Budúcnosťou je optimalizácia študijných programov
Garanti by si pre konkrétny odbor sami stanovili nosné predmety, ktoré študent musí ovládať, a takisto povinne voliteľné a výberové s priestorom na sebarealizáciu. Za takýchto okolností by sme vedeli zredukovať počet predmetov, pričom počet študentov by sa neznížil, hovorí prorektor pre vzdelávanie a starostlivosť o študentov Mikuláš Bittera.
Pán prorektor, kedy ste sa rozhodli pre štúdium na STU?
Bolo to počas strednej školy; už vtedy sme si s jedným spolužiakom povedali, že tu chceme študovať a neskôr aj pôsobiť. Zo začiatku sme si viac-menej robili žarty, ale napokon z toho vzišlo vážne rozhodnutie, i keď neskôr sa naše cesty rozišli. Ja som zostal tu a on pôsobí vo švajčiarskom CERNe.
Podľa čoho ste si vyberali odbor?
To prirodzene vyplynulo z faktu, že mojou strednou školou bola elektrotechnická priemyslovka, a tak bola elektrotechnika jasnou voľbou. Potom som si vybral elektroniku, keďže ma vždy zaujímali obvody; v druhom ročníku som bol oslovený mojím budúcim školiteľom, profesorom Harťanským, a pod jeho vplyvom som sa začal orientovať na oblasť elektromagnetickej kompatibility špeciálne na vysokofrekvenčné merania. Vždy som mal rád matematiku a tu som mal aj možnosť vo väčšej miere využívať logické myslenie.
Poďme sa teraz pozrieť na vaše doterajšie funkcie. Ste riaditeľom ústavu, boli ste prodekanom pre bakalárske štúdium na vašej fakulte, teraz ste prorektorom. Je mi jasné, že sa to úplne porovnávať nedá, skúste však načrtnúť, v čom sa tieto pozície líšia.
Áno, som známy fluktuáciou medzi funkciami (smiech). Sám zo seba si už robím žarty, že okrem toho prodekana som žiadne funkčné obdobie ešte nedokončil, lebo som bol vždy preradený na iné miesto, ktoré sa s tým takpovediac bilo. Som zvedavý, či teraz dokončím funkciu prorektora (smiech). Ak sa však máme komplexne pozrieť na tieto pozície, z môjho pohľadu sú viac-menej o tom istom.
V akom duchu?
Skrátka vyžadujú človeka, ktorý sa danej agende bude venovať, má na to „bunky“, ale je zároveň ochotný riešiť aj papierovú robotu. Teda sa musí, samozrejme, aj trocha obetovať, nakoľko vždy budú okamihy, kedy tvorivá činnosť musí ísť bokom. U mňa tento „talent“ objavil počas môjho doktorandského štúdia školiteľ (smiech). V istom okamihu si všimol, že na mňa môže tieto papierovačky hodiť.
A tie pribúdali.
Áno. Na ústave, neskôr na fakulte a v súčasnosti aj na rektoráte.
Predpokladám, že okrem týchto povinností a vyučovania vediete aj projekty.
Áno, venoval som sa projektom spojeným s praxou; v minulosti som bol zodpovedným riešiteľom APVV (s podporou Agentúry na podporu výskumu a vývoja, pozn. red.) a, samozrejme, nechýbali ani projekty so študentmi.
Čo vám je bližšie? Vedecká práca, alebo učenie?
Jednoznačne učenie. V tejto súvislosti mi napadá známa reklama, že s konkrétnou platobnou kartou si môžete čokoľvek kúpiť. Avšak aj keď si za peniaze viete toho zadovážiť veľa, nikdy si nekúpite pocit, ktorý máte, keď sa váš študent vráti po skončení štúdia, aby sa vám poďakoval. Toto je naozaj na nezaplatenie, to mi stojí za všetku námahu, aj za do istej miery stratu peňazí; v súkromnom sektore by som zarábal po celé tie roky oveľa viac. Jednoducho mi to však stojí za to.
Vaše meno sa automaticky spája s meracou technikou. Čo si pod týmto pojmom môže predstaviť laik?
Osobne ju delím do troch oblastí. Prvou je, ako zostaviť experiment, na to človek potrebuje naozaj dobré znalosti. Druhou je, aký prístroj použiť, tam musíte vedieť, čo reálne dané prístroje dokážu. A treťou vecou je vyhodnotiť samotné meranie. Priznám sa, že k meracej technike som sa dostal okľukou cez vysokofrekvenčnú techniku; toto zameranie som takpovediac „zdedil“.
Mám tomu rozumieť tak, že si vás niekto vychoval ako nástupcu?
Dá sa to tak povedať (smiech).
S vaším menom sa spája aj pojem problematiky merania vyžarovaného rušenia. Opíšete to bližšie?
V podstate to súvisí s problematikou elektromagnetickej kompatibility; ide o to, že elektrické zariadenie nesmie rušiť, ani byť rušené. V rámci toho sú stanovené isté medze, ktoré sa nesmú prekročiť najmä v tom duchu, aby zariadenie neovplyvňovalo ostatné zariadenia vo svojom okolí. Celá moja vedecká práca je v podstate venovaná práve tejto problematike, z množstva meraní, ktoré som vo svojom živote videl, práve toto považujem za jedno z najkomplikovanejších. Treba dávať pozor na mnoho faktorov a celý reťazec je veľmi zložitý.
Ste spolugarantom doktorandského štúdia. Čo všetko to zahŕňa?
Svojho času sme boli spolugaranti, dnes je to skôr o tom, že je potrebná pätica ľudí, ktorá je spoluzodpovedná za konkrétny študijný program. Majú vlastné predmety, vedú doktorandov, sú ich potenciálnymi školiteľmi.
Ste aj koordinátorom spolupráce medzi FEI a CERNom. Znie to super...
...áno, uznávam, znie to veľkolepo. Ide však viac-menej o to, že fakulta a jedno z pracovísk CERNu majú podpísanú zmluvu, že sa môžeme navštevovať a vymieňať si poznatky. Svojho času sme tam na jej základe s kolegom boli a učili sme ich vedcov problematiku merania v rámci elektromagnetickej kompatibility. Permanentne prebiehajú rôzne konzultácie, pravidelne využívam aj skutočnosť, že tam mám už spomenutého spolužiaka.
Chodí aj on sem?
Áno, navštevuje našu fakultu a vyučuje tu zadarmo. Dá sa teda povedať, že využívame obe strany spolupráce a je skvelé, že prístup do CERNu majú aj študenti. Avšak hneď aj dodávam, že táto spolupráca nie je na úrovni fyzikov. Študenti tam chodia v podstate za odmenu.
Z praktického hľadiska to ako funguje?
Študenti sa tam môžu priebežne hlásiť, teoreticky tam môžu ísť na nejaké cvičenia, majú sprístupnené laboratóriá. Čiže ide hlavne o to, že naši ľudia tam majú prístup; ak by sme veľmi chceli, krátkodobý pobyt by nebol problém vybaviť.
Predpokladám, že nejde o bežnú vec.
Do istej miery aj ide. CERN je financovaný z európskych peňazí a snaží sa ich našim krajinám aj takýmto spôsobom vrátiť. A ak im vieme my ponúknuť niečo, čo potrebujú, teší nás to.
Poďme teraz k vnútornému systému kvality na našej univerzite, ktorý gestorujete.
Máme tu zákon 269 z roku 2018 o kvalite vysokoškolského vzdelávania; museli sme nastúpiť na cestu tejto kvality rovnako, ako iné vysoké školy. S tým súvisí neskutočne veľa procesov. Doteraz bola akreditácia o tom, že raz za šesť rokov sme museli podať akreditačnej komisii písomnosti, ktoré vyhodnotila, a na základe toho sa rozhodla, či budeme môcť konkrétne študijné programy aj naďalej uskutočňovať alebo či budeme môcť menovať docentov a profesorov v konkrétnych odboroch. Dnes sa však už tieto veci menia - tak trocha opakujeme po západe - a celý akreditačný proces sa stáva akoby živým procesom. Už to nie je o tom, že raz za šesť rokov vyplníte nejaké formuláre, o živý proces sa potrebujete starať neustále.
V čom tá starostlivosť spočíva?
Je potrebné, aby študijné programy mali svojich garantov, ktorí za ne nesú zodpovednosť, aby mali svoje rady študijných programov a v ich rámci majú mať slovo aj študenti a ďalšie zainteresované strany, napríklad naši absolventi. Mali by sme zo všetkých strán zbierať spätnú väzbu, všetky tie informácie musíme aj zverejňovať. Ide o relatívne komplikovaný proces, ktorý ak nenastavíme správne - a stále sme v procese nastavovania - bude nám prinášať iba zvýšenú byrokratickú záťaž. Samozrejme, budeme sa snažiť, aby táto bola čo najmenšia.
Zodpovedajúce informácie sme mali Slovenskej akreditačnej agentúre pre vysoké školstvo poslať do konca minulého roka, však? Čo bude teraz? Očakávame komisiu, ktorá by preverila podmienky?
Áno. Mali sme vyjadriť súlad so štandardmi agentúry do konca augusta a do konca roka ju pozvať, aby preverila náš nastavený vnútorný systém kvality. Začalo sa to riešiť ešte za predchádzajúceho vedenia, dá sa povedať, že my (nové vedenie, pozn. red.) sme do toho vhupli uprostred procesu. Teraz ho v podstate dolaďujeme, priebežne ešte prichádzame na nejaké problémy, ktoré by nám spôsobovali ďalšiu zbytočnú administratívu záťaž; snažíme sa teda zjednodušovať.
Aké dáta sme poskytovali?
Súčasťou nášho pozvania smerom k agentúre bolo spísanie vnútornej hodnotiacej správy, vyplnenie tabuliek všetkých študijných programov so všetkými dátami, takisto odborov habilitačných a inauguračných konaní. Samotná správa, ktorá mala vyše 70 strán, nebola natoľko komplikovaná, ako vyplnenie tabuľky o študijných programoch s 323 riadkami, kde bolo množstvo stĺpcov, z ktorých každý odkazoval na niečo iné a zakaždým to bola ďalšia horda informácií.
Kto to napĺňal?
Najmä ľudia z fakúlt, potom sme na tom pracovali aj tu na rektoráte. Ak bude žiadosť vyhodnotená ako kompletná, ďalším krokom bude vystavenie faktúry.
Faktúry?
Áno, od agentúry. Keď ju zaplatíme, začne sa samotný proces overovania. Rátame so sumou do 200-tisíc eur, majú sadzobník poplatkov, nakoľko ide o orgán nezávislý od ministerstva. Ono akreditačné procesy platiť nemôže, pretože by malo na ne vplyv, musia si to zaplatiť samotné vysoké školy.
Kedy by sme mohli očakávať komisiu?
V súčasnosti dolaďujeme isté veci, osobne si viem predstaviť, že by platba prebehla do konca marca a od toho dátumu má agentúra rok, aby posúdila náš vnútorný systém. Má prísť pracovná skupina, ktorá bude obsahovať ľudí zo všetkých študijných odborov. Keďže naša univerzita ich ponúka 17, v tej skupine ich bude minimálne toľko. A prídu buď pred letom, alebo po lete.
Aký čas tu strávia?
Predpokladám, že pôjde nie o dni, ale o týždne. Pôjdu po jednotlivých fakultách, budú sa pozerať, ako jednotlivé procesy fungujú, budú kontrolovať, či napĺňame štandardy, ktoré sú agentúrou zadefinované. Ak sa vyskytnú problémy, určite budeme mať čas na nápravu. Do roka by sa to mohlo uzavrieť, na jar budúceho roka by sme mohli dostať rozhodnutie, či je náš vnútorný program kvality v súlade s ich štandardmi alebo nie.
V prípade, že bude, je pravdou, že si potom budeme môcť akreditovať svoje študijné programy sami? Bude to úplne v našich rukách?
Ak nám dá agentúra zelenú, dá nám tým zároveň právo vytvárať nové študijné programy v daných študijných odboroch a stupňoch. Momentálne to prebieha takto: materiály sa podávajú našej vnútornej akreditačnej komisii, ktorou je Rada pre vnútorný systém zabezpečenia kvality; tá sa skladá z profesorov jednotlivých fakúlt, sú tam študenti, ľudia z praxe... oni sú tí, ktorí schvaľujú, môžu vytvárať aj interné pracovné skupiny. Toto všetko už prebieha; problémom je fakt, že zosúladenie u nás mohlo prebehnúť bez problémov, takisto úpravy študijných programov, ale stále nemôžeme vytvoriť nový. Nemôžeme sami ani zmeniť jeho názov. Ani len slovíčko v názve. Ak dostaneme zelenú, toto bude minulosťou.
Poďme teraz ku kvalite a podmienkam štúdia. Aké míľniky sa nám v ostatných rokoch podarilo dosiahnuť? Čo v tejto oblasti najviac kvitujete?
Tu sa veci neriešia takpovediac skokovito, ale skôr plynulo. V súčasnosti k nám prichádzajú úplne iné generácie študentov, tým pádom sa musel zmeniť aj prístup učiteľov; ako príklad uvediem, že v časoch, keď som študoval, sme všetky tabuľky a informácie museli mať v hlave, nič iné neexistovalo, internet bol v plienkach. Dnes má byť študent schopný informácie vedieť vyhľadať a používať; to je základ, na ktorom by malo byť postavené štúdium. Nie vedieť tabuľky naspamäť, ale byť schopný vyhľadávať informácie.
Pristavme sa pri študijných programoch; tam badať dlhodobejší trend ich - v dobrom zmysle - redukovať. Mnohí to uznávajú, na druhej strane nie každému sa to páči...
...ja by som to nenazval redukciou, skôr optimalizáciou. Osobne som jej veľkým zástancom, najmä preto, lebo technika ako taká sa rapídne mení. Ak študenta nevieme naučiť veci, ktoré bude používať o 10 rokov - čo v súčasnosti nedokážeme, lebo až také technické vymoženosti nemáme - znižujeme jeho dlhodobú perspektívu. Musíme preto vychovávať mladých ľudí, ktorí majú základ, databázu informácií, a zároveň otvorenú myseľ a vôľu otvárať sa novým myšlienkam. Celkovo si neviem v mysli vybaviť odbor, ktorý sa za posledných 10-20 rokov nezmenil.
Teda učiť ich, ako sa učiť.
Jednoznačne. Treba si uvedomiť, že keď vychovávame študenta, tak nikdy nie na jednu konkrétnu pozíciu. To tak nefunguje, že tu sa postavíš a toto budeš robiť celý život. My nemôžeme vedieť, kde reálne skončí. Preto musia dostávať aktuálny najmodernejší základ, ale zároveň je nutné, aby sa naučili pracovať s novými informáciami. Toto je oveľa dôležitejšie, ako do nich nahustiť teórie, ktoré si po skúške a štyroch pivách už aj tak nepamätajú.
Zjednodušila by optimalizácia študijných programov aj „úradnícke“ povinnosti?
Pravdaže. Jednak je tu fakt, že za každý študijný program treba platiť, a jednak aj tá byrokracia navyše. Takto by si samotní garanti stanovili v prípade konkrétneho odboru, čo budú nosné predmety, ktoré študent musí ovládať, ktoré budú povinne voliteľné a ktoré výberové, kde by bol priestor na sebarealizáciu. Za takýchto okolností by sme vedeli zredukovať počet predmetov, pričom počet študentov by sa neznížil. Mohli by sme si dovoliť aj individuálnejší prístup, vedeli by sme sa efektívnejšie zaoberať tvorivou činnosťou. Toto je podľa mňa cesta, ktorou by sme sa mali uberať.
Čo ubytovanie, internáty? Zlepšujeme sa?
Áno, treba povedať, že tu kvalita z roka na rok rastie; samozrejme, na tomto má väčšinovú zásluhu a vyšší podiel štát. My si sami budovu nezateplíme, to sa robí zo štátnych peňazí, ale vieme si spraviť nové moderné osvetlenie alebo novú elektroinštaláciu, prípadne vynovenie buniek. Pôsobia tu dve študentské organizácie poskytujúce na internátoch internet, ktoré sa takisto vyvíjajú, aj tam sú iné potreby, ako boli pred desiatimi rokmi. A takisto chcem spomenúť poradenské centrum, na ktorom s kolegyňou pracujeme. Realita je totiž taká, že zo zákona už máme riešiť okrem iného aj kariérne poradenstvo.
Poďme ešte k štipendiám. Nastali tam v ostatnom období nejaké zmeny?
Sociálne boli vždy, takisto si pamätám, že aj motivačné prospechové sme už aj za mojich čias mali. Potom sú tu motivačné odborové, tými sa majú prilákať študenti, aby sa prihlasovali na konkrétne odbory. Tu chcem podotknúť, že nejde o samozrejmosť, ani u nás ich nedostáva každý jeden odbor. A asi pred dvoma rokmi sa zaviedli tehotenské štipendiá; dámy, ktoré tu študujú a čakajú dieťa, ho dostávajú ešte predtým, ako majú nárok na príspevok od štátu.
Všetko sa to týka všetkých troch stupňov štúdia, však?
Áno. Okrem toho môže univerzita vyplatiť študentom mimoriadne štipendiá z vlastných zdrojov. A je tu ešte najaktuálnejšia novinka - lákanie talentovaných študentov. Štát prisľúbil odmenu v podobe štipendia šikovným absolventom stredných škôl, ktorí zostanú študovať na Slovensku.
Chcem sa spýtať na novú podmienku štúdia u nás. Je pravda, že každý začínajúci študent musí ovládať náš jazyk aspoň na úrovni B1?
Upresním vás. Nie na začiatku štúdia, on musí deklarovať túto úroveň ešte pred prijímacím konaním. V tomto prípade nefunguje nijaké podmienečné prijatie, to je možné iba vtedy, ak nedoložil maturitné vysvedčenie. B1 z nášho jazyka je však nevyhnutná podmienka.
Ponúkame nejakú možnosť ešte prihlásením dopracovať, ak je záujem?
Áno, máme Inštitút celoživotného vzdelávania, sú tu rôzne iné organizácie, ktoré zabezpečujú kurzy slovenčiny. Akonáhle totiž významná časť poslucháčov nerozumie prednáške, začína sa znižovať kvalita vyučovania. Všímam si to aj sám, najmä pri skúškach, keď niekedy jasne vidím, že druhá strana evidentne nerozumie otázke. Tá požiadavka bola nevyhnutnosť.
Na záver sa ešte spýtam na vaše záľuby. Ako trávite voľný čas?
V poslednom období najmä pracovne (smiech). A mám aj dve dcéry, ktoré mi z neho občas ukroja. Vždy som mal rád šport, hrával som basketbal, squash... momentálne však už robím len individuálne športy vzhľadom na zranenie kolena z minulosti, ktoré ma v tomto smere obmedzuje. Snažím sa stále behať, mám krásnu zbierku pamätných medailí z polmaratónov. Beh mám neskutočne rád, vždy som si na začiatku roka stanovil, kam pôjdem, a bol som tým pádom nútený dostatočne trénovať. Na pretekoch však nejdem na čas, ale pre zábavu. Milujem mestské maratóny, je tam fantastická atmosféra, a zároveň vždy spoznám nové mesto. Helsinki, Amsterdam, Jeruzalem... vždy si beh spájam s tým, že aj niečo uvidím. Tiež chodím pravidelne plávať na jazero, každý týždeň, v akomkoľvek počasí. V minulosti som sa venoval aj cyklistike.
A neplánujete sa k nej vrátiť?
Veľmi by som chcel. Bicyklovanie som prerušil, keď sa mi narodila prvá dcéra, lebo tréning mi bežne zaberal aj pol dňa. Predtým som však s obľubou chodieval zjazdievať horské priesmyky, stále verím, že raz budem znova. Sú to veci, ktoré ma neskutočne tešia.
Text: Katarína Macková
Foto: Tibor Rózsár