, celoročne?
Zaiste, bez toho by to nešlo. V jednotlivých fázach roka musíte včelstvu zabezpečiť medikamenty, ako sú kyselina mravčia a šťaveľová, aby ten klieštik nemal šancu sa počas leta rozmnožiť; v jarných mesiacoch sa nám rozmnoží jedno, ale bohužiaľ aj druhé. Zamoril by ich. Ony to prežívajú, aby ste si vedeli predstaviť, približne tak, ako keby ste vy chodili so štvor-päťkilogramovým závažím, ktoré vám neustále odoberá krv. Cicajú ich živočíšne šťavy a takto ich ničia. Úplne ich eliminovať zrejme nebude možné, snažíme sa ich aspoň udržiavať v znesiteľnom, obmedzenom množstve.
V akej podobe aplikujete tie kyseliny?
V rôznej. Máme pásiky napustené aktívnymi látkami, dá sa aj formou zadymenia, takisto ich môžete aplikovať vo forme postreku, ktorý by nemal mať na včely zásadný negatívny vplyv. Väčšinou sa to kombinuje. Od decembra do marca sú včely v zimnom pokoji, v uzavretom guľovom chumáči, a takto prezimujú na zásobách. Vtedy im žiadne medikamenty nepodávame, inak preventíva po celý zvyšok roka.
Keď beriete med, stále sa to robí tak, že musíte použiť dym?
Ak máte odvahu, tak nie (smiech). Ale dymák by ste mali mať pre istotu pripravený vždy. Väčšina včelárov, ktorí sa tomu dlhodobo venujú, už nepotrebujú kozmonautické skafandre, po rokoch práce so včelami máme vytvorenú rezistenciu aj na väčší počet vpichov. Stačí klobúk so závojom, aj to iba v nedeľu, keď mám ísť v pondelok do práce. Ak totiž včela poštípe oko alebo vnútro nosa, prípadne peru, predsa len aj trénovaný organizmus zareaguje. A keďže učím a mám stretnutia, radšej si ten závoj dám.
Je pravdivý výrok, že keď zahynie posledná včela, tak o päť rokov aj ľudstvo?
Tento výrok sa pripisuje, pokiaľ viem, Einsteinovi, ale aj ďalším mysliteľom. Tu poznamenám, že nejde len o samotnú opeľovaciu činnosť, včely majú aj celý rad ďalších vplyvov na biotop, v ktorom žijú. Neviem, či by šlo o vami spomínaný počet rokov, je tu aj tá možnosť, že by sa medzičasom vyvinul iný hmyz, ktorý by do istej miery prevzal ich úlohu. Veď ani to prípadné vymiznutie včiel by sa s veľkou pravdepodobnosťou neodohralo zo dňa na deň. V tom výroku je však podľa môjho názoru dosť rácia, ktoré nám má pripomenúť, že nemáme životné prostredie ničiť, ale sa oň starať.
Napokon - keďže máme to výročie - pripojte vaše želanie pre STU. Čo by sme si mali navzájom priať?
Želám Slovenskej technickej univerzite čo najviac kvalitných a motivovaných pedagógov, vedcov a študentov, ktorí budú držať našu vlajku vysoko. Želám si na STU prostredie, ktoré nám umožní skutočný rozvoj a rast kvality. No a na záver - želám nám všetkým pokojné radostné Vianoce a aby bol nový rok lepší, ako bude. Vivat, crescat et florescat academia - Slovenská technická univerzita!
Text: Katarína Macková
Foto: Tibor Rózsár