Architektúra determinuje prostredie, v ktorom žijeme
Porozumieť jej by malo byť súčasťou všeobecného vzdelania. Popri rozšírení osnov smerom k náuke o prostredí, kultúre či priamo architektúre už na prvom stupni základných škôl sa ako riešenie ponúka aj intenzívnejšia popularizácia architektúry v masovokomunikačných prostriedkoch, hovorí teoretička architektúry a profesorka z Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FAD STU profesorka Henrieta Moravčíková.
Pani profesorka, ste teoretička architektúry. Čo si pod tým laik môže predstaviť?
Venujem sa ťažiskovo histórii a kritike architektúry. V praxi to znamená výskum javov a procesov, ktoré sprevádzajú vznik architektonického diela. Ide o komparatívne skúmanie spoločenských okolností, autorských koncepcií či technologických možností, ktoré architektonické dielo podmieňujú.
Intenzívne sa venujete súčasnej a modernej architektúre. Čím vám učarovala?
Architektúre 20. storočia sa venujem preto, že koncepcie, ktoré v tom období vznikali, rozhodujúcim spôsobom determinujú našu súčasnosť. Ich poznanie je zásadné pre aktuálnu tvorbu v oblasti architektúry, v oblasti ochrany architektonického dedičstva či pre plánovanie mesta. Ide teda o predmet skúmania, ktorý má bezprostredný, často napätý kontakt so súčasnou tvorbou.
Pôsobíte ako predsedníčka slovenskej pracovnej skupiny DOCOMOMO – medzinárodnej organizácie na výskum a ochranu modernej architektúry. Môžete nám priblížiť, ako funguje a čo zahŕňa viesť ju?
Slovenská pracovná skupina je súčasťou širokého medzinárodného kolektívu expertov, ktorí sa zaoberajú výskumom, ochranou a popularizáciou architektúry a urbanistických celkov, čo vznikli v intenciách modernizmu v uplynulom storočí. Úlohou každej národnej pracovnej skupiny je napĺňať tento zámer s ohľadom na architektonické dedičstvo konkrétnej krajiny, a súčasne toto regionálne špecifické prepájať s univerzálnym celosvetovým dedičstvom.
Z akých členov vaša skupina pozostáva?
Z architektov, architektiek, historikov a historičiek architektúry z celého Slovenska. Naša práca zahŕňa výskumnú činnosť, ktorej výsledkom je napríklad národný register diel modernej architektúry, rad publikácií, ale aj spracované architektonicko-historické a reštaurátorské výskumy či návrhy na zápis diel do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Významnou súčasťou našej práce je angažovanie sa v prospech ochrany a záchrany architektonického dedičstva modernizmu v prípade jeho ohrozenia dlhodobým zanedbávaním či deštrukciou.
Máte konkrétne prípady, ktoré by ste vyzdvihli?
Áno, spomedzi našich najväčších „bojov“ za záchranu moderného architektonického dedičstva by som spomenula liečebný dom Machnáč, nemocnicu na Bezručovej, komplex hotela a obchodného domu na Kamennom námestí v Bratislave či aktuálne úsilie o záchranu bratislavského Istropolisu. Slovenská pracovná skupina sa významne pričinila aj o vyhlásenie bratislavského krematória, budovy Slovenského rozhlasu či komplexu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre za národné kultúrne pamiatky.
Ako v pracovnej skupine funguje hierarchia?
Čo sa týka vedenia, je skôr nehierarchizovanou štruktúrou významných odborníkov, takže moja úloha vedúcej je skôr symbolická.
Veľa publikujete, usporadúvate veľa výstav. Ktorá publikácia a výstava boli vašimi "srdcovkami"?
Spomedzi doterajších výstupov si najviac cením monografiu Architekt Friedrich Weinwurm, ktorá získala prestížne medzinárodné ocenenie Deutsches Architektur Museum Award za najlepšiu knihu o architektúre roku 2014. Práve s rozsiahlym výskumom pôsobenia architekta Weinwurma súvisí aj obľúbená výstava – Friedrich Weinwurm: Nová cesta, ktorú som mala možnosť kurátorovať na pôde Slovenskej národnej galérie a neskôr reprízovať v Múzeu mesta Brna. Oba tieto výstupy pritom sprevádzala aj vynikajúca spolupráca s ďalšími odborníkmi, fotografkou Oljou Triaška Stefanović, grafickou dizajnérkou Ľubicou Segečovou, ktorá je aj autorkou vizuálnej koncepcie knihy, a architektom Petrom Moravčíkom, autorom architektonického riešenia výstavy.
Poďme ešte nielen k slovenskej, ale celkovo k svetovej architektúre. Ak by sme sa pozreli na všeobecné uvažovanie v tejto oblasti, posúva sa nejako? Respektíve kam sa uberá?
Odpovedať na takú komplexnú otázku pár vetami je takmer nemožné. Ak by sme však napriek tomu mali spomenúť niekoľko zásadných tendencií, bola by to diverzifikácia smerovaní a trendov, ktorá sa v architektúre prejavuje prakticky od druhej polovice minulého storočia, vznik nových typológií súvisiacich s dopadom moderných technológií na ľudský život a fungovanie sídel, dôraz na aplikovanie obehovej ekonomiky aj v oblasti stavebníctva, s čím súvisí zvýšený záujem o obnovu budov. Tieto trendy sú vo väčšej či menšej miere prítomné aj v slovenskom prostredí, aj keď práve tie, ktoré súvisia so zmenou nazerania na udržateľnosť v oblasti stavebníctva a architektúry, sa ešte stále dostatočne nepresadili.
Viackrát som počula, že pomaly každý Slovák je architektom. Reálne to nebolo ani tak dávno, že si takmer každý postavil svoj dom sám. Aký máte na to ako architektka názor?
Rodinný dom svojou mierkou a prevádzkou vzbudzuje dojem jednoduchej stavby. V skutočnosti však ide o náročné zadanie, aj pre architekta. Musí totiž nájsť také riešenie, ktoré by odrážalo osobnosť užívateľa, ale súčasne by vychádzalo aj z najaktuálnejších poznatkov v oblasti navrhovania. Nemyslím si, že je problém, keď sa budúci užívatelia podieľajú na návrhu a výstavbe svojho príbytku. Záleží však na tom, ako bude táto spolupráca prebiehať. Zveriť projekt do rúk odborníka, v tomto prípade architekta, totiž znamená nielen získať riešenie na mieru, ale aj predísť množstvu problémov, ktoré zväčša prinášajú amatérske riešenia. Stručne povedané, participácia áno, amaterizmus nie.
Je podľa vás všeobecné vzdelanie v oblasti architektúry dostačujúce? Bolo by treba študentov, respektíve deti po tejto stránke vzdelávať v mladšom veku?
V súčasnosti majú žiaci základných aj študenti stredných škôl len minimálne možnosti stretnúť sa s problematikou architektúry vo vyučovacom procese. Architektúra pritom determinuje prostredie, v ktorom všetci žijeme, a porozumieť jej by tak malo byť súčasťou všeobecného vzdelania. Popri rozšírení osnov smerom k náuke o prostredí, kultúre či priamo architektúre už na prvom stupni základných škôl sa ako riešenie ponúka aj intenzívnejšia popularizácia architektúry v masovokomunikačných prostriedkoch. Na Slovensku napríklad dodnes nemáme v denníkoch permanentné rubriky reflektujúce nové architektonické diela.
Aký je váš názor na architektúru nášho hlavného mesta? Najmä na historické centrum som viackrát počula, že je to zmes mnohých slohov...
Bratislava je pozoruhodné mesto, ktorá má malé a husté historické jadro, v porovnaní s ostatnými európskymi metropolami len minimálne zastúpenú výstavbu z 19. storočia, ale zato rozsiahle štvrte vybudované v minulom storočí. Jej mestskú štruktúru tiež ťažiskovo ovplyvnil moderný urbanizmus. Bratislava je tak mestom, ktoré rozhodujúcim spôsobom determinovala moderná architektúra a urbanizmus.
Sú nejaké architektonické diela, ktoré by ste chceli vidieť? Predpokladám, že skôr pôjde o svetové, ako slovenské...
Minulú jar som mala naplánovanú cestu do Chicaga. Tešila som sa na diela veľkého modernistu Miesa van der Rohe. Kvôli pandémii však z cesty zišlo. Stále tak len túžim vidieť kaplnku či zhromažďovaciu sálu, ktoré navrhol pre chicagský technologický inštitút či slávne apartmány Lake Shore Drive.
Poďme ešte ku kompromisom pri výstavbe. V jednom z vašich starších rozhovorov ste sa vyjadrili, že architektúra bez nich takmer neexistuje. Ako však majú vyzerať? Svoje záujmy má developer, investor, budúci vlastník, obyvateľstvo aj architekt...
Manažovaním procesov plánovania a výstavby, a teda aj hľadaním kompromisov, sa predstavitelia miest, samospráv či štátnej správy zaoberajú prakticky od prvých zložitejších stavebných zámerov, teda niekoľko storočí. Až demokratizácia spoločnosti v 19. storočí a posilnenie strednej triedy však prinieslo snahy o legislatívne ukotvenie týchto procesov. Negociácia medzi súkromným a verejným záujmom v oblasti výstavby bola spočiatku na bedrách mestskej rady, neskôr prešla do kompetencie špeciálnych technických či stavebných oddelení, vo forme regulačných predpisov a územných plánov sa dostala aj do písaných a grafických dokumentov. Aj tieto predpisy však predstavujú len rámec, v ktorom sa diskusia o novej výstavbe odohráva. Demokratické spoločenstvá majú tendenciu rokovať o zámeroch verejne s účasťou čo najväčšej časti dotknutej verejnosti. V menej demokratických alebo autoritatívnych spoločenstvách sa zámery často taja, ale predkladajú sa direktívne. Dostatočný priestor na obhajobu verejného záujmu je tak určitým lakmusovým papierikom otvorenosti spoločnosti.
Pozrime sa teraz na vaše štúdium. Architektúra zrejme bola "priateľskejším" smerom pre dievčatá, ako iné technické odbory. Aj napriek tomu, stretli ste sa niekedy s počudovaním nad vaším výberom?
V mojom absolventskom ročníku na Fakulte architektúry tvorili ženy viac ako 40 % študentov. V päťdesiatych rokoch to bolo 6 % a dnes je to vyše 50 %. Veľmi zjednodušene by sa tak dalo povedať, že ženy si v architektúre vydobyli pevné pozície. Nie je to ale celkom tak. Jedno je množstevná prevaha a iné je viditeľnosť v profesii. Tam máme ešte stále čo doháňať.
Ešte nám prezraďte, akým záľubám sa venujete vo voľnom čase?
Pokladám za šťastie, že môj profesionálny záujem je súčasne mojou osobnou záľubou. Premýšľanie o architektúre ma tak sprevádza prakticky neustále. Na prečistenie hlavy a udržanie fyzickej kondície využívam šport, najmä vytrvalostný beh a cyklistiku, a celkom triviálnu prácu v záhrade.
Text: Katarína Macková
Foto: Matej Kováč, Peter Gal