Fakulta architektúry

– 02.07.2021 – 7 minút čítania

Architekt musí pochopiť hĺbku ľudskej prirodzenosti

Proces, v ktorom sa z myšlienok stane forma, respektíve vzťah medzi konceptom a objektom, je filozofickou otázkou, na ktorú chce architektúra odpovedať, hovorí študentka architektúry Tea Mersuli.

 

Teu vždy zaujímala matematika, spoločenské vedy a umenie; pri výbere povolania podľa jej vyjadrenia rozhodol fakt, že žiadne iné ich nespája dokopy tak dobre, ako práve architektúra. „Umožňuje mi experimentovať prostredníctvom týchto disciplín, a tým vytvárať komplexné nápady,“ hovorí s tým, že architektúru pokladá za službu ľuďom, v ktorej nie je presne definované, kde sa končí. „Praktickou úlohou každého projektu je poskytovať riešenia a morálnou úlohou je dávať každému nádej, túžbu, sny a víziu lepšej budúcnosti. Aby architekt mohol plniť tieto úlohy, musí pochopiť hĺbku ľudskej prirodzenosti a vedieť, ako sa tam dostať. To je ťarcha, ktorú musí niesť a vyrovnať sa s ňou, ale práve to robí túto profesiu náročnou a inšpirujúcou.“

 Z Teiných školských prác, Kunsthalle. Lektori: Vertikálny ateliér Žitňanský-Šimkovič.

Slovensko je po Balkáne jej druhý domov
Tea je pôvodom Albánka, pochádza z Tirany. Dostala u nás štipendium z programu ministerstva školstva. Rok pred nastúpením na štúdium sa učila slovenský jazyk a potom tu začala študovať. „K tejto príležitosti som sa dostala takmer náhodou na konci strednej školy. A teraz je Slovensko môj druhý domov.“

Balkánske krajiny a Slovensko majú podľa Tey do istej miery rovnakú minulosť: históriu malých národov, ktorých existencia je úzko spojená so skutočnosťou, že po väčšinu času, najmä v 20. storočí, stáli na pokraji drsných režimov pod vplyvom rôznych svetových mocností. „V určitom zmysle sa po 90. rokoch všetci snažíme predefinovať našu spoločnosť a celú koncepciu národa a nájsť spôsob, ako sa vyrovnať s minulosťou. Rozdiel spočíva v rozsahu zmien režimu, ktorému čelili jednotlivé krajiny,“ vysvetľuje s tým, že v porovnaní s Balkánom prešlo podľa nej Slovensko rýchlejším a plynulejším prechodom. „V architektúre a urbanizme je to viditeľné v rozvoji miest, v neformálnosti a drastických demografických zmenách, ale hlavne v našom prístupe k architektonickému dedičstvu, najmä k tomu z obdobia totalitného režimu. Zatiaľ čo sa na Slovensku diskutuje o Istropolise, doma sme zažili zbúranie nášho Národného divadla z podobných dôvodov,“ hovorí. „Vo všeobecnosti každá krajina prechádza dilemou ohľadom minulosti: niektoré budujú históriu architektúry, ktorá sa nikdy nestala, niektoré ju vymazávajú. Keď však mal niekto nešťastné detstvo, žiadny terapeut by mu nenavrhoval spáliť alebo photoshopovať jeho staré fotky - nebol by to zdravý spôsob, ako kráčať ďalej životom,“ vysvetľuje.

 Z Teiných školských prác, Kunsthalle. Lektori: Vertikálny ateliér Žitňanský-Šimkovič.

Rozhodla sa študovať v slovenčine
Tea si zámerne vybrala štúdium v slovenčine, a nie v angličtine. „Bola by škoda neurobiť to. Nechcela som byť turistkou alebo okoloidúcou, keď tu žijem. Musím uznať, že jazyk je veľmi ťažký z hľadiska konštrukcie slova a vety, a tiež z hľadiska jeho emocionálneho zafarbenia, ale vďaka tomu je zvukovo i výrazovo zaujímavý,“ hovorí s tým, že v porovnaní s jej materinským jazykom vníma slovenčinu ako veľmi odlišnú a špecifickú. „Napriek tomu je však veľmi podobná iným slovanským jazykom, a tým pádom vytvára pocit príslušnosti k väčšiemu celku, ako je sama.“

Medzi nami a prostredím
Teu v jej tvorbe najviac inšpiruje ľudská skúsenosť, proces premeny vnútorného sveta do priestoru a naopak. Takisto jazyk, respektíve komunikácia prostredníctvom architektúry, ako prostredník stojaci medzi nami a prostredím. „Proces, v ktorom sa z myšlienok stane forma, alebo lepšie povedané, vzťah medzi konceptom a objektom, je filozofickou otázkou, na ktorú chce architektúra odpovedať. Verím, že keď sa jej to podarí, odzrkadľuje nás a komunikuje s nami, dosiahla svoj najvyšší cieľ. Vezmime si napríklad prázdny priestor v budove. Ak pôsobí príjemne aj počas najtemnejších dní, určite bude tiež pôsobiť príjemne za akýchkoľvek iných okolností. Prežije adaptáciu, zmeny, režimy či úpravy.“

Tea má v rámci svojho zamerania veľa profesionálnych vzorov. „Jedným z nich je profesor Vladimír Šimkovič, môj mentor počas väčšiny rokov na univerzite. Keď sme sa po prvýkrát stretli, sotva som hovorila po slovensky. Väčšinou sme si rozumeli podobným chápaním priestoru, pričom jeden z nás bol samozrejme starší, múdrejší, trpezlivejší,“ hovorí s tým, že práve pod jeho vedením sa „objavila“ v architektúre. Ako ďalšiu menuje profesorku Henrietu Moravčíkovú. „Je inšpiratívne vidieť ženu, ktorá pre svoju krajinu postavila niečo oveľa dôležitejšie, než by bola akákoľvek skutočná budova. Ďalšou dôležitou ženou v mojom profesionálnom živote je Stanislava Paulíková, projektová manažérka, pre ktorú som pracovala. Pod ňou som sa veľa dozvedela o celkovej zložitosti oblasti po architektonickej tvorbe, o skromnosti a o potrebe zachovať citlivý prístup v racionálnom a prísnom prostredí stavebníctva.“

Z Teiných školských prác, nové Trnavské mýto. Lektori: Vertikálny ateliér Žitňanský-Šimkovič, spolupráca s Bc. Michaelou Perejdovou.


Architektúra by nemala slúžiť ako akcie na trhu
Ako vníma rozdiely v spôsobe výučby u nás a na rodnom Balkáne? „Myslím si, že v oboch prípadoch, podobne ako v diskurze o architektúre, v novej ére, do ktorej tieto krajiny vstúpili po 90. rokoch, sa bojuje s predefinovaním vzdelávania. Je to veľmi dobre vidieť na nevyhnutnosti oddeliť pojem učenia od memorizácie a prikláňať sa viac ku kritickému mysleniu,“ vysvetľuje a dodáva, že podľa nej má Slovensko silnejší a štruktúrovanejší vzdelávací systém, aspoň pokiaľ ide o technológie a vedu. „Výsledok tejto investície je viditeľný v hospodárskej konkurencieschopnosti a orientácii krajiny. Táto vízia, bohužiaľ, je na Balkáne podľa mňa stále iba na papieri a vytvára nevýhody pre mladých a pre celkovú konkurencieschopnosť regiónu na globálnom trhu.“

Dostávame sa k pojmu nekonvenčnosti v architektúre. Ako ju vníma? „Závisí to od toho, čo nazývame konvenčným. Nemôžeme oddeliť architektúru od celkového smeru, kam sa spoločnosť v určitej dobe uberá. Ak je našou érou fast fashion, rovnako aj architektúru ovplyvňuje mentalita rýchlo vyrábať - rýchlo predávať, špekulácie s trhovými cenami a podobne. Takže, v dnešnom zmysle, aby bola architektúra nekonvenčná, nemala by slúžiť ako nástroj alebo ako akcie na trhu. Mala by sa skôr vnímať ako nadčasové ľudské chápanie a modifikácia priestoru, ktorého vplyv, počnúc procesom návrhu, by sa nemal obmedzovať na dočasné menšie faktory.“
Z Teiných školských prác, nové Trnavské mýto. Lektori: Vertikálny ateliér Žitňanský-Šimkovič, spolupráca s Bc. Michaelou Perejdovou.

Budovy hovoria o príbehu krajiny
Ktoré naše stavby ju najviac oslovili? „Vaše ikony sa mi zdajú fascinujúce z rôznych dôvodov. V rovnakom období prešli podobnou cestou aj Albánsko a Juhoslávia. Myslím, že to bol historický okamih, keď naše malé krajiny mali po prvýkrát možnosť architektonicky definovať naše národy, našu hrdosť, spolupatričnosť, našu kultúru. Napriek podobnostiam si každá krajina vyvinula svoj jedinečný jazyk, ktorý rozpráva svoj príbeh,“ vysvetľuje s tým, že napriek propagande komunistického režimu budovy nesú odkaz, ktorý tento režim prekonáva. „Ikony Slovenska zdieľajú rovnako kvalitnú svetovú architektúru tej doby a ich existencia vrátane problémov, ktorým dnes čelia, tvoria identitu Bratislavy a celej krajiny. Je ťažké nájsť stavbu, ktorá hovorí viac o príbehu vašej krajiny, ako napríklad Pamätník SNP v Banskej Bystrici. Takisto napríklad Slovenská národná galéria, Slovenský rozhlas, či už spomínaný Istropolis.“

V budúcnosti Tea plánuje zostať na Slovensku. „Žijem tu už sedem rokov a keď tu nie som, chýba mi to. Ešte stále nemám pocit, že Slovensko by bola uzavretou kapitolou môjho života, to ani zďaleka. Myslím, že je to len začiatok, takže tu plánujem zostať a naďalej tu profesionálne rásť.“

 

Text: Katarína Macková
Foto: archív Tey Mersuli